Na konci 18. storočia zavrhli Habsburgovci osvietenstvo a reformy. Nepriamo k tomu prispel aj radikalizmus francúzskej revolúcie, ktorá v Uhorsku našla stúpencov najmä v tajnom a neúspešnom hnutí uhorských jakobínov. Tí pripravovali ozbrojené povstanie proti Habsburgovcom a plánovali vytvoriť z Uhorska demokratickú a federatívnu republiku, zloženú zo štyroch autonómnych národných provincií, vrátane slovenskej.
Napoleonské vojny, ktoré sa na Slovensku bezprostredne dotkli iba Bratislavy, kde bol roku 1805 po bitke pri Slavkove podpísaný mier, konzervativizmus Habsburského dvora a uhorskej šľachty ešte znásobili. Úzkostlivý absolutizmus však nedokázal potlačiť vitalitu národných hnutí, liberálnych ideí a úsilia o spoločenskú modernizáciu. Tradičné etniká sa začali postupne formovať v moderné národy, silneli hlasy volajúce po industrializácii krajiny a rozšírení ľudských a občianskych práv.
Tento proces v strednej Európe sa zrýchlil už za vlády Jozefa II. na konci 18. storočia. Osvietenským duchom predchnutí slovenskí vzdelanci proti občasným tvrdeniam maďarských intelektuálov, že Slováci sú iba porobený ľud a pánmi v Uhorsku sú Maďari, zdôrazňovali, že Uhorsko je vlasťou rovnoprávnych národov. Obhajovali rovnosť ľudí a národov, osvetou sa usilovali zlepšiť chatrné postavenie roľníkov. Venovali sa kultivácii vlastného jazyka, z dejín Slovákov vyzdvihovali najmä ich autochtónnosť a Veľkú Moravu. Komunikáciu medzi nimi uľahčovali aj prvé slovenské noviny – Prešpurské noviny (1783) vychádzajúce v Bratislave, prvé vzdelávacie a učenecké spolky a verejné knižnice. Formovanie moderného slovenského národa sťažoval konfesionálny dualizmus, od ktorého sa odvíjali dve predstavy o charaktere Slovákov. Katolícka samotnému kodifikovala slovenský spisovný jazyk (bernolákovčina). V roku 1792 založila v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, ktoré malo vyše 500 členov a v tomto období predstavovalo najväčší kultúrny spolok v Uhorsku. Evanjelická menšina považovala svoj cirkevný jazyk – češtinu – aj za spisovný jazyk Slovákov a Slovákov chápala ako súčasť československého kmeňa.
V 1. polovici 19. storočia sa dovtedy harmonické spolužitie národov Uhorska skomplikovalo. Uhorský snem a šľachtické stolice podporovali maďarskú kultúru a jazyk, maďarčina sa na základe zákonov stala úradným jazykom krajiny. Najmä v 40. rokoch reformní politici okolo L. Kossutha chceli nielen modernizovať (zrušenie poddanstva, zaručenie rovnosti pred zákonom a občianskych slobôd, industrializácia a parná doprava a pod.), ale aj zmeniť multietnické Uhorsko na maďarský národný štát. Šľachta a časť majetných a vzdelaných vrstiev sa pomaďarčovala, slovenskú národnú myšlienku obhajovala a kultivovala hlavne „plebejská“ a zemianska inteligencia. Za dôležitý nástroj obrany pred asimiláciou považovala slovanskú vzájomnosť, ktorá predovšetkým vďaka J. Kollárovi a P. J. Šafárikovi volala po kultúrnej spolupráci a jednote Slovanov a získala si väčšinu vzdelancov stredoeurópskych Slovanov. Táto generácia slovenských vzdelancov v duchu romantizmu rovnako začala vyzdvihovať ľudovú kultúru a jej špecifiká ako najvlastnejší znak národnej identity. Rozdielne chápanie národa a spisovného jazyka však dokázala prekonať u Slovákov až mladá generácia vzdelancov – štúrovci. V roku 1843 vypracovali nový spisovný jazyk, ktorý prijali oba prúdy slovenského národného hnutia. To umožnilo upevňovať a urýchliť pocit národnej svojbytnosti a jednoty Slovákov.
Európsky vzdelaní štúrovci sa pokúšali pozdvihnúť slovenský národný a verejný život širokou paletou aktivít. Vznikol rad kultúrnych a hospodárskych spolkov, určených najmä nižším stredným vrstvám, formovala sa moderná národná kultúra, v Bratislave vychádzali prvé politické noviny. Okolie Ľ. Štúra dotváralo slovenský politický program, ktorý volal po modernizácii Uhorska, zrušení poddanstva, rovnosti ľudí pred zákonom, občianskych právach všeobecne a jazykových právach pre Slovákov, propagoval na Slovensku moderné podnikanie a osvetu. Na uhorskom sneme ho na prelome rokov 1847/48 prezentoval Ľudovít Štúr, ktorý sa stal vôbec jeho prvým poslancom vystupujúcim za rečové práva Slovákov.
Prevratné zmeny na seba nedali dlho čakať. Už v marci 1848 uhorský snem zrušil poddanstvo, časť pôdy, tzv. urbariálnu uznal za vlastníctvo roľníkov, zdanil šľachtu, uzákonil rovnoprávnosť ľudí pred zákonom a základné občianske slobody. Vznikla uhorská vláda a posilnila sa nezávislosť Uhorska na ústredných orgánoch vo Viedni. Slovenské národné hnutie tieto veľké zmeny privítalo, no dovolávalo sa ich prehĺbenia – dôsledného zrušenia poddanstva, všeobecného volebného práva, zmeny národnostnej politiky v Uhorsku. Inšpirujúc sa inými národnými hnutiami, v máji verejne požadovalo autonómne vyčlenenie Slovenska v rámci Uhorska. Práve nacionálna otázka sa v strednej Európe stala v revolučnom dvojročí hlavným zdrojom tragických konfliktov.
Keďže slovenských aktivistov uhorská vláda prenasledovala a ich program ignorovala, aj oni sa stali spojencom cisárskej Viedne. Spoločne s národnými hnutiami Chorvátov, Čechov a Srbov pripravovali ozbrojené vystúpenie proti uhorskej moci. Dňa 16. septembra 1848 vo Viedni založili vôbec prvý politický orgán – Slovenskú národnú radu, ktorej predsedal J. M. Hurban a ktorá stála v čele prvého ozbrojeného vystúpenia Slovákov za svoje práva. Slovenskí politici sa počas roka 1849 aj pomocou slovenských dobrovoľníkov bojujúcich po boku cisárskej armády, usilovali odčleniť Slovensko od Uhorska a zriadiť slovenskú korunnú krajinu, ktorá mala byť podriadená ríšskym inštitúciám vo Viedni. Počas roka 1849 nachádzala slovenská politika spojencov aj u niektorých strednošľachtických osobností, prezentovala svoje ciele i národné symboly vo verejných priestoroch, svoj program však nedokázala presadiť. Na neúspešné úsilia z rokov 1848/49 slovenská politika nadviazala v 60. rokoch 19. storočia. Vtedy sa slovenské národné hnutie nádejne vyvíjalo. V roku 1861 prijalo 5 000 ľudí v Martine Memorandum, ktoré požadovalo povýšiť Slovensko na autonómny útvar v rámci Uhorska (Hornouhorské slovenské Okolie). V roku 1863 potvrdil panovník kultúrnu inštitúciu – Maticu slovenskú, ktorá sa stala symbolom Slovákov, vznikli aj tri slovenské cirkevné gymnáziá, rozvíjala sa tlač a spolky, umelecká kultúra, najmä divadlo. Národné hnutie už dokázalo osloviť aj širokú verejnosť v rôznych slovenských regiónoch.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 sa však situácia prudko zmenila. Národnostný zákon, ktorý mal garantovať rečové práva Nemaďarov, uhorské vlády a úrady ignorovali. Počas dualizmu nastalo polstoročie silného národného útlaku, nepôsobila ani jedna slovenská stredná škola, ľudové školy i názvy obcí sa pomaďarčovali, Matica slovenská bola zakázaná. Slovenské aktivity sa zlomyseľne vyhlasovali za panslavizmus, ich aktéri boli často diskriminovaní a väznení. Povýšenectvo moci symbolizovala streľba do veriacich v Černovej pri Ružomberku (1907), kde zahynulo 15 ľudí. V takejto atmosfére celková spoločenská modernizácia Uhorska pozitívne vplývala iba na niektoré stránky života Slovákov (napr. na hospodársky život, hygienu, urbanizmus).
Po roku 1867 sa deformovala sociálna štruktúra slovenskej spoločnosti, pretože sa jej odcudzili majetné vrstvy. Vzdelanostná úroveň Slovákov stagnovala, ich kultúra sa rozvíjala iba skromne. Hlavným centrom národného života sa stalo mestečko Martin. V politike, ktorú reprezentovala Slovenská národná strana, a v kultúre sa zvýraznili plebejské črty a pasivita, ostražitosť pred modernizáciou, rusofilstvo s nádejou v osloboditeľské poslanie Ruska.
Národné hnutie začala opäť aktívnejšie vystupovať až v poslednom desaťročí 19. storočia. Postupne tiež zosilnel slovenský priemyselný a finančný kapitál, zintenzívnili sa slovensko-české vzťahy a sformovalo sa dobe primerané politické spektrum – národní konzervatívci, katolícki ľudáci, agrárnici, liberáli, sociálni demokrati. Slovenská národná strana vystúpila z volebnej pasivity a v uhorskom sneme sa po roku 1900 objavili aj slovenskí poslanci. Všetky slovenské politické prúdy požadovali uzákonenie všeobecného volebného práva, dodržiavanie národnostného zákona, riešenie sociálnych problémov roľníkov a robotníkov.