Mgr. Petronela Križanová, PhD.

V odbornej literatúre sa predpokladané začiatky fungovania kníhtlačiarní v 15. storočí na našom území spájajú s pôsobením anonymného bratislavského tlačiara zvaného „typographus Confessionalis“. Z jeho produkcie sa doposiaľ zachovali 4 tlače z rokov 1477 – 1480. O inej tlačiarni činnej na našom území v 15. storočí nemáme relevantné informácie.
Rozvoj kníhtlače 16. storočia je charakteristický činnosťou tzv. „kočujúcich“ alebo „putovných kníhtlačiarní“. Ich majitelia svoje vybavenie neustále presúvali do miest, kde činnosť tlačiarne nebola ohrozovaná represívnymi zásahmi. Stabilnejšie dielne vznikali najmä v poslednej tretine 16. storočia postupne v Trnave (1577), Bardejove (1577; 1597), Banskej Bystrici (1577) a v Bratislave (1594).
Menej zachovaných písomných dokladov máme o samotnom predaji a distribúcii tlačenej produkcie. Od konca 15. storočia sa týmto činnostiam, okrem domácich rozširovateľov, venovali i putujúci predajcovia tzv. buchführeri. Títo za stanovený podiel z predaja kníh šírili tlače zo zahraničných trhov i na našom území. Dovážali najmä knihy z nemeckých, ale aj z poľských miest. Predaju tlačeného média sa venovali najmä kníhviazači a kníhtlačiari, ale aj kupci, ktorí okrem iného tovaru ponúkali aj knihy.
Protireformačné snahy, prebiehajúci rekatolizačný proces, morové epidémie a protihabsburské stavovské povstania poznačili rozvoj kníhtlačiarstva a knižného trhu v 17. storočí. Významné miesto v tomto období zastávala Arcibiskupská (od r. 1609), neskôr Akademická tlačiareň (1640 – 1773) v Trnave.
Ako inštitucionálna kníhtlačiareň v správe jezuitského rádu slúžila potrebám katolíckej cirkvi v procese rekatolizácie a vzdelávacím požiadavkám Trnavskej univerzity (založenej v r. 1635). Vydávala i vlastné kníhkupecké katalógy propagujúce jej produkciu a stala sa jednou z najvýznamnejších tlačiarní 17. storočia. Významnými boli i tzv. „exulantské“ tlačiarne (Trenčín 1637, Žilina 1665). Podstatná časť ich produkcie vychádzala vo vtedy ešte nekodifikovanej podobe slovenčiny. Postupne sa tlačiarstvo šírilo i do ďalších miest na našom území (Košice 1610, Levoča 1614, Senica 1636, Mliečno 1637, Šamorín 1650, Prešov 1656, Skalica 1656).
Dôležité postavenie zastávala tlačiareň rodiny Breuerovcov v Levoči, v ktorej vyšli diela Juraja Tranovského či Jána Amosa Komenského. Prebiehajúce rekatolizačné úsilie vyústilo do postupnej stagnácie, až zániku významných protestantských kníhtlačiarní. Potreby protestantských konfesií do značnej miery saturoval samotný dovoz relevantnej literatúry zo zahraničných trhov.
Reformná činnosť vo viacerých oblastiach spoločnosti prebiehala najmä v tereziánskom (1740 – 1780) a v jozefínskom období (1780 – 1790). Vytvorila predpoklady pre rozvoj knižného obchodu a nárast počtu fungujúcich tlačiarní. Popri tlačiarňach, ktoré nadväzovali na svoju činnosť z predchádzajúceho storočia (Levoča, Žilina, Púchov, Bardejov) a inštitucionálnych podnikoch v rukách cirkvi (tlačiarne pôsobiace pri jezuitských univerzitách v Trnave a Košiciach), sa formovali i tlačiarne modernejšieho typu (Bratislava, Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Komárno, Košice, Levoča, Trnava, Prešov, Skalica, Trnava). Zo strany vládnucej moci sa zintenzívnili snahy o reguláciu procesov na knižnom trhu. Prebehla reforma cenzúrneho systému a praxe obmedzujúca dlhotrvajúci vplyv cirkvi v tejto oblasti. V roku 1772 sa legislatívne upravila i činnosť kníhkupcov v Uhorsku.
Dominantné postavenie v repertoári tunajších tlačiarní naďalej zastávala produkcia náboženského charakteru (Biblia, odborné teologické diela, polemická literatúra či praktická teológia) spolu s literatúrou určenou širokým vrstvám obyvateľstva (kalendáre, učebnice, príležitostné tlače, jarmočné tlače atď.). Do spektra záujmu však postupne prenikali myšlienky západoeurópskeho osvietenstva. Prispel k tomu aj vznik učených spoločností a ich úsilie o rozvoj vedeckého bádania. Na knižnom trhu vzrástlo zastúpenie titulov populárno-náučného, odborného a vedeckého charakteru. Vedúce postavenie vo vydavateľskom programe tlačiarní reprezentovala i naďalej produkcia v latinskom jazyku, ktorý sa používal v úradnej a vedeckej komunikácii aj v predchádzajúcich storočiach. V dôsledku jozefínskych reforiem v 80. rokoch 18. storočia sa markantne prejavuje nárast produkcie v nemčine a silnejú snahy o publikovanie v národných jazykoch. Vo vzťahu k slovenskému jazyku sa toto úsilie odrazilo aj vo vydavateľských aktivitách Slovenského učeného tovarišstva založeného v roku 1792.
Medzery v domácej tlačenej produkcii vypĺňali kníhkupectvá a kníhtlačiarne ponukou dovážanej vedeckej literatúry i beletrie v značnej miere z nemeckých knižných veľtrhov a veľkých kníhtlačiarskych centier. Tlačené médiá sa k svojim čitateľom dostávali nielen prostredníctvom ponuky stabilných kníhkupectiev, ale aj formou podomového predaja, na jarmokoch, trhoch či u kníhviazačov.
V súvislosti s rozvojom periodickej tlače vznikal širší priestor na propagáciu produkcie na knižnom trhu. Nezanedbateľnú úlohu pri distribúcii literatúry plnili duchovní a inteligencia (učitelia, študenti). Po presťahovaní Akademickej kníhtlačiarne z Trnavy do Budína (1777, 1798) sa stáva centrom knižného obchodu Bratislava, kde pôsobí viacero kníhkupcov pôvodom z rakúskych či nemeckých miest. V r. 1781 tu vzniká prvý „Lesekabinett“, resp. čitáreň, na území Uhorska. Jeho príklad nasledujú i ďalšie uhorské mestá, kde kníhkupci ponúkajú možnosť za poplatok si knihy alebo periodickú tlač vypožičať a preštudovať.
Vydavateľská, kníhtlačiarska, kníhkupecká a kníhviazačská činnosť boli v minulosti úzko prepojené a často zjednotené pod vedením totožného subjektu. Okrem dôležitej kultúrnej funkcie napĺňali kníhtlačiarne a kníhkupectvá i ekonomické očakávania svojich majiteľov a knižný obchod predstavoval plnohodnotnú živnosť a remeslo. Postupne sa na našom území tieto činnosti vyvíjali, diferencovali a užšie špecializovali, aby čo najlepšie uspokojovali potreby formujúceho sa odberateľského zázemia.