Viaceré prozaické texty 80. rokov predznamenávajú pád tzv. reálneho socializmu pred jeho zánikom v novembri 1989. Radikálnejšie narúšanie schematizmu možno vidieť predovšetkým od vydania románu Rudolfa Slobodu Rozum (1982), ktorý vyvolal diskusiu o autenticite či pravdivosti umeleckého diela a pobúril časť oficiálnej kritiky nezakrytou úprimnosťou výpovede. V tomto románe sa „(…) hádam po prvý raz vôbec objavil moment našej súčasnej stigmatizovanosti, simulovanosti života posledných desaťročí, vedúcej k brutalizácii života a úpadku elementárnej humánnosti v základných sociálnych vzťahoch.“ (Zajac – Jenčíková, 1989, s. 64). V kontexte literatúry 80. rokov nemožno nespomenúť ani Vilikovského, Mitanove, Dušekove, Ballekove, Johanidesove či Rakúsove prózy, ktoré sa prostredníctvom hravého experimentu, roztvárania témy stredoeurópskeho priestoru alebo stvárňovania tragického pocitu postáv polemicky stavali proti znovuproklamovanej poetike socialistického realizmu zo 70. rokov. Oneskorene debutoval aj predstaviteľ strednej generácie Martin Bútora, ktorý v zbierke poviedok Ľahkým perom (1987) vytvoril tragikomické, deziluzívne a ironicky stvárnené postavy intelektuálov. Oživenie postmoderny predznamenáva novela Pavla Vilikovského Prvá veta spánku (1983) so subverziou detektívneho žánru, t. j. prelínaním postupov detektívnej a umeleckej literatúry; detektívnu zápletku využíva aj Dušan Mitana v románe Koniec hry (1984).
V „mladej“ próze 80. rokov demýtizuje obraz hrdinu práce Peter Juščák v debute Komu ujde vlak (1986), implicitná kritika ateizmu sa objavuje v debute Edmunda Hlatkého (História vecí, 1988), ktorý vo svojich ďalších prózach rozvíja typ postavy „zabitého človeka“ zo Slobodovho románu Rozum. Nemalú úlohu pri ironickom narúšaní modelu socialisticko-realistickej literatúry zohrali na konci 80. rokov časopisecky uverejňované prózy Petra Pišťanka, Dušana Taragela a Igora Otčenáša.
Tradičnejšie pôsobí v kontexte 80. rokoch debutová zbierka poviedok Jána Tužinského Bičovanie koní (1983), lyrizačnú tendenciu v epike umocňuje Štefan Moravčík v debute Sedláci (1988).