Prelom 18. a 19. storočia bol na Slovensku, podobne ako v celej Európe, obdobím zrodu modernej doby ovplyvnenej predovšetkým dedičstvom a odkazom anglickej priemyselnej revolúcie a aj Veľkej francúzskej revolúcie. Pre Slovensko toto obdobie znamená najmä potrebu národného sebaurčenia a regionálneho zjednotenia.
Umenie 19. storočia na Slovensku možno rozdeliť na tri relatívne ucelené obdobia. V prvej tretine storočia sa maliarska aktivita koncentrovala prevažne na východnom Slovensku, kde osobitný význam a tradíciu mala oblasť Spiša. Pôsobili tu významní portrétisti a krajinári, ktorí nadviazali na odkaz európskeho klasicizmu a vo svojom diele ho postupne prekročili smerom k romantizmu a realizmu.
Do okruhu východoslovenskej maľby patrí najmä Jozef Caucik (1780 – 1857). Pôsobil v Levoči a stal sa vedúcou osobnosťou maľby prvej polovice 19. storočia. Mal vplyv na nástup národnej, najmä portrétnej školy. Vo svojom diele sa sústredil na portrétnu tvorbu osobností z okruhu meštianskeho stavu. Pozoruhodné sú aj jeho niektoré krajinárske diela, na ktorých pracoval so zmyslom pre detail. Patrí medzi prvých významných autorov sakrálnych malieb, ktoré si objednala evanjelická cirkev. V jeho podobizniach ožíva obraz meštiackej triedy Spiša v celej jeho pestrosti a bohatosti.
K tomuto okruhu maliarov patria aj krajinári Ján Jakub Műller (1780 – 1828), Ján Rombauer (1782 – 1849), Karol Marko st. (1791 – 1860), Karol Tibely (1813 – 1870), Ignác Klimkovič (1800 – 1852).
Okolo roku 1850 sa sformovala aj v rámci výtvarného umenia a osobitne maľby na Slovensku tzv. národná škola. Pomenovanie je odvodené od úsilia vtedajšej generácie mladých intelektuálov spolu podieľať sa na národnom sebaurčení, právach a budovaní povedomia Slovákov na území vtedajšieho viacnárodného Uhorska ako súčasti rakúsko-uhorskej monarchie s cieľom dosiahnuť vlastnú štátnosť. Umenie sa v zložitom období 19. storočia rozvíja v nadväznosti na viaceré európske centrá, ktoré poskytovali vysokoškolské vzdelanie. Ešte koncom 18. storočia sa na Spiši usadil významný dánsky maliar Ján Jakub Stunder (1759 – 1811), ktorého pôsobenie na Slovensku stimulovalo rozvoj maľby klasicistického, najmä portrétneho maliarstva, na čo nadviazali viacerí spišskí portrétisti. Výrazným portrétistom a krajinárom na Spiši bol Ján Rombauer (1782 – 1849). Jeho romantické videnie skutočnosti ho doviedlo k špecifickej polohe štylizovaných portrétov s parkovým pozadím. Elegantný dvorský výraz nadobudla jeho maľba po pobyte na cárskom dvore v Petrohrade.
Realistické maliarstvo okolo polovice 19. storočia sa spája s historickými procesmi národného obrodenia, ktoré smerovalo k štátoprávnemu osamostatneniu Slovenska, čo však reálne nastalo až v roku 1918, keď vznikla samostatná Československá republika. Výraznými predstaviteľmi tejto realisticky a sociálne orientovanej národnej maliarskej školy boli prevažne figuralisti a portrétisti Jozef Božetech Klemens (1817 – 1883) a Peter Michal Bohúň (1822 – 1879).
Klemensova maliarska tvorba sa sústredila na portrét slovenskej a českej inteligencie 40. rokov. Maľby vynikajú civilnosťou, dôstojnosťou a postihnutím duševných a morálnych kvalít osobností. Tvoria vývinový predstupeň a dôležitý stimul na vznik romantického portrétu, ale aj romantického krajinárstva na Slovensku. V maliarskom diele J. B. Klemensa popri portrétoch dominuje sakrálna tvorba (stropné maľby kostola v Bobrovci, Dvanásť apoštolov v presbytériu kostola v Partizánskej Ľupči, Krížová cesta v Pružine, Turzovke a Kláštore pod Znievom, Najsvätejšia Trojica, Ukrižovanie, Nanebovzatie Panny Márie v Žiline, Panna Mária Ružencová v Kláštore pod Znievom a v Rakovej, Žehnajúci Kristus v evanjelickom kostole v Hornej Lehote a Sučanoch). Pri tvorbe oltárnych obrazov Klemens uplatňoval schopnosti výnimočného portrétistu. Preto väčšinou ide o postavy svätcov v zmysle imaginatívnych podobizní (oltárne obrazy sv. Juraja v Bobrovci, sv. Cyrila a Metoda v Dohňanoch, sv. Galusa v Komjatnej, sv. Jána Nepomuckého v Turzovke a iné).
Bohúňova raná tvorba je poznačená národne orientovaným romantizmom, ktorý vrcholí v diele Ján Francisci ako kapitán slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1848 – 1949, kde sa prejavuje romantický pátos, monumentalizácia a mýtizácia národného obrodenia. V závere svojej tvorby dosiahol prehĺbenie realizmu s príklonom k psychologizácii portrétu.
K špecifickým a solitérnym postavám slovenskej maľby druhej polovice 19. storočia patril aj Karol Ľudovít Libay (1816 – 1888), ktorý sa venoval najmä technike akvarelu a kresbe. Na rozdiel od generácie vlastencov a národovcov bol svetobežníkom a venoval sa krajinárskemu žánru, pričom vynikal minucióznou opisnosťou a zmyslom pre detail.
V poslednej tretine 19. storočia sa do vývinu maliarstva na Slovensku ojedinele premieta vplyv umenia barbizonských maliarov a impresionistov, postupný vplyv secesie, najmä z blízkej Viedne, čiastočne Mníchova a Prahy. V Košiciach zakladajú maliarsku školu bratia Vojtech a František Klimkovičovci. S ich školením sú spojené aj maliarske začiatky Leopolda Horowitza (1838 – 1917), ktorý sa stal uznávaným stredoeurópskym portrétistom, podobne ako Július Benczúr (1844 – 1920), taktiež maliar portrétov a historických námetov z maďarských dejín.
V tomto období výnimočný stredoeurópsky ohlas a uznanie získali spomedzi autorov zo Slovenska maliari Dominik Skutecký (1849 – 1921) a Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919). Až v ich maliarskom diele možno hovoriť o skutočnom prekonaní opisnosti a akademizmu maliarstva 19. storočia a o individuálnom uplatňovaní princípov európskej impresívnej maľby. Svetobežník Skutecký sa v Európe presadil ako úspešný maliar anekdotických a mondénných žánrových figurálnych námetov s bravúrnym realistickým ovládaním krajiny. Osobitne pôvabné sú motívy z Benátok. Až po jeho usadení sa na Slovensku (v Banskej Bystrici) dozrela jeho bravúrna maľba myšlienkovo i výrazovo. Fascinovalo ho tu prostredie medených hámrov, kde objavil svetelné kontrasty vyvolané žiarou otvoreného ohňa a pracovný žáner. Popri portrétnom žánri maľoval výjavy z prostredia malomesta a pracovné motívy kotlárov. Jeho maliarska interpretácia sa posunula od realistickej k luministickej.
Ladislav Mednyánszky patrí k vrcholným predstaviteľom európskeho maliarstva na prelome 19. a 20. storočia. Zaoberal sa portrétom, sociálne chápanými figurálnymi kompozíciami a krajinomaľbou. Niesol v sebe úprimný vzťah a obdiv k ľuďom z najnižších vrstiev. Reprezentoval hlbokú filozoficky orientovanú osobnosť sužovanú nepriazňou pohnutej doby až po prvú svetovú vojnu, na ktorej sa sám zúčastnil. Výnimočný výtvarný talent a zrelá ľudskosť ho predurčili k vzniku bravúrneho maliarskeho diela, ktoré je plné výtvarnej odvahy, vizionárstva, melanchólie, ako aj filozofickej hĺbky. Pravidelne sa vracal do rodného sídla v Beckove na Považí a v Strážkach na Spiši, kde je stála expozícia jeho diela. Jeho rozsiahle dielo reprezentuje veľkorysý variant spojenia plenérizmu a luminizmu s prvkami symbolizmu a secesie. Pre maliarstvo na Slovensku zosobňuje jeho dielo prechod k modernému umeniu.