IDEÁLY A MÓDA

V dvadsiatych až štyridsiatych rokoch 19. storočia sa romantizujúce ideály predstavovali nielen prostredníctvom literárnych a hudobných diel, ale dostali sa aj do salónnych uhladených konverzácií. A niektoré predstavy o ideáloch mužskej a ženskej krásy sa premietli aj do odievania. Zjemňovali sa mravy, najmä stredná vrstva – nositeľka priemyselného a politického pokroku, sa aj vďaka nim kultivovala. Muži vyzerali ako jemní dvorania a ženy sa štylizovali do krehkých, melancholických dám (obr. 1, obr. 2).

Na formovaní súdobého ideálu ženy sa podieľala aj vzmáhajúca sa meštianska vrstva, ktorá uprednostňovala prototyp ženy ako úslužnej manželky, starostlivej domácej panej a matky. Teda nie mondénnej aristokratky, ktorá sa v spoločnosti vo Viedni či v Paríži cíti ako ryba vo vode. S meštianskou vrstvou sa výrazne spájal kult domáceho súkromného blahobytu. Ženskými cnosťami sa stali cudnosť a plachosť. Príslušníčky strednej a vyššej mestskej vrstvy sa premenili na výkladnú skriňu manžela. K povinnostiam manželky patrilo odevom a šperkami demonštrovať manželove pracovné či finančné úspechy. Na mnohých dobových prameňoch vidno, že sa ženy strednej vrstvy naozaj len učili „dobre“ sa obliecť a niektoré z nich nemali zmysel pre mieru, vyváženosť doplnkov či decentnosť. Za každú cenu potrebovali ukazovať čo najviac z toho, čo vlastnili (obr. 3).

VZKRIESENIE KLIŠÉ O ŽENSKEJ KRÁSE – ÚTLY DRIEK

Návrat útleho drieku sa opäť dosahoval šnurovačkou a vizuálnym kontrastom s objemnými rukávmi. Padajúca silueta ramien, dosahovaná rôznymi krajčírskymi postupmi a doplnkami, ktorá sa začala nosiť v dvadsiatych rokoch, umocnila dojem „bezbranných“ dámskych ramien. Efemérnosť ženy podčiarkoval aj materiál šiat: preferovali sa ľahké hodváby a na letné šaty aj bavlna. Obľúbené kvety rôznych druhov a tvarov vo veľmi pestrých kompozíciách, živé či hodvábne, na klobúkoch, šatách, za pásom, v rukách napĺňali ženský romantický ideál.

V období od konca dvadsiatych do konca štyridsiatych rokov sa odevné siluety dám zmenili trikrát (obr. 4, obr. 5, obr. 6). Najvýraznejšími zmenami na dámskom odeve prechádzali rukávy. Napriek ich modifikáciám pás ostával útly stále, v dvadsiatych rokoch bol mierne zvýšený, no postupne klesol do prirodzeného pása. Mohutnosť rukávov sa dosahovala viacerými postupmi. Najbežnejšie bolo vypchatie rukávov bavlnou, ktorá sa vkladala medzi vrchnú hodvábnu tkaninu a podšívku. Objem sa vytváral aj použitím veľkého množstva metráže. Pomáhal aj samotný materiál, najmä tkaniny, ktoré samy udržali nafúknutý balónovitý tvar. Používali sa aj kostice a rôzne výstuže, vypchávky, ktoré najlepšie držali tvar opulentných rukávov.

Mohutnú siluetu vytváralo niekoľko spodných sukní. V štyridsiatych rokoch, keď sa začala sukňa výrazne zväčšovať, sa jedna zo spodných sukní prešívala konským vlásím. Odtiaľto pochádza aj známy termín na značenie objemnej spodnice – krinolína (z fr. crin – konské vlásie). V dvadsiatych a tridsiatych rokoch sa nebývalo skrátila aj dĺžka sukne. Dovtedy nosili výlučne aristokratky sukne dlhé po zem, bolo to ich stavovské privilégium na rozdiel od meštianok, ktoré mali sukne dlhé zhruba po členky.

Ženy v období biedermeiera s obľubou nosili klobúky a čepce. Dosahovali veľkorozmerné tvary a niekedy sa dalo len ťažko rozoznať, či ide o čepiec alebo klobúk. Kvôli fixácii sa uväzovali stuhami pod bradou. Čepce nosili vydaté ženy všetkých spoločenských vrstiev, nie slobodné dievčatá a slečny. Klobúky sa v tomto období nosili s výrazne roztvorenou krempou, ktorá efektne orámovala tvár nositeľky. Zhotovovali sa z textílií a ozdobené bývali podobne ako čepce kvetmi, stuhami a čipkami. Historizujúce vplyvy sa prejavili u mondénnejších dám, tie obľubovali turbanovité prikrývky hlavy. Obľúbené boli aj z pánskeho šatníka preberané cylindrovité klobúky (obr. 7, obr. 8, obr. 9, obr. 10).

MEŠŤAN ŠĽACHTICOM, ŠĽACHTIC OBČANOM

Pánsky odev z obdobia biedermeiera pokračoval v postupnom scivilňovaní. Páni už nenosili dekoratívne vytkávané tkaniny a výšivky, iba ak na vestách či viazankách alebo na ranných domácich plášťoch. Prestali nosiť parochne, krátke nohavice s farebnými hodvábnymi pančuškami a zabudli na čipky a stužky. Symbolom pánskej elegancie sa stal najmä dobre padnutý priliehavý oblek, vhodne vybratý podľa dennej a spoločenskej príležitosti. Dôraz sa kládol na starostlivo vyberané doplnky k obleku – snehobiela košeľa s manžetami a vysokým golierom, zložito viazaná kravata, manžetové gombíky a hodinky na retiazke.

Silueta pánskeho odevu napriek nastupujúcej racionalizácii pánskeho odevu pôsobí ešte veľmi žensky, pretože bola tiež formovaná do písmena X: oblekové kabáty a aj zvrchníky mali v hornej časti rukávy priveľmi objemné, osí driek bol ideálom aj pre mužov a dosahovali ho vďaka korzetom. Spodná časť kabátov sa rozširovala do objemných „suknicových“ tvarov. K tomu všetkému patrili ešte nakaderené vlasy na celej hlave. Ideálny elegán ešte vždy pripomínal jemného dvorana (obr. 11).

Ako oblekový kabát sa nosil frak, ktorý bol v tomto období nielen večerným, ale aj denným kabátom. Na denné príležitosti sa nosil v pestrofarebných vlnených tkaninách a s nohavicami bledšej farby. Frak v tmavých jednofarebných tónoch predstavoval jediné prípustné večerné oblečenie. Redingot bol kabát denného typu. Na denné príležitosti sa nosil aj kratší kabát, siahajúci zhruba po stehná. Rozdiel medzi „pánskym“ módnym kabátom a kabátom pracujúceho muža bol v dĺžke a elegantné módne kabáty tohto obdobia boli ešte stále vypasované na trup a pás. Fyzicky pracujúca vrstva a chudobnejší obyvatelia miest nosili kabáty podobné dnešnému pánskemu saku (krátke, iba po zadok a voľné v páse) (obr. 12).

Nohavice sa nosili dlhé a denné bývali širšie než večerné. Nevyhnutnosťou bol klobúk. Muž bez klobúka nebol džentlmen. Nosil sa cylinder – tvrdený vysoký klobúk. Známy bol už aj cylinder s pružinou – klak, ktorá umožňovala naplocho zložený cylinder vystreliť do vysokého tvaru. Cylinder sa používal cez deň aj večer. Neformálnejšie klobúky, ktoré sa mohli nosiť k odevom určeným do prírody, boli mäkké plstené. Obľubovali ich príslušníci pokrokovo zmýšľajúcej inteligencie a umelci.

Pánske topánky pripomínali ešte jemné dámske črievičky. Subtílna noha bola normou nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Pánske črievice mali špicatý tvar a nízky podpätok. Ako vrchný odev nosili módne sa obliekajúci páni zvrchníky pelerínového typu, ktoré mali široký objem na zakrytie mohutnej siluety pánskych ramien a hrude. Okrem klasických pelerín – burnusov sa nosili kabáty vďaka veľkým golierom pripomínajúce pelerínu – carricky. Doplnkom zvrchníka musel byť šál a rukavice (obr. 13).