Spišský hrad a pamiatky okolia boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako kultúrne dedičstvo v roku 1993 v Cartagene v Kolumbii na základe kritérií iv). Toto územie bolo na 33. zasadaní Výboru svetového dedičstva v Seville v Španielsku v roku 2009 rozšírené o územie historického jadra mesta Levoče. Na tomto zasadnutí bol súčasne zmenený pôvodný názov lokality na Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia.
Kritérium iv), znamená, že Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia v Spišskom Podhradí, Spišskej Kapitule a Žehre sú dokladom vývoja samostatných urbanistických typologických stredovekých sídel, aké sa nikde inde ako súbor na svete v takomto stave a typovom zastúpení nezachovali. Boli navzájom silne previazané, ovplyvňovali sa, ale nikdy nesplynuli do jedného celku. Intaktná zachovalosť týchto pamiatkových súborov, typických pre obdobie stredoveku, bola jedným z hlavných dôvodov ich zápisu do Zoznamu svetového dedičstva.
Územie svetového dedičstva sa nachádza na východe Slovenska, začína približne 30 km východne od Popradu mestom Levoča, pokračuje v Podhradskej kotline ohraničenej zo severu Levočskými vrchmi a na východe masívom Branisko.
Táto mierne zvlnená kotlina poskytovala vhodné podmienky pre život ľudí už od praveku, doložené jediným náleziskom výliatku hominida v Európe (okolo 1 200 000 pred n. l.). Archeologické nálezy dokazujú kontinuálne osídlenie územia už od staršej kamennej doby. V mladšej kamennej dobe lokalita predstavuje jedno z najvýznamnejších centier hospodárskeho života na Spiši a v podtatranskej oblasti. Osada s názvom Kacvinkel sa nachádzala v miestach dnešnej Košickej brány – súčasti opevnenia mesta Levoča. Ďalšia osada s románskym Kostolom sv. Mikuláša, ležala po ľavej strane cesty z Levoče do Spišskej Novej Vsi. Geografické pomery Spiša determinovali trasovanie diaľkových obchodných ciest zo Stredomoria a Panónie do Pobaltia. Sú doložené archeologickými nálezmi z bronzovej doby.
Architektonická dominanta Spišského hradu predstavuje jedinečný urbanisticko-krajinársky súbor vyrastajúci z vápencového brala. Patrí k najväčším a najpôsobivejším fortifikačným stredovekým komplexom v strednej Európe. Jeho najstaršie časti, pochádzajúce z 12. storočia, vznikli na staršom osídlení, dokazujúcom, že kopec bol osídlený už v 5. tisícročí pred n. l. Začiatkom nášho letopočtu sa tu nachádzalo opevnené keltské sídlisko, boli tu objavené mince – biateky spišského typu. Po pričlenení severného Slovenska k Uhorsku koncom 11. storočia sa začínajú dejiny samotného hradu. Už v 12. storočí mal hrad významné postavenie. Bol vojenským, administratívnym a súdnym centrom novovzniknutého kráľovského komitátu. Najskôr tu stála obytná veža s cisternou, tá sa však pravdepodobne zrútila. Prvá priama zmienka o Spišskom hrade pochádza z Haličsko-volynského letopisu a viaže sa k roku 1214.
Na mieste obytnej veže začiatkom 13. storočia, keď na hrade sídlil syn Ondreja II. Koloman a neskôr kráľovná Alžbeta, postavili dnešnú vežu – donžon a v jej susedstve románsky palác na konci prvej tretiny 13. storočia. Vtedy vznikla aj obranná veža a pravdepodobne aj val s priekopou zo staršieho osídlenia hradného kopca. Kamenné opevnenie bolo vybudované okolo roku 1221. Po tatárskom vpáde, ktorému hrad odolal, v rokoch 1241 – 1242 si spišský prepošt buduje predhradie s palácom, obytnou a vstupnou vežou. Významné sú aj stavby na posilnenie obrany hradu. Dôležitá je výstavba vojenského tábora na juhozápadnom svahu. Jeho súčasťou stavieb bol aj fortifikačný systém, pozostávajúci s valov, murovaných veží v kombinácii s drevozemným opevnením a bránou. Hrad bol kráľovský, sídlili v ňom spišskí župani s dvorom a posádkou. Začiatkom 14. storočia, po smrti Ondreja III (1301), vymrela dynastia Arpádovcov a boje o trón zasiahli aj Spiš. Z tohto boja vyšiel víťazne Karol Róbert z Anjou po bitke pri Rozhanovciach. V tomto období je drevozemný systém opevnenia nahrádzaný kamenným. Došlo k dobudovaniu opevnenia medzi horným predhradím a spodným táborom, čo vlastne predstavovalo ich spojenie do jedného funkčného celku.
Pohľad zo Spišského Podhradia na Spišský hrad. Od 15. storočia bol Spišský hrad sídlom vplyvných uhorských rodov – začiatkom 15. storočia to boli Perínskovci, potom Berzeviciovci a iní. V roku 1464 sa Imrich Zápoľský stal dedičným spišským županom a zároveň majiteľom Spišského hradu. Od tohto roku začal spolu s bratom Štefanom s náročnou prestavbou hradu na neskorogotické honosné opevnené sídlo. Premena hradu si koncom 15. storočia vyžiadala opätovné zapojenie veľkého predhradia na juhozápadnej strane do celého hradného areálu. Prejavilo sa to opravou a čiastočnou prestavbou hradieb, siahajúcou až do 16. storočia.
V roku 1531 hrad získala rodina Thurzovcov, ktorí ho prispôsobili v duchu renesancie. Thurzovci spojili v hradnom jadre západné paláce nadstavbou nového podlažia do jedného celku a začali s prestavbu stavieb vo východnej časti. V duchu doby pozmenili aj systém opevnenia. V roku 1636 si uplatnili na hrad nárok Csákyovci, pretože Thurzovci v roku 1636 vymreli v mužskej línii. Csákyovci si hrad prispôsobili podľa svojich potrieb a vtedajšieho vkusu. Najväčšie zmeny realizovali na akropole, kde výrazne upravili východnú stranu nádvoria výstavbou nového hospodárskeho krídla. Csákyovci vlastnili hrad až do roku 1945. Po veľkom požiari v roku 1780 hrad pomaly spustol. Až po II. svetovej vojne sa postupne začalo s jeho obnovou.
Súčasťou lokality svetového dedičstva je aj podhradské mesto Spišské Podhradie, ktorého história je neodmysliteľne spätá s hradom. Leží medzi hradom a Spišskou Kapitulou. Vzniklo súčasne ako podhradská a poddanská osada západne od hradu na mieste staršieho slovanského osídlenia. Jeho obyvatelia vykonávali pre hrad rôzne práce, žili tu remeselníci a obchodníci. Mestečko bolo v 12. storočí kolonizované nemeckými prisťahovalcami, čo spôsobilo, že sa čoskoro stalo nezávislým od hradu. V najstarších písomných dokumentoch sa uvádza ako Svätá Mária, podľa patrocínia 1. kostola z polovice 12. storočia. V roku 1321 sa píše už ako mesto patriace spoločenstvu spišských Sasov. V 15. storočí zaznamenalo hospodársky rozkvet. Od roku 1412 do roku 1770 bolo pod poľskou správou. Mesto ležalo na významnej obchodnej ceste, ktorá spájala východ so západom a s juhom – na vidlici obchodných trás z Levoče do Prešova a Spišských Vlách, na starej obchodnej ceste Via Magna. Centrum sa vytvorilo pri Kostole Blahoslavenej Panny Márie, v 15. storočí okolo farského kostola dnešné obdĺžnikové námestie. Po nepokojoch súvisiacich s reformáciou sa v roku 1614 konala v Spišskom Podhradí synoda, ktorá dala základ evanjelikom pre samostatnú správu na východnom Slovensku. Mesto nestratilo význam ani v priebehu nasledujúcich storočí, keď zostávalo napriek ničivým požiarom, povodniam a morovým epidémiám významným centrom Podhradskej kotliny.
Mesto si dodnes zachovalo radovú zástavbu s typickými meštianskymi renesančno-barokovými dvojpodlažnými domami s polkruhovými bránami, v okrajových častiach s prízemnými objektami, vynímajúc mýtnu stanicu a synagógu z konca 19. storočia.
Kým hrad bol sídlom svetskej správy, Spišská Kapitula predstavovala sídlo cirkevnej správy – protipól hradu už v románskom období. Spišskí prepošti, biskupi a kanonici odtiaľto organizovali cirkevný život.
Leží západne od centra Spišského Podhradia, ktorého je administratívnou súčasťou. Prvé zmienky o jej vzniku siahajú do 11. storočia. Prepoštvo začalo svoju činnosť v 12. storočí v priestoroch hradu, ale už v 13. storočí sa premiestnilo do Kapituly. Tatárske hordy Kapitulu zničili – to však následne vyvolalo čulý stavebný ruch. V roku 1245 sa začala výstavba Katedrály sv. Martina, o pár rokov neskôr budovanie prepoštského paláca. Viaceré prepady si na konci 13. storočia vynútili stavbu opevnenia. Sama trojloďová Katedrála sv. Martina predstavuje klenot románskej a gotickej architektúty, ako i jej bohato zachovaný mobiliár. Medzi Dolnou a Hornou bránou vznikla ulička s domami kanonikov. Ku každému domu patrí dvor, veľká záhrada a zadné hospodárske budovy. Stavebná koncepcia sa od 14. storočia v zásade nezmenila. V 17. storočí bol postavený kláštorný komplex, bol dostavaný prepoštský palác a opevnenie. Z roku 1739 je baroková Hodinová veža.
Kostol sv. Ducha sa nachádza v obci Žehra, južne od hradu. Bol postavený v rokoch 1245 – 1275. Predstavuje ranogotický kostol s pravouhlým uzáverom presbytéria a predstavanou vežou. Neskôr bol zaklenutý na stredný pilier. Kostol je výnimočný svojimi vzácnymi stredovekými nástennými maľbami z piatich období od konca 13. do 15. storočia. Najznámejším výjavom z fresiek je výjav z konca 14. storočia strom života (arbor vitae). Oltáre a kazateľnica sú barokové, z románskeho obdobia sa zachovala krstiteľnica.
Celý tento unikátny urbanistický súbor je citlivo prepojený s okolitou krajinou, nesúcou stopy dávnej minulosti, a doplnený travertínovým prírodným masívom Dreveníka, s ktorým vytvára neopakovateľný kompozičný celok.
Územie mesta Levoča bolo osídlené už od mladšej doby kamennej. Prvýkrát sa písomne spomína Leucha v roku 1249, onedlho na to, v roku 1271, sa už stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. V roku 1321 dostala Levoča výsadu „právo skladu“ a v roku 1323 sa stala slobodným kráľovským mestom. Stredoveký pôdorysný rozvrh kolonistami založeného mesta v 13. a 14. storočí, ktorý do seba čiastočne integroval i predurbánnu osadu pri Košickej bráne, tzv. Katzwinckel a jej šošovkovité námestie sa stalo súčasťou hlavnej obchodnej tepny, mal vo svojom centre veľkoryso rozvrhnuté obdĺžnikové trhové námestie na celkovej ploche 4,4 ha. Hlavná diaľková komunikácia prechádzala týmto námestím. Bola vytvorená uličná sieť mesta, ktorá je vo svojej podstate pravidelná a rešpektuje terénne danosti. Komunikáciami sa vytýčili bloky, ktoré dodnes obklopujú námestie zo všetkých strán v dvoch, na východnej strane v troch radoch. Veľkorysý rozvrh stredovekého mesta je unikátne zachovaný vo svojom pôvodnom rozsahu. Pôdorys mesta sa prispôsobil prírodným podmienkam, pretože mesto bolo postavené na kopci, zo severu a západu chránenom vysokými zrázmi. Jedinečný urbanistický výraz stredovekého námestia, obklopeného honosnými meštianskymi domami v pozoruhodnej symbióze s nízkou až vidieckou zástavbou ostatných ulíc sa zachoval až dodnes.
Levoča zastávala od svojho vzniku nezastupiteľné miesto ako centrum hospodársko-obchodného života vzhľadom k polohe na križovatke obchodných ciest, ako politické, vojenské, administratívno-správne, kultúrno-umelecké a vzdelávacie centrum a aj ako pútnické miesto. Všetky tieto skutočnosti sa silne podpísali pod rýchly hospodársky rozmach mesta a sú premietnuté v dodnes zachovanej stredovekej urbanistickej štruktúre, uzavretej dômyselným hradobným systémom s mestskými bránami a fortifikačnými prvkami. Je pravdepodobné, že začiatky výstavby dodnes zachovaných hradieb a zároveň prvej etapy mestského opevnenia siahajú do prvej polovice 14. storočia, keď bola ustálená urbanistická koncepcia mesta. V tomto období sa začalo s výstavbou Kostola sv. Jakuba v centre mesta a minoritského kláštora na západnej strane, ktorého lokalizácia v periférnej časti bola prísne podmienená regulou minoritov. Stavebný vývoj hradieb v ďalšom období predstavoval ich rozširovanie a modernizáciu, ktoré boli odrazom vývoja vojenskej techniky. Vyspelý a zložitý hradbový systém Levoče je špičkovou ukážkou stredovekého fortifikačného staviteľstva. Dodnes sa zachovalo okolo 80 % hradbového systému so 16 baštami a troma mestskými bránami – Košickou, Menhardskou a Poľskou bránou.
Dokladom rozmachu mesta v stredoveku je aj zástavba domov bohatých mešťanov okolo obdĺžnikovitého námestia zo 14. – 15. storočia (neskôr renesančne upravených). Tieto meštianske, patricijské a remeselnícke domy tvoria súbor jedinečných architektúr, ktoré sú nielen ukazovateľom prosperity mesta v stredoveku a začiatkom novoveku, ale i dokladom bohatých stykov s vyspelými centrami stredoeurópskeho kultúrneho diania. Domy sa prezentovali umeleckou výzdobou a remeselným detailom na fasáde a v interiéri. Hlavné námestie, ktorého pôvodnou hlavnou funkciou bolo trhovisko, sa v súlade s rozmachom cirkevného, administratívneho, hospodárskeho, verejného a spoločensko-kultúrneho života postupne zaplnilo centrálnou zástavbou verejných budov. Uprostred Námestia Majstra Pavla je farský Kostol sv. Jakuba, postavený v terajšej podobe v polovici 14. storočia. Južne od kostola stojí radnica, postavená pôvodne v 14. storočí, prebudovaná v 16. storočí. Za nimi stojí dnes mohutný evanjelický kostol, ktorý bol postavený v prvej polovici 19. storočia. Na severnej strane kostola bola mestská škola, prebudovaná v roku 1588. Pôvodne tam bola mestská váha a zbrojnica, ktoré boli prestavané do dnešnej budovy mestského úradu z 19. storočia. Plochu námestia v polovici 19. storočia dotvorili dva mestské parky, v južnej časti s fontánou a solitérom klietky hanby (pranier).
V Levoči sa zachoval súbor stredovekých stavebných objektov s pôvodným umelecko-remeselným vybavením, ktorého vrchol predstavuje dielo Majstra Pavla. Z jeho rúk pochádza pravdepodobne najvyšší zachovaný neskorogotický krídlový oltár na svete umiestnený v levočskom farskom Kostole sv. Jakuba. Tento monumentálny hlavný oltár spolu s oltárom sv. Jána jedinečným spôsobom dokumentujú slohovú a názorovú premenu záveru stredoveku a nastupujúceho novoveku. Práce Majstra Pavla a jeho dielne patria k najvýznamnejším súčastiam mobiliáru nielen levočského farského kostola, ale aj viacerých ďalších stredovekých spišských kostolov.
Mesto Levoča malo veľký vplyv aj na rôzne oblasti architektúry, najmä v období renesancie vytvorením tzv. spišskej renesancie.
Stredoveké jadro mesta Levoča je dnes chránené ako Mestská pamiatková rezervácia.

Mapa