Kremnica leží v členitom terénnom reliéfe centrálnej časti Kremnických vrchov. Koncentráciu a rozvoj osídlenia podmienili priaznivé prírodné podmienky, výskyt rúd bohatých na drahé kovy, najmä zlato. Najstaršie písomné doklady o existencii mesta sú až z 1. tretiny 14. stor. Rozvoj sídla napomohli predovšetkým privilégiá, ktoré udelil „hosťom“ zhromaždeným v Cremnychbani kráľ Karol Róbert v roku 1328. Hostia – minciari z Kutnej Hory, začali v roku 1329 raziť uhorské groše, o osem rokov neskôr zlaté florény, známe ako kremnické dukáty.
Centrum zástavby stredovekého mesta, rozľahlý priestor trhoviska, vytýčili vo svahovitom teréne. Osobitou črtou mesta je tesné vymedzenie rozlohy opevnením bez rozvinutej uličnej siete. Súčasne s výstavbou mesta dobudovali dominantu mesta, farský Kostol sv. Kataríny, obohnaný dvojitým opevnením hradného areálu. Kamenné opevnenie mesta, ktoré vznikalo v rokoch 1405 – 1426, tvoril vysoký hradbový múr s baštami a bránami, v severovýchodnej časti mesta napojený na opevnenie hradu.
Rozkvet a blahobyt mesta v 14. stor. podnietil jeho rýchly rast. Na juhu ho vymedzoval jednoloďový špitálsky Kostol sv. Alžbety z rokov 1382 – 1393. Severná hranica je ohraničená tzv. Wetterkreuzom, svetelným stĺpom z 15. storočia V neskorom stredoveku dochádza k zmenám domov banských podnikateľov, ringbürgerov, usídlených okolo námestia. Budujú si dva typy kamenných stavieb, charakterizované buď dvojtraktovou dispozíciou domov so vstupným prejazdom, alebo jednotraktom so vstupnou sieňou a pivnicou, prístupnou osobitným vchodom priamo z námestia. Viaceré detaily stavieb z tohto obdobia poukazujú na priame kontakty Kremnice s vyspelým kultúrnym svetom. Do opevneného mesta sa dostala v roku 1434 aj mincovňa, ktorá v 16. storočí tvorila samostatný opevnený areál. K zlej hospodárskej situácii krajiny, poklesu ťažby v baniach, k sociálnym nepokojom a hrozbe tureckého nebezpečenstva sa v meste v roku 1560 pripojil veľký požiar, pri ktorom vyhorel hrad a tretina mesta. Radnica, dovtedy umiestnená na hrade, sa presťahovala do mesta, kde v roku 1738 pre ňu upravili pôvodne rohový gotický dom. V priebehu 2. tretiny 16. stor. dali mešťania opraviť a zosilniť hradby a pred Hornú a Dolnú bránu pribudlo opevnené predbránie – barbakan.
Obdobie protireformácie sa prejavilo výstavbou kostola s františkánskym kláštorom na mieste čiastočne strhnutých meštianskych domov na námestí v rokoch 1653 – 1660. Baroková úprava sa dotkla aj farského kostola, pôvodne voľne stojaceho v juhozápadnom rohu námestia. V pol. 18. stor. pred ním vztýčili monumentálny barokový morový stĺp Najsvätejšej Trojice od sochára D. Stanettiho, ktorý dodnes dominuje priestoru. Dominantné uplatňovanie architektúry v krajine sa prejavilo stavbou jednoloďového kostolíka Kalvárie na kopci nad mestom.
Útlm banskej výroby sa podpísal na obmedzení stavebných aktivít v 19. stor., ktoré sa výraznejšie prejavili len výstavbou klasicistického evanjelického kostola mimo hradieb. Z celkového útlmu život v meste prebudila výstavba železnice spájajúcej Pohronie s Turcom. V južnej časti mesta vybudovali viaceré rozsiahlejšie verejné stavby, ktoré súviseli s umiestnením sídla župy v Kremnici v roku 1876. Útlm baníctva podnietil vytváranie alternatívnych pracovných príležitostí v drobných továrňach, kde využívali miestne zdroje surovín. Najväčšie zmeny v zástavbe mesta v 19. stor. vyvolala prírodná katastrofa, keď sa v roku 1880 prejavili statické poruchy vedúce k rozhodnutiu zrútiť farský kostol na námestí, radnicu v hradnom areáli a dievčenskú školu pod ním. Následne zrenovovali hradný Kostol sv. Kataríny v duchu puristickej regotizácie. Likvidačným zásahom do zachovanej súvislej stredovekej zástavby námestia bol aj požiar na konci 2. svetovej vojny. Poškodené objekty nahradili v päťdesiatych rokoch 20. storočia novými polyfunkčnými a obytnými domami.
Banícku minulosť Kremnice pripomína charakteristický typ poschodového kremnického baníckeho domu s výraznými pavlačami a banské a technické objekty sústredené okolo banskej cesty vedúcej severozápadným smerom do kopcov nad mestom. K najzaujímavejším patrí turčekovský vodovod, ktorým Kremničania od konca stredoveku privádzali vodu na pohon banských stúp až z údolia Turca. Za juhozápadnými hradbami mesta vodovod padá do hĺbky, aby poháňal turbíny unikátnej podzemnej elektrárne zo začiatku 20. storočia.
Opevnená časť mesta bola v roku 1950 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu a na začiatku 21. stor. bola rozšírená o Dolnú ulicu s remeselníckymi a meštianskymi domami. Celé územie okolo Kremnice s pozostatkami banskej činnosti je chránené ako pamiatková zóna.

Mapa