Rovnoprávnosť v odievaní sa dostala do politického programu francúzskych revolucionárov a výnosom Kongresu v roku 1793 bol vyhlásený demokratický princíp v odievaní, a ten definitívne potvrdil možnosť obliekať sa slobodne. Áno, aj spôsob oblečenia sa stal samostatným ustanovením spojeným s artikuláciou osobných slobôd jedinca!  Klasicistický a empírový štýl v odievaní vo Francúzsku naozaj prekročil sociálne rozdiely medzi šľachtou a bohatým meštianstvom. Ani Reštaurácia vo Francúzsku, ani zakonzervované monarchistické systémy nedokázali zastaviť silu rodiacej sa občianskej spoločnosti, ktorá sa začala šíriť celou Európou.

ONESKORENÉ DOZVUKY

Na území Slovenska sa budovanie občianskej spoločnosti dialo v nepriaznivých politických podmienkach. Meštianstvo bolo ešte v prvej polovici 19. storočia málopočetnou a ekonomicky slabou sociálnou vrstvou. Napriek faktu, že štát (metternichovský režim) do dôsledkov ovládal verejný život, občianske aktivity sa viazali vo veľkej miere na kultúrne dianie. V priestoroch verejných čitární, kúpeľov a mestských kasín sa odohrával emancipačný proces strednej vrstvy. Pokrokové idey sa viazali aj na spôsob života a totožnosť s novými názormi sa demonštrovala aj zavádzaním noviniek v odievaní. V štátnom celku Rakúskeho cisárstva dokonca odevná móda predbehla demokratizačné politické zmeny. Až v roku 1848 marcové zákony prispeli k založeniu modernej občianskej spoločnosti, avšak v praxi existovali sociálne nerovnosti až do konca monarchie. V tejto ešte stále konzervatívnej schéme zohrala univerzalizácia odevnej módy dôležitú úlohu pri demokratizácii spoločnosti. Ešte dlho však v politickej praxi pretrvávali praktiky segregácie, aj medzi aristokraciou a bohatým meštianstvom. Proces sociálnej emancipácie meštianstva a jeho akceptácie šľachtou bude plynúť v Európe celé 19. storočie. Avšak v kultúre odievania už v prvej polovici 19. storočia bolo bežne akceptované, že typy odevných súčiastok, ich názvy, farebnosť, strih, či doplnky nosili príslušníci oboch vrstiev. Inak povedané, aj muž, ktorý ešte nemal volebné právo (napríklad hodinár v malom mestečku), mohol nosiť módny odev. A treba zdôrazniť, že bez toho, aby takýmto správaním provokoval vyššie vrstvy spoločnosti. Spôsob ako sa obliekol sa stal jeho občianskym právom, osobnou voľbou závislou už len od majetkových možností.

K tomu, aby sa rozdielne sociálne vrstvy dobrovoľne začali obliekať v duchu rovnakých estetických noriem bolo nevyhnutné, aby začali akceptovať a preferovať určitý estetický ideál nad inou normou (u aristokracie a šľachty napríklad nad stavovskou hierarchiou, či stavovskou tradíciou). V prvej polovici 19. storočia s nástupom modernej doby sa postupne rodili hodnoty, ktoré stáli vysoko v hierarchii. V modernej spoločnosti nadobudla kategória novinky nebývalú hodnotu. V 19. storočí, známom ako storočie objavov a vynálezov, boli patentové úrady zahltené novými nápadmi. Ich zavádzaním do praxe sa realizovala priemyselná revolúcia. Význam novinky v širšom vnímaní modernej mestskej spoločnosti nadobudol na význame. Novinka je výsledkom túžby po zmene, ktorá sa v industriálnej spoločnosti 19. storočia stáva dôležitým nástrojom vývoja. Legitimita doposiaľ nevídaného ovládla aj správanie ľudí v súvislosti s odievaním. Nasledovanie novinky sa stávalo prejavom modernosti či už pre šľachtu alebo bohaté meštianstvo. Od prvej polovice 19. storočia v odevnej praxi už nie je obvyklé, aby šľachta obmedzovala mešťanov v ich spôsobe obliekania. Šľachtic – šľachtičná si obliekli módnu novinku aj keď jej forma bola spojená s meštianskym spôsobom života alebo obliekania. Nový odevný trend bol znakom módnosti, spoločenským symbolom toho, že nositeľ je v centre diania, informovaný, takpovediac na pulze dňa.

Mechanizmami, ktoré umožňovali sociálne mimikri boli rôzne vynálezy a industrializácia textilnej výroby. Nové postupy výroby napodobňovali ručne vyrábané textilné techniky. V textilnom vývoji sa dá vďaka priemyselnej reprodukcii hovoriť o období prvých imitácií. Významný objav predstavoval žakarový tkáčsky stav, ktorý zjednodušil výrobu luxusných vzorovaných tkanín (lampasov, damaškov, brokátov a pod.). Vynálezy spojené so strojovou výrobou tylu, čipiek a výšivky sa spájajú s Anglickom. Dostupnosť týchto produktov – nielen cenová, ale aj fyzická – viedla k flexibilite odevných noviniek. Zmenu v odevných stereotypoch v súvislosti s materiálmi spájame aj s bavlnou, ktorá sa od 18. storočia postupne menila z luxusného na dostupnejší, ale stále nákladný materiál. Práve19. storočie býva právom označované aj ako storočie bavlny. Jej rozšírenie a obľúbenosť podporili aj fyzikálne vlastnosti bavlny, na rozdiel od hodvábu či vlny praktickejšie: ľahšia prateľnosť, hrejivosť, pevnosť v ťahu, v odere, schopnosť nasať vlhkosť, príjemnosť na dotyk. Šírenie nových technológií v textilnej výrobe stálo aj pri zrode nových centier v textilníctve. Už to nebolo len pár francúzskych, anglických a talianskych regiónov so starobylou tradíciou zhotovovania tkanín, ale zakladanie nových manufaktúr a dielní rozptýlilo výrobu a tým prispelo aj k dostupnosti látok.

Na zjednocovaní odevného štýlu medzi aristokraciou a meštianstvom sa podieľali aj dobové časopisy a noviny. Postupne sa stali neodmysliteľnou súčasťou života aj mestského človeka. Šírením módnych noviniek začali vytvárať v oboch odlišných sociálnych prostrediach vzory, ktoré sa stali záväznou normou správania. Časopisy prinášali nielen výtvarné podoby odevov, ale informovali aj o type odevu, respektíve určili jeho spoločenskú príležitosť. Pri niektorých módnych obrázkoch sa nachádzala aj informácia, kde (adresa) a u koho (názov firmy, krajčíra, modistky) sa dajú zobrazené modely kúpiť. Táto forma reklamy pre jednotlivých výrobcov dobových módnych odevov cez módne časopisy sa bude v priebehu 19. storočia ešte zdokonaľovať smerom k informovaniu o materiáloch a dekoráciách na odevoch, dokonca aj strihoch.

Dôležitú úlohu pri šírení módnych noviniek zohrali aj nové typy obchodov – domy módy, vznikajúce vo veľkých európskych metropolách: La belle jardinière (1824, Paríž), David a Valentin Mannheimer (1837, Berlín), Rudolf Hertzog (1839, Berlín). Ich najväčší rozvoj nastane až v druhej polovici 19. storočia. Združovali predajcov a výrobcov módneho tovaru pod jednu strechu. Zákazníci týchto obchodov pochádzali výlučne z nižšej strednej vrstvy – aristokracia a buržoázia si dávala zhotovovať odevy jedine na mieru. Cenová prístupnosť výrobkov a fakt, že v ponuke boli odevy a doplnky napodobňujúce kvalitné módne odevy, umožňovali mešťanom obliekať sa podľa trendov.

Zakladateľ obchodného domu La belle jardinière Pierre Parisot sa považuje za priekopníka konfekcie, pretože dával dopredu vyrábať odevy a predával ich – najskôr pracovný odev, neskôr aj odev pre mešťanov. Predával odevy za hotovosť, mal fixné a jasne definované ceny. Od neho sa táto metóda rozšírila do iných francúzskych, ale aj európskych miest. V módnych časopisoch sa postupne budú nachádzať aj rady na zhotovovanie strihov. K distribúcii aktuálnych noviniek v textilnej metráži prispievali aj ponukové listy výrobcov tkanín, často s presne určeným účelom použitia jednotlivých vzoriek tkanín. Takéto ponukové listy distribuovali viedenské firmy napr. Mestrozi, Wiener and Söhne, J. Blümeland&Co.

V neposlednom rade treba spomenúť vývoj v oblasti poštovej prepravy, ktorá vznikom najskôr konskej a neskôr parnej železnice spôsobila rozptyl módnych noviniek do odľahlých kútov, aj Uhorska. Ponukové katalógy firiem, módne časopisy, či strihové predlohy boli bežnými tovarmi, ktoré sa železnicou dostávali k majiteľkám a majiteľom.

Popri obchodných domoch zohrávali významnú rolu v šírení noviniek (nielen odevných a textilných) aj hospodárske výstavy, či už všeobecné svetové alebo špecializované medzinárodné ako aj krajinské, či regionálne výstavy, ktoré sa v priebehu prvej polovice 19. storočia udomácnili vo všetkých európskych krajinách. V priebehu niekoľkých dní skoncentrovali výrobcov, ich produkty, informácie k nim a stali sa mimoriadnymi hospodárskymi a spoločenskými podujatiami, o ktorých sa veľa písalo v dobovej tlači. Na výstavách boli účastní aj výrobcovia odevov a textilu, odevných doplnkov (topánky, kabelky, slnečníky a pod.). Boli zdrojom aktuálnych trendov a poznatkov o rôznych technológiách a výrobných technikách, pomáhali nadväzovať obchodné a odborné kontakty, ako aj hľadať nové trhy a odbytištia, no okrem toho nielen rekapitulovali, ale aj predznamenávali trendy vývoja. Od počiatku boli spájané aj s výstavami výtvarného a úžitkového umenia, čím mali výrazný podiel na vytváraní všeobecného estetického vkusu.

HISTORIZMY V ODIEVANÍ

Pod vplyvom klasicizmu sa aj v odievaní od sedemdesiatych rokov 18. storočia prejavili nostalgické tendencie spôsobujúce, že sa najvyššie vrstvy obliekali v duchu minulých období. V klasicizme sa naplno prejavila záľuba v staroveku, v období romantizmu dominovali stredoveké a renesančné vplyvy. Počas druhého rokoka nastúpila politická, ale aj estetická inšpirácia v ancienrégime, najmä 18. storočia. Móda turnýry sa nechala inšpirovať ešte rokokom, ale aj barokom. V ženskom šatníku však pretrvala obľuba inšpirácie dávnymi módami až do prvej svetovej vojny.

Vlny historizujúcich vplyvov sa  do polovice 19. storočia týkali rovnako žien ako aj mužov. Tí sa však od druhej polovice 19. storočia definitívne k striedmo pôsobiacemu odevu a väzbu na minulosť ponechali reprezentačným kostýmom, v Uhorsku napríklad uhorskému odevu, ktorý sa zrodil už v 16. storočí. Nostalgiu za minulosťou prejavovali aj na početných maškarných báloch, kde sa menili na rôzne historické postavy.

Tento príklon k minulosti prejavujúci sa aj v štýle obliekania 19. storočia pôsobí vo väzbe na rodiacu sa občiansku spoločnosť až paradoxne. Avšak meštianstvo, ktoré sa stáva nositeľkou moderných politických a spoločenských zmien si pomáha budovať sebavedomie aj vďaka napodobňovaniu životného štýlu šľachty. K tomu jej najvýraznejšie pomáha odev. Odevy napodobňujú monumentálne a nákladné odevné štýly minulosti. Pre aristokraciu predstavujú historizmy nostalgiu za monarchistickými režimami, ktorých istota bola už v 19. storočí narušená.

Z(A)VÄZUJÚCA ETIKETA

Od prvej polovice 19. storočia sa etiketa v odievaní  začala komplikovať. V priebehu dňa si žena uvážlivo vyberala toaletu podľa toho, ako a kde sa chystala tráviť čas. Na jazdu na koni bolo treba mať špeciálny jazdecký kostým; v lete bavlnené ľahké šaty; na prechádzku na mestskej promenáde spoločenské elegantné vychádzkové šaty, ktoré demonštrovali status otca či manžela; na cestovanie nenápadný komplet; na pobyt na vidieku ako aj na riviére, či v kúpeľoch reprezentatívnejší odev. Šaty, určené na slávnostné akcie usporadúvané počas dňa vyžadovali iný strih a iné doplnky ako slávnostné večerné odevy. Základný rozdiel medzi dennými a večernými typmi šiat bol v tom, že večerné šaty bývali výrazne dekoltované, často bez rukávov a samozrejme z nákladnejších textílií, jediným prijateľným materiálom bol hodváb a doplnené bývali klenotmi. Avšak denné šaty slávnostné sa nosili vždy s dlhým rukávom, bez dekoltu a museli byť tiež zhotovené z hodvábu. Menej formálne denné šaty mohli (mali) byť už zhotovené z iných materiálov, napr. jazdecký odev, cestovný zimný odev z vlny, letné šaty k moru a do kúpeľov z bavlny, či ľanu; prípustné boli aj zmesové tkaniny – vlna alebo bavlna s hodvábom. Na denné šaty sa nosili veľkorozmerné goliere, pripomínajúce malé pelerínky. Ich funkcia bola jednoznačná – cudne zakrývali dekolt. Na tento účel slúžili aj plastróny, ktoré si ženy vkladali do dekoltov. Používanie rukavíc bolo samozrejmé a vyžadovalo sa nielen do exteriéru, ale aj k niektorým spoločenských toaletám. Napriek tomu, že zvyk podávať si ruky „prepukne“ naplno až v druhej polovici 20. storočia, ľudia z vyšších spoločenských vrstiev (aj muži) si stále chránili ruky.

Schopnosť dobre sa obliecť neznamenala obliecť sa esteticky či luxusne, ale náležite podľa spoločenskej udalosti či časti dňa. Spoločenská a estetická primeranosť odevu sa vždy riešila aj prostredníctvom odevných doplnkov. Menej zámožné ženy, ktoré nemali prostriedky na viaceré typy denných alebo večerných toaliet, si šaty na konkrétnu udalosť prispôsobovali doplnkami. Drobnosti dodali toalete ten správny štýl: napríklad k vychádzkovej toalete si vždy brali slnečník a klobúk.

Ochrana pred slnečnými lúčmi bola nevyhnutná, pretože za urodzenú a krásnu sa celé 19. storočie považovala jedine bledá porcelánová pleť. Slnkom poznačené tváre mala pracujúca vrstva. Niektoré slnečníky mali striešku zhotovenú z impregnovanej textílie, takže mohli majiteľke poslúžiť aj ako ochrana pred ľahším dažďom.