Strieborná Banská Štiavnica, ukrytá v dosiaľ ťažko prístupných Štiavnických vrchoch, si zasluhuje naozaj mimoriadnu pozornosť. Rýchly rozkvet a sláva tohto v stredoveku slobodného kráľovského mesta priamo súviseli s bohatými rudnými žilami a možnosťou ich exploatácie. Priamym dôkazom významu mesta je nielen jeho značná rozloha už v románskom období začiatkom 13. stor. vymedzená farským kostolom, dnešným Starým zámkom a dominikánskym kostolom. O bohatstve mesta svedčí aj výstavnosť zachovaných architektúr z neskorších období. Reprezentatívny stred mesta, ktorý sa do dnešnej podoby sformoval počas 16. stor., charakterizujú popri rozsiahlych goticko-renesančných meštianskych domoch i mestská radnica s ešte gotickým jadrom vrátane nedávno objavených zvyškov Kaplnky sv. Anny a neskorogotický Kostol sv. Kataríny, stojace na Námestí svätej Trojice. V rovnakom období pod tlakom očakávaných výbojov tureckých hôrd Štiavničania vybudovali i fortifikačný systém, z ktorého dodnes stojí barokovo prestavaná Piargska brána a Nový zámok nad mestom. K charakteristickým dominantám historického jadra neodmysliteľne patria i ďalšie monumentálne stavby. Jednou z nich je Starý zámok – pôvodne opevnený románsky farský kostol, ktorý v očakávaní tureckých nájazdov prebudovali na renesančnú protitureckú pevnosť a sídlo stredoslovenskej banskej komory. Súčasný farský Kostol nanebovzatia Panny Márie – pôvodne románsky kostol pri zaniknutom kláštore dominikánov, zvyšok gotického špitálskeho Kostola sv. Alžbety, v 14. stor. vymedzujúci vtedajšiu južnú hranicu mesta, a pôvodne cintorínsky neskorogotický kostolík Panny Márie Snežnej dopĺňajú pestrú paletu stredovekých cirkevných stavieb v meste. V rokoch 1744 – 1751 k nim pribudol jezuitmi vystavaný a znovuoživený barokový komplex kalvárie na Scharffenbergu ako aj klasicistický evanjelický kostol v strede mesta od J. Thallera.
Centrum mesta dotvoril v baroku sochár Dionýz Stanetti monumentálnym Trojičným stĺpom, po ktorom je pomenované hlavné námestie Banskej Štiavnice. Charakteristické rozsiahle goticko-renesančné meštianske domy s veľkorysými zaklenutými vstupnými sieňami, tvoriace dnes radovú zástavbu historického jadra, zahŕňali do výstavby aj staršiu neorganizovanú zástavbu. Pivnice niektorých domov, hĺbené do skalného podložia, niekde voľne prechádzajú do štôlní, ktoré sú zrejme pozostatkom predchádzajúcej banskej činnosti. Pri domoch na Trojičnom námestí sa vyskytuje jeden z banskoštiavnických fenoménov: domy situované v prudkej terénnej konfigurácii sú zo strany námestia troj- až štvorpodlažné, pričom posledné najvyššie podlažie je zároveň prízemím v zadnej uličke. Charakteristický rozvoľnený vzhľad dodáva amfiteatrálne rozloženej zástavbe mesta prechod kompaktného osídlenia centra do drobnejšej rozvoľnenej zástavby jednoduchších baníckych domov, roztratených v zeleni záhrad úzkych údolí.
Z hľadiska významu histórie baníctva mimoriadne dôležitou a hodnotnou súčasťou pamiatkového fondu mesta a jeho okolia sú rozsiahle komplexy dnes už väčšinou nepoužívaných technických diel. Ich vznik súvisel najmä s ťažbou a so spracovaním bohatých polymetalických rúd, najmä však striebra. Na území samotného mesta a v jeho širšom okolí sa dodnes zachovali šachty, štôlne, ťažobné veže, na svoje obdobie dômyselne zostrojený vodohospodársky systém jarkami navzájom poprepájaných umelých jazier – „tajchov“, ktoré využívaním vodnej energie zabezpečovali chod banských mechanizmov, odčerpávajúcich podzemné vody, ustavične zaplavujúce nižšie horizonty baní. Tieto zariadenia i povrchové pozostatky banskej činnosti – pingy, povrchové dobývky, haldy, odvaliská a pod. sa postupne stali neodmysliteľnou súčasťou krajinného prostredia mesta a sú chránené aj ako súčasť Chránenej krajinnej oblasti Štiavnicke vrchy alebo ako súčasť expozície Banského múzea v prírode.
Výnimočnú úlohu Banskej Štiavnice ako svetového centra technickej vzdelanosti od polovice 18. stor. dokumentuje súbor 11 objektov priamo súvisiacich s činnosťou Banskej, neskôr Banskej a lesníckej akadémie, ktorú v Štiavnici založili na základe dekrétu Márie Terézie v roku 1762. Táto pravdepodobne prvá banská vysoká škola na svete vychovávala banských a lesníckych odborníkov, neskôr pôsobiacich nielen v bývalom Rakúsko-Uhorsku, ale prakticky po celom svete.
Mimoriadna zachovanosť súboru architektúr, chránených od roku 1950 ako mestská pamiatková rezervácia, bol jedným z dôvodov zapísania mesta spolu s technickými pamiatkami v okolí do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 1993.

Mapa