Slovenská literárna tvorba vo Vojvodine má vyše dvestoročnú tradíciu. Spoločne so svetoznámym insitným výtvarným umením (Kovačica) a dlhodobou literárnou tradíciou (Báčsky Petrovec, Stará Pazova) sú tvorivým vkladom tohto prostredia do našich kultúrnych dejín.
Diela dolnozemských spisovateľov boli do roku 1918 prirodzenou súčasťou slovenského literárneho kontextu. V období medzi dvoma svetovými vojnami, keď sa slovenskí literáti z Dolnej zeme ocitli v rozličných štátnych útvaroch, sa táto literatúra dostala mimo náš domáci obzor. Práve v tomto období bol však položený základ súčasnej poézie vojvodinských Slovákov, a to vstupom na scénu dvoch autorov modernistického zamerania – Juraja Mučaja a Paľa Bohuša. Ich vstup do poézie sa uskutočnil na začiatku nového storočia, v čase „zvonenia zbraní”, agresie a strachu, ako výkrik nesúhlasu s udalosťami, vyjadrenie únavy zo života, keď jediným možným východiskom bol „útek do smrti”. Obaja začali písať v znamení postsymbolistickej poetiky, obaja sa predstavili silnými protivojnovými básňami, počas druhej svetovej vojny vydali knižné básnické debuty, obom z vojnového obdobia zostala v rukopise druhá básnická zbierka. Jurajovi Mučajimu osud nedožičil tvorivé pokračovanie a vyzrievanie. V mladom veku zahynul na východnom fronte. Paľo Bohuš po dlhšej, vynútenej prestávke, strávenej vo väzení, takmer tridsať rokov po básnickom debute sa triumfálne vrátil do poézie knižným výberom zo starších a novších básní Predsa koľaj (1971). Od 60. rokov sa na celé štyri desaťročia stal popredným slovenským básnikom na Dolnej zemi (Harpáň, M., 2008, s. 176 – 178).
V 50. rokoch minulého storočia sa formovala generácia mladých autorov: Ján Labáth, Michal Babinka a Andrej Ferko, ktorá vystúpila v kolektívnom básnickom zborníku s príznačným názvom Do nových dní (1950). Zborník, podľa Michala Harpáňa (2008, s. 176), bol jediným prejavom poetiky, ktorá sa v Československu, ale aj v iných krajinách východného bloku, nazývala socialistickým realizmom. Už od druhej polovice 50. rokov sa u mladých básnikov – Jána Labátha a Michala Babinku – výrazne prejavuje snaha o modernizáciu a individualizáciu básnickej výpovede. Ešte pred ich vystúpením vyšla zbierka Andreja Ferka Okovaná krv (1945), ktorá je z typologického a poznávacieho hľadiska pokračovaním Mučajiho a Bohušových protivojnových a odbojových básní. Tvorba J. Labátha a M. Babinku z neskoršieho obdobia prerastá „menšinový” literárny kontext, najmä tie jeho segmenty, ktoré sú v typologickom okruhu lokálneho koloritu. U J. Labátha možno identifikovať určité ozveny z typológie medzivojnového poetizmu, u M. Babinku zasa z typológie nadrealizmu. Na pozadí sporu medzi modernistami a tradicionalistami, M. Harpáň oboch autorov priraďuje k modernistom.
Posledné desaťročia minulého storočia sú „hviezdnym obdobím” poézie vojvodinských Slovákov. Autori sa zbavujú ideologického balastu a snažia sa v kontexte aktuálnych trendov vo väčšinovej srbskej poézii či svetovom dianí, vyprofilovať vlastné individuálne poetiky. Túto možnosť – byť iní než autori zápasiaci s tlakmi ideologického vnímania estetiky na Slovensku – najlepšie využila Viera Benková, Víťazoslav Hronec a Jozef Klátik, ktorí spomenutú odlišnosť dokázali obohatiť svojským individuálnym prínosom.
Na lyrický pansenzualizmus a impresionizmus z Labáthovho prvého tvorivého obdobia mohli v ďalšom období nadväzovať Juraj Tušiak, Viera Benková a sčasti aj Víťazoslav Hronec. Obmeny asociácií a nekonvenčných metafor M. Babinku možno identifikovať v neskoršom básnickom vývine svojráznym spôsobom u Víťazoslava Hronca a neskoršie u Zlatka Benku (Harpáň, M., 2008, s. 177).
V 70. rokoch minulého storočia nachádzame slovenskú poéziu vo Vojvodine typologicky rozvrstvenú. Sedem básnikov a sedem typologicky v značnej miere odlišných podôb imanentnej poetiky s výrazným básnickým prínosom Paľa Bohuša.
V tomto období nastupuje na literárnu scénu viacero básnikov, ktorí tiež prispeli k typologickej diferenciácii vojvodinskej slovenskej dolnozemskej poézie. Najprv to boli básne s intímnou a emocionálnou výpoveďou Miroslava Demáka, potom reflexívne básne Michala Ďuga, ktorý sa viac orientoval na úvahy o náladách ako na znázorňovanie nálad samotných, asociatívny textotvorný a štruktúrotvorný princíp v poézii Zlatka Benka, tematicky kondenzované a vecné básnické výpovede Miroslava Dudka a svojrázne texty výtvarníka Jozefa Klátika.
Po tejto generácii vystúpili mladší básnici, z ktorých traja sú dnes už výrazné básnické osobnosti so spoločným básnickým pocitom „odmietania” – Martin Prebudila, Ladislav Čáni a Katarína Hricová. Básnická zbierka L. Čániho Zánik chrámu (1997) patrí, podľa literárnej kritiky medzi „vrcholné básnické prejavy slovenskej dolnozemskej poézie vôbec”.
V 80. rokoch minulého storočia sa objavili aj básnické zbierky Jána Salčáka, Jaroslava Čiepa a Miroslava Krupinského. Do kontextu dolnozemskej literárnej tvorby stále výraznejšie zasahuje básnická výpoveď Miroslavy Dudkovej.
Významnú organickú súčasť tvorivej literárnej aktivity vojvodinských Slovákov predstavuje tunajšia literárna veda, najmä literárna teória a kritika, ktorá svojimi prenikavými postojmi a názormi, na vysokej odbornej úrovni v mnohých prípadoch výrazne obohatila celú slovenskú literárnu vedu. Týka sa to najmä prác Michala Harpáňa, Víťazoslava Hronca a ďalších.