Mgr. Petra Fornayová

Tanec je rozmaznaným dieťaťom veľkého umeleckého sveta. Samozrejme, pokiaľ máme na mysli tie jeho formy, ktoré sa odohrávajú vedome pred očami divákov. Tanec ako forma predstavenia, ako umelecké médium. Tanec nemožno zapísať, nemožno ho uchopiť nijako inak ako vo chvíli pozerania. Ak to nestihneš, nemáš ho. Tanec potrebuje priestor. A veľa času. Tanec vyprcháva. Nemožno ho zapísať, aj keď pokusy boli a technika čím ďalej, tým viac víťazí nad tanečnou kaligrafiou. Tanec je narcistný a chce (sa) ukazovať. Tanec je rozmaznaným umením. Potrebuje toho od nás veľa.
Súčasný tanec prešiel vývinom ovplyvneným všetkými tanečnými žánrami, ktoré dovtedy existovali. Je to termín dosť nepresný a široký, zatiaľ neexistuje jediná presná definícia. Všeobecne sa pod ním chápu posledné tendencie, ktoré sú zatiaľ zakončením dlhej cesty reakcií na odchádzajúce prúdy. Ak by sme ho chceli veľmi povrchne opísať a geograficky vymedziť euro-americkým svetom, tak by línia vyzerala približne takto: klasika, po klasike prirodzený pohyb Isadory Duncanovej, analytické prístupy Rudolfa Labana a Ingmar Bartenieffovej, čaro džezu, lietanie Josého Limóna, matematika Mercea Cunninghama, každodennosť pohybu postmoderny Trishy Brownovej, kontaktné improvizácie Steve Paxtona a jeho súputníkov, release technika, do toho rôzne hraničné terapeuticko-pohybové techniky – body-mind centering, Feldenkreisova a Alexandrova metóda. Súčasný tanec je zatiaľ azda výslednicou všetkého.
Na Slovensku je história vzniku súčasného tanca podobná, s tým rozdielom, že prirodzený priebeh vecí bol ovplyvňovaný dobovými predstavami o potrebnosti a funkčnosti umenia. Po nové informácie sa pred rokom 1989 chodilo do Budapešti, o niečo priepustnejšej a tancu prajnejšej. Vznikali tanečné súbory, napríklad Alfa, Auriga, Allegro, Bralen, Alternatív, ktorých oficiálne zaradenie väčšinou znelo amatérske súbory moderného tanca, hoci práve tu sme sa mohli mnohokrát stretnúť s progresívnou a experimentálnou tanečnou tvorbou. Dnes existuje len malá časť z nich, väčšinou sa transformovali na menšie telesá, prebehla samozrejmá snaha o profesionalizáciu – hoci rozdiely medzi profesionálnymi a amatérskymi tanečníkmi nie sú dodnes presne definované. Uvedené súbory v každom prípade splnili svoju funkciu rozbehu z miesta pre čosi iné ako klasický výpravný balet či u nás režimom dosť podporované kluby spoločenských tancov a folklórne súbory. V porovnaní s dneškom to bolo navyše obdobie funkčných domov kultúry obrovských rozmerov, takže nebol problém so skúšobnými sálami, technicky štandardne vybavenými javiskami a hľadiskami a s výdatnými propagačnými oddeleniami. Jediným problémom azda bolo, že experimenty sa museli držať na uzde, no aj keď niekomu náhodou niečo názorovo „ušlo“, vždy prišla vhod literárna nečitateľnosť tanca a metafory mohli znamenať čokoľvek. Dovtedy bol priestor súčasného či moderného tanca jasný. Aj ten reálny – domov kultúry bolo dosť –, aj ten virtuálno-hodnotovo-duchovný: amatérske súbory rozvíjajúce pohybovú predstavivosť a estetiku mládeže.
Po politických zmenách, obnovených možnostiach cestovania a výmeny informácií s okolitým svetom nielen smerom na východ sa otvorila cesta a vznikli nové možnosti aj pre súčasný tanec. Pri nadobúdaní nových skúseností a informácií veľkú pomoc poskytli rôzne zahraničné nadácie, resp. nadácie so zahraničným kapitálom a zahraničné kultúrne inštitúty pôsobiace na Slovensku.
Vďaka priamej konfrontácii s európskym tanečným priestorom logickým vyústením cesty mnohých choreografov a tanečníkov, dovtedy zaradených pod „súbory moderného tanca“, bola profesionalizácia, čo v skratke znamenalo rozhodnutie stať sa rovnocenným partnerom k etablovaným žánrom javiskového tanečného umenia, čím je dodnes v očiach verejnosti najmä balet so svojou rozvinutou organizačnou štruktúrou (od vzdelávania až po konečné výsledky vo forme predstavení). Treba však povedať, že v súčasnom tanci sme stále len na pol ceste.