Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa rozvíjala a kulminovala aj tvorba Jozefa Hanulu (1864 – 1944). Vychádzal z mníchovskej realistickej maľby a taktiež z poučenia symbolizmom. Rozvinul najmä portrétny a historický žáner, ako aj krajinárstvo so zameraním na etnografický a ľudový žáner. Jeho zrelé diela vyjadrujú túžbu po národnej slobode, ale aj lásku a bytostnú spätosť vidieckeho ľudu s prírodou. Hanula je považovaný za prvého otvorene a programovo národne orientovaného maliara na Slovensku.
Obdobie histórie maliarstva na Slovensku do prelomového roku 1918, keď vzniká prvá samostatná Česko-slovenská republika, uzatvárajú dvaja výrazní krajinári Ľudovít Čordák (1864 – 1937) a Karol Miloslav Lehotský (1879 – 1929). Čordák uplatnil zrelý a veľkoryso chápaný realistický koncept lesnej a skalnatej krajiny s nádychom romantizmu a príklonom k monumentalizácii. V jeho ponímaní dochádza postupne k modernejšiemu chápaniu krajiny v súhre kompozície, jemnej farebnej skladbe a svetelných akcentov. V závere svojho diela uvoľňuje rukopis a tvarovú skladbu obrazu, zdôrazňuje expresivitu farby a gesta, ako aj svetelnú atmosféru smerujúcu k luminizmu. Lehotský reprezentuje osobité uplatňovanie secesných a symbolických pocitov a nálad, ktoré uplatnil najmä v námetoch súmračných krajinárskych motívov. Štúdium svetelnosti v krajine pri denných motívoch ho odkazoval ešte k plenérizmu. Jeho maľby sú solitérnym príkladom poeticko-melancholického vyjadrenia v slovenskej maľbe 20. rokov.
Posledným vývinovým predstupňom ranej slovenskej moderny v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia je okruh národne zanietených maliarov, ovplyvnených výtvarne čiastočne aj secesiou, aj symbolizmom. Obsahovou koncepciou bol záujem o folklór a autentické ľudové umenie, čo podporilo aj vydanie slávneho almanachu Der Blaue Reiter v Mníchove v roku 1912, kde vydavatelia (V. Kandinskij a F. Marc) prezentovali podoby ľudového umenia z rôznych lokalít sveta.
Maliari Jaroslav Augusta (1878 – 1970), Gustáv Mallý (1879 – 1952), Peter Július Kern (1881 – 1963) vytvárajú v tomto secesno-folklórnom výrazovom i ikonickom rámci prvú vlnu slovenského predmoderného umenia. Väčšia časť ich maliarskej tvorby zostala výrazovo na hranici medzi opisným zobrazením vidieckych krajinársko-figurálnych motívov a ich secesizujúcou tvarovou štylizáciou. V ich dielach však nachádzame výtvarnú zrelosť, bravúrnosť krajinárskeho a figurálneho zobrazenia, ako aj silnú motiváciu po heroizácii a mýtizácii pojmu slovenského národa. K ľudovému žánru najviac inklinoval Jaroslav Augusta.
Výraznou a solitérne ženskou osobnosťou s akademickým vzdelaním v slovenskom maliarstve bola Želmíra Duchajová-Švehlová (1880 – 1955), ktorej maľba sa dotýkala poimpresívnych základov a korešpondovala aj s aktuálne dobovým štýlom fauvizmu. Venovala sa portrétu, figúre a náladovým žánrovým kompozíciám s motívmi umenia.
Istým maliarskym vyvrcholením tohto ideového procesu volania po národnom bola tvorba Martina Benku (1888 – 1972), ktorého zrelá tvorba sa však rozvinula až po roku 1918.