Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa slovenská literatúra začala orientovať viac na estetické a národnoobranné funkcie. To viedlo k „otváraniu okien“ do Európy a k orientácii literatúry na moderné umelecké smery. Obľubu medzi čitateľmi si získala najmä vitalistická poézia Jána Smreka. Novosymbolistickú poetiku rozvíjal vo svojich básňach Emil Boleslav Lukáč, čiastočne aj Valentín Beniak. Poézia Ladislava Novomeského sa najvýraznejšie inšpirovala podnetmi umeleckých avantgárd, osobitne poetikou G. Apollinaira a českým poetizmom. V polovici tridsiatych rokov vďaka medzinárodnému surrealistickému hnutiu kulminujú modernisticko-avantgardné tendencie v slovenskej poézii. Ich podnety pretrvali aj počas druhej svetovej vojny.
V próze po roku 1918 súčasne kulminujú viaceré štýly a žánre. Dominantné sú tri tendencie: novorealistická tendencia, sociálne angažovaná literatúra a tvorba experimentátorov.
Povojnový typ realizmu reprezentujú popri starších autoroch (Ladislav Nádaši-Jégé, Janko Jesenský, Martin Rázus a i.) Jozef Cíger Hronský, Milo Urban, Gejza Vámoš a Peter Jilemnický. Ich tvorbu poznačili podnety expresionizmu, impresionizmu a sociálneho psychologizmu. Rozličné experimentálne postupy možno pozorovať v tvorbe Jána Hrušovského, Ivana Horvátha, Janka Alexyho, Štefana Letza a Milana Th. Mitrovského. Lyrické postupy, ktoré boli prítomné v tvorbe prozaikov Slovenskej moderny, ďalej rozvinuli autori expresionisticko-lyrického ornamentalizmu (Tido J. Gašpar, Jozef Cíger Hronský, Milo Urban). Impresionisticko-senzualistická línia lyrizovanej prózy dokončila proces prekonávania kukučínovského modelu opisného realizmu. Koncom tridsiatych rokov sa z uvedenej línie vyčlenila skupina autorov – naturistov (Ľudo Ondrejov, Margita Figuli, Dobroslav Chrobák, František Švantner), ktorých tvorbu ovplyvnili hlavne francúzski regionalisti (J. Giono a i.) hľadajúci prírodného človeka a jeho čistý naturálny svet. Hlboké filozofické reflexie o naturálnom človekovi zneistenom dôsledkami civilizačného napredovania sú prítomné aj v drámach Júliusa Barča Ivana, ktorý až do roku 1945 bol jediným sústavne píšucim slovenským dramatikom expresionistickej orientácie.
Počas druhej svetovej vojny sa z naturalistickej epickej línie sformovala voľná skupina tzv. básnikov subjetu (Dominik Tatarka, Ján Červeň, Peter Karvaš), ktorej autorskou metódou bol imaginatívno-intelektuálny realizmus.