Kedysi početná komunita Slovákov v Maďarsku bola v minulom storočí najviac postihnutá asimilačnými tlakmi. Prejavilo sa to v kvantitatívnej aj kvalitatívnej úrovni ich literárnej tvorby. Po roku 1918 literárnu kontinuitu udržiavali predovšetkým ľudoví básnici – veršovci (napr. J. Gerči, bratia Korbeľovci, Š. Hudák), ktorých v zborníku Ozveny rovín predstavila Ľubica Bartalská (1985). Na vážnejšie literárne pokusy bolo potrebné počkať niekoľko desaťročí. Roku 1945 vyšiel prvý zborník literatúry Slovákov v Maďarsku Hrušky mamovky Špiakovej a v 70. rokoch sa začala profilovať skupina autorov zoskupených okolo redakcie týždenníka Ľudové noviny, ktorá sa predstavila antológiou Výhonky (1978). V Maďarsku neexistovala inštitúcia, ktorá by podporovala literárnu činnosť a okrem Ľudových novín neexistovalo nijaké fórum, kde by Slováci mali primeraný publikačný priestor. Prelomovým rokom bol rok 1976, keď v budapeštianskom Vydavateľstve učebníc založili Národnostnú redakciu, ktorá začala vydávať aj knižné publikácie slovenských autorov v Maďarsku.
Od druhej polovice 70. rokov vznikla možnosť pravidelného vydávania slovenských literárnych prác. Prvou bola antológia Výhonky (1978), zostavená z prác troch básnikov (G. Papuček, A. Kormoš, J. Marik) a dvoch prozaikov (M. Hrivnák, P. Kondač). Táto antológia sa pokladá za skutočný medzník vo vývoji slovenskej literatúry v Maďarsku.
Na tento projekt nadviazali ďalšie iniciatívy: antológia pre deti Fialôčka, fiala (1980), antológia poviedok Pramene (1981) a antológie poézie Chodníky (1984), Skutočnosti (1992), Čo nás spája (1994) a Nádej držať (1994). V 80. rokoch minulého storočia dochádza k vyvrcholeniu literárnych aktivít Slovákov v Maďarsku, keď sa vyprofilovali výraznejšie básnické osobnosti: Juraj Antal Dolnozemský, Gregor Papuček, Mária Fazekašová, Imrich Fuhl, Alexander Kormoš a prozaici Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Pavol Kondač a ďalší.
Spoločným motívom dolnozemských autorov v Maďarsku je výstraha pred možnosťou etnického zániku, ktorá sa objavuje v básňach takmer u všetkých autorov, ale najvýraznejšie v básnickej tvorbe Juraja Dolnozemského a Gregora Papučeka, u ktorého sa tento moment prejavil aj v publicistike a v celkovej spoločenskej činnosti. Národnostná problematika je prítomná aj v básňach Imricha Fuhla, ale v jeho tvorbe vyznieva celkom inak ako u Papučeka, Kormoša a iných básnikov (Harpáň, M., 2008, s. 187 – 188).
Na sklonku roku 1988 vyšlo prvé číslo literárneho a kultúrno-spoločenského štvrťročníka Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku SME. Časopis sa prostredníctvom kvalitnej práce redaktorov, popredných spisovateľov a teoretikov (Alexander Kormoš, Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Mária Fazekašová, Imrich Fuhl) vyprofiloval do podoby kritického reflexívneho periodika, ktoré svojím viacrozmerným obsahovým zameraním výrazne prerástlo problematiku slovenského života v Maďarsku. Toto ideovo vyhranené periodikum zaniklo po troch rokoch pre nedostatok financií na jeho vydávanie.
Slovenská poézia v Maďarsku nie je typologicky taká diferencovaná ako vojvodinská. Táto konštatácia Michala Harpáňa je bez apriórnej hodnotovej a hodnotiacej dimenzie a vyplýva z celkového etnického a kultúrneho kontextu slovenskej enklávy v Maďarsku. Takmer všetci slovenskí literáti z Maďarska do svojho literárneho prejavu zapájali aj funkcie súvisiace so zachovaním etnickej identity.