Napriek tomu, že v Taliansku sa menil spôsob myslenia, ktorý poznačil aj architektúru, umenie ako aj spôsob obliekania, humanizmus a renesancia do Uhorska prichádzali veľmi postupne. V prvej polovici 15. storočia pretrvávali ešte odevy z predchádzajúceho storočia, akurát v dvorskom prostredí mohli mať extravagantnejšiu formu. Najmä vlečky, topánky, klobúky a čepce sa stali  predmetmi okázalej reprezentácie a estetických rozmarov. V prostredí aristokracie a šľachty, ktorá prichádzala do kontaktu s dvorom sa vyskytovali aj extravagantnejšie formy odevu ako ich poznáme z dvorského prostredia Francúzska, Talianska, či Čiech.

Rozšírenie osmanskej textilnej a odevnej kultúry prostredníctvom Benátska, ale pravdepodobne aj priama vojenská invázia Osmanov do Európy vyvolávali aj nové trendy v odievaní. Po celé 15. a v Uhorsku aj 16. storočie sa rozmáhala obľuba rôznych pokrývok hlavy pripomínajúcich orientálne turbany a šatky na hlave.

Renesančné novinky prichádzali až v druhej polovici 15. storočia a koexistovali ešte so stredovekými odevnými zvyklosťami. Na  ženských odevoch sa postupne objavuje výrazné šnurovanie na prednej časti odevu, ale aj na rukávoch. V 15. storočí sa postupne mení aj spôsob konštruovania šiat, začínajú sa strihať na dve časti, zvlášť sa formuje strihom vrchný diel – živôtik a osve spodná časť – sukňa a následne sa zošijú do celku šiat. To umožňuje zhotoviť obtiahnutejší vrchný diel šiat a masívnejšiu sukňu. Obr. XX V 15. storočí sa zdokonalila v Taliansku výroba hebkých hodvábov s vlasom – velúrov (zamatov) v súdobých prameňoch z nášho územia označovanými ako aksamity. Zdobené boli najmä florálnymi motívmi veľkoraportových kompozícií najmä s motívom granátového jablka alebo píniovej šišky. Na oficiálnom portréte Žigmunda Luxemburského, českého a uhorského kráľa, rímskeho cisára vidíme, že má odev neskorostredovekého typu, ale ušitý z už renesančnej talianskej tkaniny. Ako i korunovaný lombardský kráľ mal možnosti zadovážiť si chýrne zamaty z Florencie, Janova, či Benátok.

Z 15. storočia máme zachované početnejšie písomné pamiatky prinášajúce zmienky aj o súdobých odevoch. Dokladajú fakt, že odevy sa v prostredí šľachty na našom území dedili. Najväčšiu hodnotu na odeve mali totiž tkaniny, avšak cenené boli aj vyšívané odevy a odevné šperky.  Na základe analýz písomných prameňov z 15. storočia by sa dal zostaviť aj odevný slovník. Vzhľadom na fakt, že písomným jazykom bola  najmä latinčina, prevažujú latinské názvy, pri nových typoch odevov sa vyskytujú aj označenia v jazyku krajiny, odkiaľ prichádzajú, teda talianske, nemecké alebo francúzske. Termín tunika mohol označovať rôzne typy odevov, aj vrchné šaty (označené ako hodvábne, alebo purpurové), ale i spodné odevy (ľanová tunika). Vrchné šaty a aj zvrchníky mohli byť pomenovávané ako reverendy, stragule (strangula). Plášte pelerínového typu sa stále nosili a pravdepodobne sa nazývali paenula, toga, palium, mantel; pellicium (kožušinová pelerína). Kabátové zvrchníky, teda s rukávmi mohli byť reverendy, šuby, dolomány. Camisia, camisa mohli označovať spodné košele, tuniky. Opasky s kovovými komponentami sa zvykli označovať ako cingulá a textilné pásy ako baltheum. Pojem sotulares pomenovával celé topánky a calceum sandále. V prameňoch sa používa slovo capution, asi kapucňa, v nejednom prípade na jej spotrebu bolo nutné použiť takmer dva metre látky, takže mohlo ísť aj o aranžovanú turbanovitú pokrývku hlavy (chaperon). Čiapka sa označovala ako cappa. Kratšie kabáty sa označovali ako ioppa, bambusium. Čelenky na hlavu boli dôležitým predmetom dedenia a označovali  sa ako crinale. Zamat (aksamit), pretkávaný zlatými niťami je už pomenovaný v písomných prameňoch ako zlatohlav a striebornými ako striebrohlav.  Pri popisoch cenných tkanín sa zvyklo opísať aký vzor sa na látke nachádza, a tak sa dozvedáme, že používali tkaniny zdobené kvetmi a levmi,  alebo písmenami a stromami. Mohlo ísť nie o zamaty/velúry, ale o bezvlasové tkaniny lampasy, samitumy/hexamitumy, taqueté. Vyrábali sa v Číne, v stredoázijských krajinách, Perzii, na Blízkom Východe, v Byzancii, ale ich znalosť prišla aj do Európy a to vďaka Arabom, do talianskej Luccy, alebo do maurského Španielska.

Niektoré testamenty prinášajú informácie o tom, že stragula mala inofarebný rukáv. Obľuba používať iné farby, alebo aj tkaniny v rámci jedného odevu súvisí s rozšírenou kultúrou rodových farieb, ktoré sa používali v erboch, ale aj na odevoch.  Odev sa členil nielen na strihové, ale aj farebné plochy. Takže odev na ľavej strane bol inej farby ako na pravej, používalo sa to na vrchných odevoch, základných odevoch: šatách, nohaviciach, aj pokrývkach hlavy. Majiteľ odevu aj takýmto spôsobom prejavoval vernosť rodovej tradícii.

Výroba strihovo zložitých odevov, obtiahnutých na postavu, vznik typologicky rôznorodých odevných doplnkov, ich artistná extravagantná forma, sofistikované tkaniny, kabelky na páse a pod. si vyžadovali existenciu špecializovaných remeselníkov, ktorí s profesionálnou zručnosťou, v duchu nových trendov zo zahraničia vedeli zhotoviť svoje výrobky. V rámci remeselníkov, ktorí sa v 15. storočí podieľali na výrobe textílií, odevov a odevných doplnkov poznáme na výrobu textílií: tkáčov, barchetárov (výroba bakačínov), v zahraničí samitierov (výroba hodvábnych tkanín, lampasov, samitumov) a veludierov (výroba vlasových tkanín, zamatov/aksamitov), súkenníkov, pozamentierov (výroba úzkych tkaníc, šnúr, gombíkov, strapcov); krajčíri sa vo veľkých mestách diferencovali na výrobcov klobúkov, kabátov, nohavíc; brašnári a rukavičkári spracovávali kožu, klobučníci plsť a textílie; obuvníci koženú useň, ale aj textil na topánky; vyšívači zdobili odevy rôznymi technikami výšiviek; zlatníci zhotovovali šperky na odevy. Títo dodávatelia predstavovali dôležitú bázu pre dejiny odievania, nielen z hľadiska výroby estetických foriem, profesionálne remeselne spracovaných, ale zohrali dôležitú úlohu pri prijímaní a odovzdávaní noviniek, teda zmien, ktoré sa podieľali sa vývoji odevných návykov a zmenách módy.

Okrem písomných prameňov poznáme z územia Slovenska zo 14. a 15. storočia aj výtvarné pamiatky, ale najmä náboženského charakteru. Ide o nástenné a tabuľové maľby ako aj sochársku výzdobu v sakrálnej architektúre. Predstavujú tým istý, síce obmedzený prameň pre štúdium odevnej kultúry, ale napriek tomu sa v nich nepochybne odráža aj dobová odevná kultúra.  Dôležité je „čítať“ na nich odevy, textílie a odevné doplnky z hľadiska ich symbolického významu. Zo svetského prostredia poznáme už  iluminované obrázkové kroniky, napríklad Viedenskú kroniku zo 14. storočia alebo Kroniku Jána z Turca z 15. storočia.