Radikálny zlom vo vývoji populárnej hudby nastal po skončení I. svetovej vojny. Módne žánre americkej populárnej hudby pôsobia nielen na tradičnú populárnu hudbu, ale aj iné hudobné štýly – na folklór, duchovnú i vážnu hudbu. Spočiatku – začiatkom 20. rokov 20. storočia boli vplyvy amerického džezu a tanečnej hudby v porovnaní s Francúzskom a Anglickom nepatrné. Kontakt s Viedňou a Budapešťou však posúva životný štýl bližšie k Západu, najmä u obyvateľstva väčších miest. Na zábavách v prírode i v sálach, fašiangových, turičných „obchôdzkach“ a svadbách sa hrajú ľudové piesne v rytme poliek, valčíkov a čardášov. V salónoch, v divadlách či na promenádach znejú známe melódie operiet, opier a predohier. Avšak čoraz častejšie sa ozývajú z kaviarní či v nových nočných podnikoch („baroch“) nové tance z južnej a strednej Ameriky (tango, rumba, samba, neskôr i bossa nova a cha-cha), zo severnej Ameriky (cake walk, foxtrot, ragtime, shimmy, one step, two step, charleston). Repertoár orchestrov nadobúda rysy univerzálnosti a obsahuje skladby viacerých hudobných štýlov. Čoraz väčší priestor dostáva improvizácia na úkor notového zápisu. Rozširuje sa inštrumentál súborov a vznikajú tzv. kombinované orchestre. K pôvodnej zostave cimbaloviek, dychoviek, salónnych či kúpeľných orchestrov sa priraďujú saxofóny a sada bicích nástrojov. V salónnych a kúpeľných orchestroch hrali prevažne školení hráči z nôt, v rómskych kapelách viac podľa sluchu a citu, improvizovalo sa. Avšak muzikalita jedných i druhých umožnila s veľkou pružnosťou a dokonalosťou napodobniť akýkoľvek módny hudobný trend. Nie zriedka sa stretli v jednej kapele rómski i nerómski hudobníci. Medzi popredných kapelníkov v 20. rokoch patrili K. Fischer, E. Kozič, F. Kráľ, J. Móži, J. Seidl, O. Snopko, J. Stippanitz, J. Weihovský a i, v Banskej Bystrici v 30. rokoch pôsobila rómska všestranne orientovaná kapela v obsadení B. Kardoš, V. Baláž, A. Porteleky a F. Adamský.
V 30. rokoch 20. storočia sa ešte viac preklenula disproporcia medzi domácim a svetovým hudobným vývojom. Presadzujú sa postupne americké tance. Stmelením prvkov rytmiky, agogiky a artikulácie argentínskeho tanga s domácou ľudovou či operetnou melodikou, harmóniou a formou vzniká tzv. slovenské tango. Najvýznamnejšími tvorcami táng na Slovensku v 30. rokoch sú skladatelia Z. Cón (Nečakaj ma už nikdy), P. Čády (Biele margaréty, Maria Mariana), G. Dusík (Čo sa mi môže stať, Marína, Rodný môj kraj), J. Frank-Zemplínsky (Skôr, než odídeš), R. Hrebenár (Čo srdce nečušíš), C. Lenský (Nebolo to náhodou), T. Šebo-Martinský (Zavri oči krásne) a i. Ďalej sú to textári P. Braxatoris, P. Čády, Š. Hoza, R. Hrebenár, O. Kaušitz, D. Pálka a ďalší. Slovenské tangá patria medzi skvosty domácej hudobnej kultúry a komponujú sa sporadicky aj dnes, napr. z pera P. Breinera s kapelou Triango.
Druhou zvláštnosťou tohto obdobia je čardášový fox. Označoval sa aj ako ľudový fox („foxtrot v ľudovom štýle“) a fox-polka. Vznikol fúziou severoamerického tanca foxtrotu s prvkami novouhorského štýlu. Zaslúžili sa o to najlepší interpreti novouhorského slohu – rómske kapely. Neskôr ich hru kopírovali i ďalšie skupiny a orchestre. Významnejšími skladateľmi čardášového foxu boli G. Dusík, K. Elbert, E. Generisch, E. Kliment, T. Lengyel, M. Nitrianský, L. Oberth, J. Pihík, J. Pelikán a i.
Vznik Československej republiky spôsobil konjunktúru slovenskej kultúry forsírovaním štátneho jazyka v oblasti literárnej, literárno-dramatickej, teda aj v operách a operetách, ktorých libreto bolo napísané v slovenčine. Umelecká stránka i samotné naštudovanie operiet však nedosahovali úroveň operných predstavení. Opereta ako žáner bola podceňovaná, často vťahovaná do nacionalistických sporov v multikultúrnom niveau Slovenska. Z opernej scény, ktorá vznikla v roku 1920, bola opereta vytlačená do alternatívnej scény ľudového divadla až do jeho zrušenia v roku 1931. V tejto oblasti zaznamenala slovenská hudba konjunktúru najmä príchodom skladateľa, vydavateľa, absolventa viedenského konzervatória Gejzu Dusíka (1907 – 1986). Jeho kompozičný štýl vychádzal z európskej tradície opier a operiet, avšak vo veľkej miere uplatňoval i americké tanečné druhy. Z pozície dneška ho môžeme nazvať nestorom modernej populárnej hudby na Slovensku. Napísal množstvo krásnych kantilén sprevádzaných sofistikovaným americkým rytmom, najznámejšie jeho operety boli: Tisíc metrov lásky (1936), Keď rozkvitne máj (1938), Modrá ruža (1939), Pod cudzou vlajkou (1940), Turecký tabak (1941), Osudný valčík ( 1943), Tajomný prsteň (1944), Zlatá rybka (1954), Hrnčiarsky bál (1956), Karneval na Rio Grande (1963), Dvorná lóža (1971), Víno pre Marínu (1980). Hlavnými libretistami týchto operiet boli P. Braxatoris a O. Kaušitz. Niektoré piesne z týchto operiet doslova zľudoveli a stali sa šlágrami na celé desaťročia (Rodný môj kraj; Čo sa mi môže stať; Len bez ženy; Dedinka v údolí; Vám, jedine Vám; Poprosme hviezdy, Pieseň o rodnej zemi a i.). Použil v nich nielen módne prvky amerických tancov, ale ako jeden z prvých aj swing v operete Tajomný prsteň (1944). Speváckymi zjavmi vtedajšej populárnej hudby boli tenorista, libretista a pedagóg Š. Hoza, tenorista, významný sólista SND a pedagóg J. Blaho a napokon herec, režisér a spevák – „bonviván“ F. K. Veselý, známy aj ako herec z filmového plátna starších českých komédií. Bratislavský rozhlas v roku 1927 prvýkrát vysiela produkciu Jazz Bandu Františka Kráľa a roku 1939 pravidelne vysiela reláciu o tanečnej hudbe. Gramofónový priemysel až do roku 1971, keď bol založený OPUS, prakticky neexistoval. Prvá platňa s pôvodnými dvoma tangami bola vydaná mimo územia Slovenska v roku 1934. Vzniká viacero československých vydavateľstiev notovín, ktoré sa najviac podieľajú na šírení pôvodnej českej a slovenskej tvorby, napr. Viktor Holinka – Romanov v Trnave, Róbert Janiga a Dusíkovo hudobné nakladateľstvo v Bratislave, Universum, Ludvík Nerad a Mojmír Urbánek v Prahe, Jaroslav Stožický v Brne a i. Pôvodná tvorba neobyčajne vzrástla, preto v roku 1937 vzniká Kruh autorov pesničiek a operiet (KAPO) s cieľom propagovať domácu tvorbu.