Múzeá na Slovensku pred rokom 1989

S prvými zberateľmi ako predchodcami múzejnej myšlienky sa na území SR stretávame ojedinele v období renesancie (Ján Sambucus), vo väčšom meradle až v 18. storočí. Zberateľstvo sa tu realizovalo v dvoch líniách. Jednu líniu predstavujú zberatelia z radov bohatého meštianstva a šľachty, napr. princ Albert Sasko-Tešínsky v Bratislave vytvoril v 18. storočí veľkú zbierku umelecko-historických predmetov, základ súčasného viedenského múzea Albertina. Rodové zbierky mali aj viaceré aristokratické rody, najmä Andrášiovci, Pálfiovci, Čákiovci a Forgáčovci.
Druhú líniu, vychádzajúcu z myšlienok osvietenstva, predstavujú snahy vzdelancov združených do učených spoločností, ktorí vytvárali zbierky starožitností a sprístupňovali ich verejnosti. Podobnými ideálmi bol inšpirovaný aj vznik školských zbierok (Banícka akadémia Banská Štiavnica, gymnázium v Bratislave, Košiciach (1769), Prešove (1846). Zberateľstvo v Uhorsku vyvrcholilo v roku 1834 založením Maďarského národného múzea v Budapešti, ktorého zberateľské aktivity sa dotýkali aj Slovenska, v tomto období súčasti Uhorska. V 70. rokoch 19. storočia boli prijaté prvé právne predpisy kodifikujúce ochranu kultúrneho dedičstva na našom území.
Pri vytváraní učených spoločností v Uhorsku začiatkom 19. storočia sa prejavili národno-emancipačné snahy slovenských vzdelancov a ich úsilie nájsť v „zbieraní starožitností“ potvrdenie kultúrnej vyspelosti slovenského národa a jeho práv na národnú svojbytnosť.
Vznikom Matice slovenskej (1863), usilujúcej sa o rozvoj vedeckého bádania a podporu kultúrneho života na Slovensku v národnom slovenskom duchu, sa po prvýkrát vytvorila inštitúcia, ktorá sa profesionálne venovala zhromažďovaniu a záchrane pamiatok materiálnej a duchovnej kultúry s cieľom vytvoriť múzeum. Vznikom Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1893) boli položené základy národného múzejníctva na Slovensku, dovŕšené v roku 1908 otvorením prvej budovy Slovenského národného múzea v Martine. Priekopnícku úlohu v tomto zohral nestor slovenského múzejníctva Andrej Kmeť (Je po ňom pomenované múzeum v Martine, ktoré bolo postavené ako prvá účelová budova múzea na Slovensku a otvorená v roku 1908).
Do roku 1914 už pôsobilo na Slovensku 21 múzeí, ktoré boli založené na spolkovom princípe a čiastočne podporované aj zo štátnych zdrojov. Popri nich však existovali aj súkromné, najmä šľachtické zbierky, napr. na hrade Krásna Hôrka, Červený Kameň, v kaštieli v Hodkovciach a i.
Vznikom Česko-slovenskej republiky v roku 1918 sa vytvorili kvalitatívne nové podmienky na všestranný rozvoj kultúry na Slovensku. Štát začal financovať vybrané najväčšie a najlepšie múzeá: Východoslovenské múzeum v Košiciach, Slovenské vlastivedné múzeum a Zemedelské múzeum v Bratislave, Banské múzeum D. Štúra v Banskej Štiavnici. Pravidelné finančné dotácie dostávalo aj Slovenské národné múzeum v Martine, ktoré sa usilovalo v 30. rokoch o poštátnenie. Niektoré múzeá boli členmi Zväzu česko-slovenských múzeí, ktorý vznikol roku 1924 s cieľom unifikovať múzejnú činnosť v rámci celej ČSR (prvej Československej republiky 1918 – 1938) a vymedziť obvod a rozsah zberateľskej činnosti každého múzea. Z viac ako 30 múzeí, pôsobiacich v medzivojnovom období na Slovensku, väčšina mala regionálny charakter, no tri múzeá mali celoslovenskú pôsobnosť (Martin, Bratislava). V roku 1933 vznikla na pôde SNM v Martine Galéria SNM s cieľom zachytiť vývin výtvarného umenia od najstarších čias až po súčasnosť. Galerijné zbierky boli sprístupnené aj v expozíciách Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave. Pôsobili už aj prvé špecializované celoslovenské múzeá (Banská Štiavnica, Liptovský Mikuláš, Rožňava).
Počas druhej svetovej vojny sa situácia výrazne nezmenila. Sieť múzeí trvalo rozšírili len múzeá v Žiline a vo Zvolene. Vojnové udalosti v poslednej etape vojny negatívne poznačili všetky múzeá – mnohé zbierky boli trvalo zničené alebo sa stratili.
Zmeny v organizácii a riadení múzeí na Slovensku nastali až po roku 1948 s prechodom na tzv. ľudovodemokratické zriadenie. S nastolením komunistického režimu sa začalo poštátňovanie múzeí. Spolky a stavovské organizácie sa v 50. rokoch 20. storočia z ideologických dôvodov zrušili (Zväz česko-slovenských múzeí, MSS a i.). Zriaďovateľskú právomoc voči múzeám a galériám prevzali orgány štátnej správy, najmä národné výbory.
V roku 1948 vznikla Slovenská národná galéria v Bratislave ako špecializovaná múzejná inštitúcia na dokumentáciu dejín výtvarného umenia vo všetkých časových a výrazových formách. Podľa vzoru SNG boli založené ďalšie galérie ako múzeá krásnych umení (Východoslovenská galéria Košice, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Šarišská galéria v Prešove, Galéria mesta Bratislavy). Postupne vznikali galérie v Poprade, Nitre, v Dolnom Kubíne, v Trenčíne, Trnave, Žiline, v Nových Zámkoch, v Lučenci, Čadci, Senici, Martine a v Spišskej Novej Vsi. Galérie svojou činnosťou popri múzejnej dokumentácii výtvarného umenia pôsobili aj na rozvoj výtvarného umenia organizovaním tvorivých stretnutí umelcov (bienále grafiky, trienále drevorezu a drevorytu, sympózium keramiky a i.).
Poštátnenie múzeí, vznik nových múzeí a galérií pod patronátom štátu a ich priame napojenie na štátny rozpočet na jednej strane zabezpečilo múzeám financie na ich činnosť, no znamenalo to aj masívny prienik dobovej ideológie do ich činnosti. Zároveň sa do správy múzeí a galérií dostávali mnohé historické objekty, ktoré boli rekonštruované pre ich potreby. Rozvoj školstva po roku 1948, najmä vysokého, zabezpečil výchovu kvalifikovaných odborníkov aj pre múzeá a galérie, čím sa zlepšovali podmienky na profesionalizáciu múzejných činností v rámci celej múzejnej siete.
Štát pod vedením komunistickej strany však často negatívne a z ideologických dôvodov zasahoval do činnosti múzeí a galérií v oblasti nákupu zbierok (preferovanie nákupov zbierkových predmetov spojených s dejinami revolučného robotníckeho hnutia, komunistickej strany, nákup diel vytvorených v duchu socialistického realizmu). Najmä v oblasti prezentačných aktivít (výstavy o úspechoch budovania socializmu, výstavy umelcov pracujúcich v duchu socialistického realizmu), sa stalo úlohou múzeí a galérií pôsobiť ako propagandistické pracoviská v intenciách a duchu vládnucej ideológie. Zároveň sa štát usiloval potvrdiť jestvujúci stav aj právnymi predpismi. Zriaďovanie múzeí a galérií bol plne v kompetencii rozličných stupňov štátnej správy, čím sa potvrdila kontrola štátu nad ich činnosťou. Novosformované Slovenské národné múzeum, ktoré vzniklo fúziou SNM v Martine a Slovenského múzea v Bratislave, ale aj SNG v Bratislave, Múzeum SNP v Banskej Bystrici a Technické múzeum v Košiciach vznikli zo zákona. Na druhej strane sa odborné snahy o vytvorenie jednotnej evidencie zbierkových predmetov, a stanovenie rovnakých podmienok na nakladanie so zbierkovými predmetmi, spojené s akceptovaním nových vedeckých poznatkov a metód najmä v oblasti odbornej ochrany zbierkových predmetov, sa pozitívne prejavili v činnosti väčšiny múzeí a galérií.
Začiatkom 70. rokov sa upúšťalo od kvantitatívneho rastu počtu múzeí. Pri modelovaní siete múzeí a galérií, ktorá sa vytvárala najmä ako sieť vlastivedných múzeí a regionálnych galérií s cieľom dosiahnuť komplexnú múzejnú dokumentáciu Slovenska, sa čoraz viac uplatňovala špecializácia na zvolenú vednú disciplínu alebo oblasť ľudskej činnosti. Bolo za tým aj úsilie vládnucich politických špičiek využiť aj múzeá a galérie na potvrdenie svojej politiky a moci. No nie vo všetkých múzeách a galériách existovali v tomto období vhodné podmienky na budovanie špecializovaných múzejných a galerijných zbierok v rámci jestvujúcich vlastivedne zameraných zbierkových fondov.
Koncom 80. rokov bolo na Slovensku 61 samostatných múzeí s 20 pobočkami, ktoré spravovali viac ako 6,7 milióna ks zbierkových predmetov. V roku 1989 pôsobilo na Slovensku 18 galérií s 2 pobočkami, ktoré spravovali viac ako 140-tisíc zbierkových predmetov, zastupujúcich všetky výtvarné disciplíny vrátane insitného umenia, priemyselného dizajnu a dejín architektúry.