Rozvoj modernej architektúry je na území Slovenska spojený s obdobím prvej Československej republiky a celkovou modernizáciu slovenskej spoločnosti. Na Slovensku sa vtedy v architektúre prvý raz objavujú oceľové konštrukcie, hladké biele priečelia, zavesené sklenené fasády a ploché strechy. V pomerne konzervatívnom slovenskom prostredí sa moderná architektúra presadzovala spočiatku len postupne. Za medzníkovú možno v tejto súvislosti považovať budovu Umeleckej besedy slovenskej v Bratislave (A. Balán, J. Grossmann, 1925). Tento neveľký výstavný pavilón predviedol v koncentrovanej podobe základné črty novej funkcionalistickej architektúry, ktorá mala mať účelnú funkciou podmienenú prevádzku, prostú formu a mala využívať najnovšie technologické a konštrukčné možnosti. Prelom vo vzťahu k rozšíreniu modernej architektúry na Slovensku predstavoval však až rok 1930. Vtedy postavili viacero vynikajúcich diel, ktoré sa stali vzorom pre miestnu výstavbu. Azda najrevolučnejšie zapôsobila na domáce publikum budova Mestskej sporiteľne v Bratislave (J. Tvarožek, 1931). Jej sklenenú zavesenú fasádu vítali doboví kritici ako symbol modernizácie.
Funkcionalistická architektúra medzivojnového obdobia mala dve veľké témy: bývanie a zdravotníctvo. Práve ony podmienili vznik najpozoruhodnejších architektonických diel. Obytná architektúra pritom zahŕňala rovnako problematiku najmenšieho bytu pre ekonomicky slabé vrstvy spoločnosti ako aj exkluzívne vily pre tých najbohatších.
Medzi prvé pokusy dôstojne vyriešiť bývanie pre chudobných patria pavlačové obytné domy Unitas v Bratislave (1932). Architekti Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei ich navrhli ako modernú riadkovú zástavbu, pričom v pôvodnom návrhu riešili aj úsporné zariadenie bytov moderným vstavaným nábytkom. Len o rok neskôr navrhli v Bratislave tí istí architekti trojicu obytných blokov s malými bytmi, s charakteristickým názvom Nová doba (1933 – 1942). Aj tento obytný súbor priniesol hneď niekoľko architektonických a stavebných noviniek. Nová doba bola prvou obytnou stavbou na Slovensku, realizovanou ako oceľový skelet. Táto technológia sa však nakoniec použila len pri prvom bloku obytného súboru. Novinkou bolo aj vybavenie domov ústredným kúrením, studenou aj teplou tečúcou vodou a hygienickými zariadeniami, ktoré boli súčasťou každého bytu. Svoju koncepciu priestorovo úsporného a pritom užívateľsky komfortného bývania tu architekti Weinwurm a Vécsei doviedli k dokonalosti. Funkcionalistické predstavy o priestorovej organizácii a materiáloch moderného bývania sa mohli vynikajúco uplatniť v architektúre luxusných moderných víl. Medzi najpozoruhodnejšie patrila vila advokáta Arpáda Lengyela (F. Weinwurm, I. Vécsei, 1929) a vila právnika Jaroslava Dvořáka (J. Merganc, 1934) v Bratislave ako aj vila lekára Viktora Mokrého v Topoľčanoch (E. Rosenberg, 1935). Všetky tieto architektúry sa vyznačujú nápaditými objemami, otvoreným obytným priestorom, veľkorysým prepojením interiéru s exteriérom a použitím ušľachtilých materiálov s citlivo riešenými detailmi.
Rozsiahla výstavba zdravotníckych zariadení súvisela v medzivojnovom období jednak s potrebou liečiť veľmi rozšírenú tuberkulózu, jednak s presvedčením, že práve starostlivosť o zdravie je nevyhnutnou súčasťou moderného života. Vznikol tak celý rad sanatórií a liečební, ale aj budov zdravotných poisťovní či nemocníc. Medzi architektonicky najpozoruhodnejšie patrí sanatórium Machnáč v Trenčianskych Tepliciach (1933). Jaromír Krejcar, kľúčová osobnosť československého funkcionalizmu, navrhol toto dielo ako kompozíciu dvoch objemov – ubytovacej a spoločenskej časti. Ich forma vychádza z estetiky zaoceánskych parníkov, ktorá sa vtedy tešila veľkej obľube architektov. Pozoruhodným náprotivkom tohto diela je kúpalisko Zelená žaba (1938) umiestnené na protiľahlom svahu kúpeľov. Toto, do prírodnej scenérie dokonale komponované dielo navrhol ďalší významný predstaviteľ československej modernej architektúry – Bohuslav Fuchs a ilustruje u nás menej časté organické ponímanie modernej architektúry. Starostlivosti o zdravie a rozvoju kúpeľníctva vďačí za svoju existenciu aj umelecky najpresvedčivejšie dielo slovenského funkcionalizmu – Kolonádový most v Piešťanoch (1933). Zastrešený most spájajúci mesto s kúpeľným ostrovom jedinečným spôsobom kombinuje náročné konštrukčné riešenie s výtvarne pôsobivým tvarovaním a funkčne jedinečným riešením mosta na Slovensku. Navrhol ho architekt Emil Belluš (1899 – 1979), ktorý sa zvykne považovať za najvýznamnejšieho slovenského architekta medzivojnového obdobia.
Stavebný rozvoj v medzivojnovom období spojený s rozšírením funkcionalistickej architektúry poznačil obraz takmer všetkých miest na Slovensku. Vznikali nové ulice, námestia, aj celé štvrte. V geometrických formách, s veľkorysými priestorovými koncepciami a s charakteristickým perfektným remeselným spracovaním postavili celý rad nových škôl, štátnych úradov, pôšt, bánk, obytných domov alebo tovární. Tieto diela položili základ modernej architektonickej kultúry na našom území.
Avantgardné vzopätie architektúry 30. rokov 20. storočia na Slovensku zastavili udalosti 2. svetovej vojny. Názory na architektúru sa posunuli na konzervatívnejšie pozície. Opäť sa stavali sedlové strechy a na architektúre sa objavili tradičné historické prvky ako portály, nadokenné rímsy, masívne kamenné obklady či figurálna výzdoba. Tento názor, blízky totalitným spoločnostiam, sa objavil aj po 2. svetovej vojne začiatkom 50. rokov v podobe tzv. socialistického realizmu. Nemal však dlhé trvanie. Už koncom 50. rokov 20. storočia sa na Slovensku opäť presadili myšlienky modernej architektúry, aj keď v odlišnej podobe od predvojnového funkcionalizmu. Architektúru neskorého modernizmu, ako zvykneme toto smerovanie nazývať, charakterizovala vysoká miera abstrakcie, veľkorysé a zložité priestorové koncepcie, veľké objemy a náročné konštrukčné a technologické riešenia. Slovenská architektúra zaznamenala mimoriadny rozvoj najmä v období 60. rokov 20. storočia, keď celá spoločnosť prežívala obrodný proces smerujúci k Pražskej jari. Práve veľké stavebné úlohy tohto obdobia dovoľovali architektom naplno využiť svoju tvorivosť a nové technické možnosti. Trend udávali absolventi prvej architektonickej školy na Slovensku, ktorú v Bratislave založili roku 1946, architekti Vladimír Dedeček, Dušan Kuzma, Ivan Matušík, Ferdinand Milučký a Štefan Svetko.
Jedným z prvých diel, ktorými sa slovenská architektúra vrátila k princípom modernizmu bola vysoká škola poľnohospodárska v Nitre (V. Dedeček, R. Miňovský, 1965). Výstavba vysokoškolského areálu tvorila súčasť rozsiahleho programu povojnovej obnovy školstva, v rámci ktorého vznikol celý rad pozoruhodných architektonických diel. Areál školy rozprestierajúci sa na brehu rieky Nitry tvorí rytmická štruktúra pavilónovej zástavby. Jej kompozičným aj funkčným vrcholom je odvážna konštrukcia univerzitnej auly. Táto oceľobetónová šošovkovitá škrupina patrí k najdômyselnejším a najkrajším konštrukciám slovenskej moderny.
S obdobím 60. rokov je bezprostredne spojený pamätník a múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (D. Kuzma, spolupráca J. Jankovič, 1968). Mohutná dramaticky tvarovaná oceľobetónová škrupina s kontrapunktom v podobe súsošia Obete varujú je súčasne architektonickým aj výtvarným dielom a ilustruje ambície modernej architektúry reagovať na hlbšie filozofické podnety.
Smelá figúra a dômyselná konštrukcia tvorí základ koncepcie ďalšieho významného diela neskorého modernizmu na Slovensku, budovy Slovenského rozhlasu (Š. Svetko, B. Kissling, Š. Ďurkovič, 1983). Oceľová konštrukcia zavesenej pyramídy je u nás ojedinelým príkladom technologickej architektúry. Pozoruhodné je však aj usporiadanie priestorov vo vnútri pyramídy, kde vznikla komplexná autonómna kancelársko-spoločenská krajina.
Pozoruhodnou súčasťou neskoromodernistickej architektúry na Slovensku je línia rozvíjajúca princípy modernej abstrakcie v spojení s jedinečnosťou miesta a krajiny. Jej najvýznamnejším predstaviteľom je bratislavské krematórium a urnový háj (F. Milučký, 1968) označované aj za najlepšie dielo modernej architektúry na Slovensku. Prostredníctvom dokonalej výtvarnej abstrakcie tu architekt vytvoril kompozíciu paralelných stien, ktoré v hlbokom súzvuku s okolitou prírodou vytvárajú jedinečný rámec tohto pietneho miesta.
Celé 20. storočie tvorilo významnú súčasť modernistickej agendy úsilie dať každému človeku dôstojné bývanie. Osvojil si ho aj komunistický režim bývalého Československa. V období od 50. do 80. rokov 20. storočia sa na Slovensku skutočne postavili tisícky bytov. Nedostatočná ekonomická základňa však spôsobila, že hromadná bytová výstavba sa realizovala výlučne prostredníctvom panelovej technológie a s nedostatkom občianskej vybavenosti, čo neskôr viedlo k negatívnemu hodnoteniu panelových sídlisk. Na začiatku histórie povojnovej bytovej výstavby však stojí obytný súbor na Račianskej ulici v Bratislave (Š. Svetko, O. Dukát, Š. Ďurkovič, M. Krukovská, E. Vician, V. Houdek, 1961), ktorý sa dodnes považuje za najlepší príklad moderného sídliska u nás.
Napriek kritike, ktorá v 80. rokoch 20. storočia vyčítala slovenskému modernizmu prílišnú abstrakciu a nehumánnosť, pretrvali jeho základné princípy až do 21. storočia a dodnes predstavujú podstatnú súčasť architektonickej diskusie. Architekti však s týmito osvedčenými modelmi pracujú na inej obsahovej, aj materiálovej úrovni. Záujem o inovatívne technológie a charakteristickú modernistickú kombináciu vertikály s horizontálou nájdeme napríklad na budove Národnej banky Slovenska v Bratislave (M. Kusý, P. Paňák, 2002), výraznú figuratívnu kompozíciu zase na rímskokatolíckom pastoračnom centre v Bratislave (Ľ. Závodný, M. Siebert, G. Bliznakov, 2000). Svoje pokračovanie má aj bohatá tradícia moderného bývania, o čom svedčí viacero úspešných realizácií obytných súborov, napr. obytný komplex Rozadol v Bratislave (P. Moravčík, J. Šujan, 2006) či sociálne bývanie CMYK v Prešove (I. Eristavi, M. Jančok, 2005).