Mestská pamiatková rezervácia Podolínec

Hornospišské mesto Podolínec leží v údolí rieky Poprad, na starej obchodnej ceste z Popradu do Krakova. Najstaršie informácie o osídlení lokality sú z obdobia, keď toto územie ešte definitívne nebolo pričlenené do uhorského štátu a krakovské knieža Boleslav ho pokladal za poľskú doménu. Po ničivých tatárskych nájazdoch v rokoch 1241 a 1244 v roku 1289 obnovila krakovská a sandomierzska vojvodkyňa Kunigunda šoltýsku listinu krakovskému mešťanovi Henrichovi. Lokalitu už skôr osídlili Nemci, Slováci a Poliaci. Po smrti Kunigundy kráľ potvrdil Henrichovi dedičné richtárstvo a mestské výsady podľa magdeburského práva.
V roku 1292 sa Podolínec definitívne pričlenil k Uhorsku. Najstaršou stavbou v meste je apsida kaplnky sv. Anny na cintoríne, ktorej umiestnenie indikuje väčší pôdorysný rozsah mesta. Trhové centrum malo míľové právo, právo meča, a ako prvé u nás významné právo skladu. Významnú úlohu v regióne zohrávali fortifikácie mesta, na ktorých udržiavanie museli prispievať obyvatelia Hniezdneho a Starej Ľubovne, keďže malo slúžiť aj pre nich ako útočisko. Vybudovali ich pred polovicou 14. stor., jedna z bášt stojí dosiaľ v polohe pri bývalej hornej bráne. Severnú časť hradieb a obe mestské brány zbúrali v 19. stor. V čase hroziaceho husitského nebezpečenstva v roku 1408 dal Žigmund Luxemburský J. Perényimu povolenie vybudovať v blízkosti Dolnej brány malú pevnosť, ktorá úspešne vzdorovala náporu husitov v roku 1441. Neskôr sa stratil hrad svoj význam a jeho pôvodne štvorpodlažná hlavná budova stala súčasťou stavby dnešnej radnice.
V centre nepravidelného, na juhozápad sa mierne šošovkovito zužujúceho námestia, ktoré sa vytvorilo okolo diaľkovej trasy, stojí pôvodne jednoloďový farský Kostol Nanebovzatia Panny Márie z 13. stor. s predstavanou gotickou vežou. Z obdobia jeho prestavby v 2. pol. 14. stor. pochádzajú gotické nástenné maľby. Neďaleko kostola postavili v roku 1659 hranolovitú zvonicu so štítkovou atikou a sgrafitovou výzdobou fasád.
V apríli roku 1412 bol Podolínec povýšený na slobodné kráľovské mesto a zaradil sa k významným centrám krajiny. Pár mesiacov nato ho však spolu s ďalšími 13 spišskými mestami dal panovník do zálohy poľskému kráľovi.
Rozvoj mesta napomáhali okrem obchodu i remeslá. Čižmári tu získali svoje cechové artikuly ako prví na Slovensku. Mesto sa preslávilo výrobou nožov s drahocennými ozdobnými rukoväťami. Základom mestskej štruktúry sú renesančné meštianske a remeselnícke domy, situované v radovej zástavbe okolo komunikácií.
Zvrat v urbanistickom rozvoji mesta nastal počas 30-ročnej vojny, keď rehoľa piaristov z moravského Mikulova získala v roku 1642 zakladaciu listinu na kláštor. Školu, kolégium piaristov, otvorili v roku 1643 a navštevovali ju žiaci až z Malopoľska, Moravy, Maďarska, Rumunska a bývalej Juhoslávie. Nižšie piaristické gymnázium s konviktom, otvorené v roku 1643, bolo v roku 1919 zrušené. Kostol redemptoristov, vysvätený v roku 1651, vznikol podľa plánov viedenského architekta Poschbergera. Dvojicu charakteristických štíhlych veží vystavali v roku 1762.
Podolínec sa vrátil z poľského zálohu pod uhorskú správu po 360 rokoch, v roku 1772. Napriek umiestneniu kolégia do mesta a predchádzajúcemu priaznivému obdobiu po pripojení k Uhorsku začal upadať na vidiecku úroveň a klesol až na úroveň provinčného mesta. Začiatkom 20. stor. upravili starší objekt, predtým súčasť hradu, na potreby radnice a tomuto účelu slúži dodnes.
Podolínec si zachoval črty goticko-renesančného spišského mesta. Svojimi zachovanými architektúrami sa radí k najhodnotnejším prvkom nášho kultúrneho dedičstva. V roku 1991 ho vláda SR vyhlásila za mestskú pamiatkovú rezerváciu.