Mgr. art. Irena Michalicová

RANÝ STREDOVEK
Hudobná história teritória centrálnej Európy vznikala v rušnom kotle presúvajúcich sa germánskych, avarských a iných kmeňov. Práve Slovania tu v 8. – 10. storočí vytvorili jeden z najvplyvnejších štátnych útvarov s vlastnou originálnou kultúrou. Už v tejto dobe hrala hudba významnú úlohu v živote kmeňových spoločenstiev; naši predkovia disponovali bohatým inštrumentárom dychovým, strunovým i bicím, piesňami, tancom a hrou oslavovali významné udalosti života. Dodnes zachované starobylé obradové piesne hovoria o pohanských kultoch, oslavách letného slnovratu, ale i hrdinských bojovníkoch, o ktorých spievali igrici.
S príchodom kresťanstva na naše územie sa spájajú začiatky bohoslužobného spevu, ktorý bol hlavným pilierom celej stredovekej hudobnej kultúry. Okrem latinskej liturgie na našom území existovala i slovanská, a to vďaka dvom byzantským vierozvestcom – Konštantínovi a Metodovi, ktorých pozvali slovanské kniežatá v 60. rokoch 9. storočia. Latinský bohoslužobný spev sa na našom území šíril a pestoval v podobe gregoriánskeho chorálu, najmä v rádoch a reholiach benediktínov, kartuziánov a františkánov. Vznikali však i rôzne samostatné hymny, duchovné piesne, v kapitulských a farských školách sa vyučovala hudba. V Slovenskom národnom archíve sa nachádza mimoriadne zaujímavá skupina pamiatok, ktoré tvoria najstaršie zlomky pochádzajúce z väzieb kníh Kremnickej farskej knižnice a z Bratislavskej kapitulskej knižnice s datovaním po roku 1200.
Obdobie hudobnej renesancie na Slovensku prinieslo nové hudobné formy, bohatý hudobný život v mestách a je doložené početnými prameňmi. Rozvíjala sa duchovná hudba, duchovné piesne často korenili v ľudových piesňach. Inštrumentálna hudba narastala na význame vďaka meštianstvu, ale i šľachte, ktorá hudbu a jej rozvoj všestranne podporovala. V 16. – 17. storočí sa popri historických protitureckých piesňach v radoch meštianstva a inteligencie formoval veľký prúd reformačnej duchovnej piesne. Toto hnutie vyústilo v roku1663 prvým vydaním kancionálu Cithara Sanctorum, ktoré zostavil český kňaz Juraj Tranovský (Tranoscius) pôsobiaci v Liptovskom Mikuláši. Protireformačnou odpoveďou bol kancionál Canthus Catholici (1655), ktorý zostavil jezuita Benedikt Szőlősi. Vznikali i mestské školy, v ktorých sa vyučovala hudba, najmä zborový polyfónny spev. V Bratislave, Banskej Bystrici, Levoči, Prešove a v ďalších mestách sa uvádzali veľké zborové diela majstrov renesančnej polyfónie. Okrem duchovnej hudby, na zvýšenie lesku mestských slávností a zábavu mešťanov, produkovali svetskú hudbu mestami platení trubači. Osobitnú pozornosť si zasluhuje inštrumentálna hudba, ktorá sa v 17. storočí u nás pestovala najmä v šľachtických rezidenciách. Interpretovali ju zväčša na vysokej úrovni šľachtické kapely, často zložené z hudobníkov z celej Európy. Vrcholil barok, prichádzajúci z Talianska a Nemecka. Špecifikom slovenskej chrámovej produkcie bola baroková pastorela s vianočnou tematikou, ktorou sa do chrámovej hudby prvýkrát dostávali ľudové motívy (Edmund Pascha).

KLASICIZMUS
V priebehu 18. storočia narastal kultúrny vplyv Viedne, jej blízkosť urýchlila prienik klasicistickej hudby do miest, palácov i kláštorov u nás. Vznikajú mestské hudobné spolky a organizácie. Prvenstvo v hudobnom živote mala Bratislava, ktorá sa v druhej polovici 18. storočia na isté obdobie stala sídelným mestom uhorského miestodržiteľa. V šľachtických palácoch, na hrade i v mestskej opere  znela inštrumentálna, operná a vokálna hudba a snahou predstaviteľov mesta bolo, aby sa hudobný život Bratislavy vyrovnal kvalitou viedenskému. Hudobná história Slovenska sa vďaka tomu pýši návštevou i účinkovaním Wolfganga Amadea Mozarta, Josepha Haydna, Ludwiga van Beethovena, Franza Schuberta (prežil niekoľko mesiacov v Želiezovciach), ale i mnohých iných umelcov svetového formátu. Gróf Anton Grassalkovich vlastnil povestný hudobný súbor s vynikajúcou interpretačnou úrovňou, gróf Johann Nepomuk Erdődy mal súkromnú divadelnú spoločnosť i orchester. Ako domáci skladatelia vrcholného klasicizmu žali úspechy najmä Anton Zimmermann a skladateľ a klavírny virtuóz – slávny bratislavský rodák – Johann Nepomuk Hummel. Do tohto obdobia spadá i pôsobenie Antona Aschnera, skladateľa a organizátora hudobného života, ktorý pôsobil a žil v Kremnici. Jeho umelecko-organizačné aktivity si cenili aj v Bratislave – vtedajšom Prešporku, kde mu bolo v roku 1791 udelené vyznamenanie Kráľovskej miestodržiteľskej rady za zásluhy o rozvoj hudby v Uhorsku. Výskumu tejto významnej osobnosti sa v súčasnosti venuje Katolícka univerzita v Ružomberku, kde sa podarilo vydať niekoľko zväzkov notových edícií s tvorbou Antona Aschnera a zároveň nahrať CD s jeho dielami.

VZNIK NÁRODNEJ HUDBY A JEJ PREDSTAVITELIA
Aj v 19. storočí ostáva centrom slovenského hudobného diania Bratislava, mesto navštevovali významní hudobníci – František Liszt (prvý koncert deväťročného Liszta sa uskutočnil v Bratislave v roku 1820), Carl Maria von Weber, Hans Bülow, Johannes Brahms a i. Hudobný život na území Slovenska však ovplyvňovali zložité hospodársko-spoločenské pomery vtedajšieho Uhorska, ktoré bolo súčasťou habsburskej monarchie. Slováci sa snažili o národnú a kultúrnu samostatnosť, ale až po počiatočnej vlne zberateľov a upravovateľov ľudových piesní a tvorcov klavírnych salónnych tancov prichádzajú prvé tvorivé kroky generácie slovenských skladateľov – Ján Levoslav Bella, Mikuláš Moyzes, Viliam Figuš-Bystrý a Mikuláš Schneider-Trnavský, ktorí položili základy slovenskej národnej hudby. Romantické citácie ľudovej piesne začali nahrádzať realistickým charakterom a svojimi dielami nadväzovali už na vyspelú európsku hudobnú tvorbu. Diela slovenského skladateľa, organistu, dirigenta a pedagóga Jána Levoslava Bellu (1843 – 1936) sú hudobným prejavom vyspelého romantizmu a tvoria jeden zo základných kameňov slovenskej hudobnej kultúry. Súčasnou snahou Hudobného centra v Bratislave je vydanie skladateľovho súhrnného diela, aby bol jeho umelecký odkaz k dispozícii širokej verejnosti.

Bella bol prvým slovenským tvorcom opery, jeho dielo Kováč Wieland malo premiéru v roku 1926 v Slovenskom národnom divadle. Na profesionálnu úroveň priviedol operný súbor Slovenského národného divadla už v jeho začiatkoch český skladateľ a dirigent Oskar Nedbal a po jeho smrti jeho synovec Karel Nedbal. Slovenská operná scéna bola dramaturgicky i umelecky z pohľadu rôznorodosti repertoáru jednou z najbohatších stredoeurópskych scén. Popri Slovenskom národnom divadle obohacovalo a rozvíjalo koncertmi hudobný život i Orchestrálne združenie Slovenská filharmónia (1920), ktoré uvádzalo staršiu i súčasnú orchestrálnu tvorbu českých a slovenských skladateľov. Jej prvým dirigentom bol Miloš Ruppeldt, no po 21 rokoch bola existencia orchestra ukončená. Ďalším významným hudobným telesom bol Bratislavský symfonický orchester, ktorý pod vedením Oskara Nedbala dosahoval vysokú úroveň interpretačnej kultúry. Krátko po odštartovaní rozhlasového vysielania začínala svoju činnosť aj Bratislavský rozhlasový orchester, ktorého náplňou boli okrem nahrávok pre vysielanie i vlastné verejné koncerty.
Ďalší významný skladateľ Frico Kafenda začiatkom 20. storočia študoval hudobnú vedu i kompozíciu v Lipsku, neskôr pôsobil ako riaditeľ Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave, ktorú i jeho zásluhou povýšili na Hudobnú a dramatickú akadémiu a následne na Štátne konzervatórium. Vďaka pedagogickej činnosti, bohatej praxi a vynikajúcej klavírnej metodike vychoval mnoho úspešných slovenských klaviristov (M. Karin, E. Fischerová-Martvoňová a i.). Hlbokú stopu v histórii našej kultúry tohto obdobia zanechal zakladateľ Mestskej hudobnej školy – Alexander Albrecht.  Patril k štvorici Bratislavčanov, ktorí zasvätili svoj profesionálny život hudbe: Franz Schmidt spojil svoje štúdiá i profesionálny život s Viedňou, Ernő Dohnányi, Béla Bartók a Alexander Albrecht pokračovali v hudobných štúdiách v Budapešti. Kým Dohnányi a Bartók po ukončení štúdií zostali v Budapešti, Albrecht následne študoval organovú hru vo Viedni a svoj profesionálny život spojil natrvalo s Bratislavou. Jeho prvým učiteľom hudby bol o štyri roky starší spolužiak, spomínaný Béla Bartók, u ktorého v Budapešti absolvoval klavírnu hru. Albrecht bol organistom Dómu sv. Martina a pôsobil ako dirigent a riaditeľ Cirkevno-hudobného spolku pri Dóme sv. Martina. Pod jeho vedením boli chrámové i koncertné vystúpenia zboru a orchestra spolku umeleckou udalosťou Bratislavy, uvádzal veľké oratórne a kantátové diela počnúc barokom až po súčasnosť. Známym sa stalo Albrechtovo každoročné uvádzanie Beethovenovej 9. symfónie. Jeho syn Ján (violista) sa stal pedagogickou legendou. Tento muzikológ a estetik neformálnym vzťahom k študentom, kritickou sebairóniou, obetavosťou a láskou k umeniu vytváral atmosféru, v ktorej vyrastali generácie dnešných aktívnych interpretov, muzikológov i skladateľov. Od roku 1954 pôsobil Ján Albrecht aj ako aktívny interpret a iniciátor vzniku viacerých komorných telies. Táto aktivita vyvrcholila v roku 1973 založením súboru Musica aeterna, ktorý hrá od roku 1989 na starých nástrojoch zo 17. a 18. storočia, resp. na ich kópiách. Pamiatke otca a syna Albrechtovcov vzdalo hold svojím vznikom a názvom občianske združenie Albrechtina (2010). Hlavným cieľom jeho členov je oživenie hudby,  na ktorú naše inštitúcie zabúdajú, alebo ju celkom opomínajú.
Popri Bratislave stúpajúcu úroveň zaznamenával i hudobný život v ostatných častiach Slovenska. Zakladali sa spevokoly, vznikali hudobné školy, amatérske orchestre. V Košiciach v roku 1924 vznikla stála scéna košického národného divadla. Rozbehla sa aj činnosť medzinárodných hudobných festivalov, k tým najvýznamnejším patril letný festival v Trenčianskych Tepliciach, ktorý svoju históriu začal písať v roku 1936. Umelci sa združovali v dvoch spolkoch – staršia generácia v Spolku slovenských umelcov (M. Ruppeldt, M. Schneider-Trnavský, V. Figuš-Bystrý, D. Lauko a i.), tá mladšia v Umeleckej besede slovenskej. Jej ideové prúdy, poznačené širokým kultúrnym rozhľadom členov, ktorí udržiavali stály kontakt s Prahou, Viedňou a ďalšími európskymi kultúrnymi centrami, boli akousi protiváhou Spolku slovenských umelcov. Celá mladšia generácia skladateľov odchovaných prvou republikou sa hlásila k tejto pokrokovej línii. Generácia J. L. Bellu, M. Moyzesa, V. Figuša-Bystrého a M. Schneidera-Trnavského bola úzko prepojená so slovenskou ľudovou piesňou a pripravovala pôdu pre nástup mladšej generácie (Alexander Moyzes, Eugen Suchoň, Ján Cikker), ktorí išli vlastnou ideovo-umeleckou cestou. Prišli s novými ideálmi a cieľmi: vytvoriť súčasnú modernú slovenskú hudbu a začleniť hudobnú kultúru Slovenska do kultúrneho organizmu Európy. Každý jeden z tejto mladšej trojice skladateľov prispel k vývoju slovenskej hudby významným spôsobom, najstarší Moyzes svojím symfonizmom, Suchoň mysliteľským hĺbavým výrazom a najmladší Cikker bezprostrednou emocionálnosťou a invenčnosťou. Všetci traja študovali v Prahe. Alexander Moyzes sa stal v roku 1937 riaditeľom hudobného odboru Československého rozhlasu, ktorý sa po rozpade spoločného štátu rozdelil. Moyzes dokázal do éteru dostať popri nemeckých skladateľoch všetku novú tvorbu slovenských autorov a tiež českých či ruských klasikov, čo malo značný vplyv na hudobné povedomie poslucháčov na celom našom území. Symbolickým začiatkom slovenskej hudobnej moderny je jeho I. symfónia opus 4. časť jeho tvorby je ovplyvnená európskym avantgardizmom, džezovú hudbu nevynímajúc. Druhý smer skladateľovej tvorby reprezentuje tendencia využiť charakteristické elementy slovenskej ľudovej hudby. V tejto žánrovej rozmanitosti a bohatosti Moyzesovej tvorby spočíva priekopnícky charakter jeho skladateľskej práce, pretože v mnohých prípadoch bol prvým slovenským skladateľom, ktorý sa profesionálne, umelecky úspešne zhostil danej problematiky. Vďaka Moyzesovej pedagogickej činnosti sa slovenská skladateľská moderna rozrástla o ďalšie významné mená: Ladislav Holoubek, Andrej Očenáš, Tibor Frešo a i.
Eugen Suchoň prerazil do sveta skladbou Baladická suita, ktorá vyšla v nakladateľstve Universal Edition vo Viedni. Na jeseň roku 1940 vtedajší vládny komisár SND postavil  básnika Jána Smreka, literárneho vedca Andreja Mráza a skladateľa Eugena Suchoňa pred úlohu vytvoriť slovenskú národnú operu. Útla novela Mila Urbana Za vyšným mlynom sa stala príbehom, ktorý Suchoňa oslovil. Jeho zámerom bolo napísať modernú operu s námetom zo slovenskej dediny, nie však v duchu verizmu či naturalizmu. Opera Krútňava sa stala neskôr „exportným“ dielom, ktoré zaznamenalo mimoriadne úspechy v zahraničí. Dielo Eugena Suchoňa tvorí mohutný nosný pilier slovenskej hudobnej kultúry.
V umeleckom profile Jána Cikkera bola slovenskosť prepojená už od počiatkov so slovanstvom a európanstvom. Dôvod veľkého úspechu Cikkerových opier v zahraničí tkvie nielen v jeho kompozičnom a dramatickom majstrovstve, ale i v humanistických ideách jeho diel vyvierajúcich z európskych tradičných duchovných hodnôt. Posolstvo jeho štvrtej opery Vzkriesenie na námet Tolstého románu v 60. a 70. rokoch 20. storočia pozitívne rezonovalo v hudobnom svete západnej Európy. Dominantou tvorby umelca, oceneného Herderovou cenou i cenou UNESCO za hudbu, bola séria deviatich opier. Cikkerovo Concertino pre klavír a orchester možno považovať za prvé reprezentatívne koncertantné dielo slovenskej klavírnej literatúry. Jeho skladba Spomienky patrí medzi najčastejšie uvádzané slovenské diela svojho druhu v zahraničí. Protivojnová téma sa stala námetom pre diela Cantus filiorum, symfonickú trilógiu O živote i Symfóniu 1945.

HUDOBNÁ AVANTGARDA
Vďaka uvoľneniu spoločenskej a kultúrnej klímy po roku 1962 vstupuje do slovenského hudobného života skupina mladých skladateľov, reprezentovaná Cikkerovým žiakom Iljom Zeljenkom, Petrom Kolmanom, Romanom Bergerom, Ladislavom Kupkovičom, Ivanom Paríkom a ďalšími. Hoci vyrastali v tradicionalistickom prostredí VŠMU, inšpirovala ich dramaturgia koncertného života v zahraničí, začali pre poslucháčov bratislavských umeleckých hudobných škôl usporadúvať prehrávky diel výrazných osobností hudby 20. storočia (PierreBoulez, Karlheinz Stockhausen, Luigi Nono). Vedúce postavenie prebral na seba Ilja Zeljenka, jeho 2. klavírne kvinteto bolo prvou skladbou slovenskej hudby komponovanou atonálne. Významným bol vznik súboru súčasnej hudby „Hudba dneška“ (1964). Skladba Ladislava Kupkoviča Rozhovory pre flautu a fagot zaznela v ich podaní ako prvá slovenská avantgardná skladba aj na medzinárodnom pódiu vo Viedni a v roku 1963 na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Varšavská jeseň. Súbor zanikol po odchode Ladislava Kupkoviča do Západného Nemecka (1969). Na poli modernej opery je významným dielom Peter a Lucia (1965) od Miroslava Bázlika, ktoré nesie v sebe stopy expresionizmu. Prepojenie historických vplyvov hudby s dvanásťtónovou technikou vidieť v skladbách Jozefa Malovca. K štvorici najmladších skladateľov vstupujúcich do hudobného života v 60. rokoch 20. storočia patria Juraj Hatrík, Jozef Sixta, Tadeáš Salva a Juraj Beneš. Skladby slovenskej hudobnej avantgardy sa nahrávali nielen v domácich rozhlasových štúdiách, ale aj v zahraničí. Ladislav Slovák uviedol s rozhlasovým orchestrom v Sydney v Austrálii Sinfoniu in C Ilju Zeljenku. Rakúske vydavateľstvo Universal Edition vydalo partitúru kompozície Ladislava Kupkoviča Mäso kríža. Po okupácii Československa v roku 1968 však celý rad skladateľov, muzikológov a interpretov odišiel do emigrácie. Zo skladateľov emigrantskej generácie sa zaujímavým spôsobom vyvíjal L. Kupkovič, ktorý v polovici 70. rokov opustil avantgardné tendencie a začal komponovať výlučne v duchu klasicistických a romantických tendencií. Koncom 70. rokov výrazným spôsobom vstúpila do hudobného života trojica skladateľov – Martin Burlas – odchovanec  Jána Cikkera, žiak Dezidera Kardoša Vladimír Godár a Peter Breiner z triedy A. Moyzesa a výraznou mierou sa začína doma, ale predovšetkým v zahraničí presadzovať predstaviteľ neoficiálnej undengroundovej hudby, skladateľ a výtvarník Milan Adamčiak, tvorca grafickej hudby, založenej na improvizácii a aleatorike.

UMELECKÉ INŠTITÚCIE
Po politickom prevrate v roku 1948 bolo najdôležitejším východiskom pre kultúru akceptovanie sovietskej komunistickej moci. Vznikali však aj nové profesionálne inštitúcie – Vysoká škola múzických umení, SĽUK, Vojenský umelecký súbor, Slovenská filharmónia. K jej formovaniu spolu s dirigentom Václavom Talichom bol prizvaný Ľudovít Rajter, ktorého zásluhou sa koncertné publikum  pravidelne oboznamovalo i so skladbami domácich autorov. Postupne sa toto teleso začalo zapisovať do povedomia európskeho koncertného publika. V roku 1960 založil koncertný majster orchestra Bohdan Warchal komorný orchester, ktorý sa v roku 1967 stal samostatným umeleckým telesom Slovenskej filharmónie. Začiatkom roku 1986 sa kmeňovými umeleckými telesami inštitúcie stali súbor starej hudby Musica aeterna a Moyzesovo kvarteto (v inštitúcii pôsobili zhodne do roku 2005). Nástup novej etapy vo vývoji spoločnosti priniesol v poslednom decéniu 20. storočia inovácie aj v živote a práci orchestra, zboru a komorných telies.
Prelom vo vývine našej prvej opernej scény nastal inscenáciou Suchoňovej opery Krútňava. Opera SND uviedla odvtedy väčšinu nových slovenských opier. Na tvorbu špičkových českých režisérov povojnového obdobia nadviazali režisérske osobnosti, ktoré významným spôsobom vytvárali a emancipovali pozíciu režiséra. Slovenská vokálna škola mala pomerne mladú históriu, ale napriek tomu vychovala mnoho kvalitných operných a koncertných interpretov a pedagógov. Súčasný veľký operný svet pozná mená slovenských spevákov (Peter Dvorský, Peter Mikuláš, Dalibor Jenis, Ľubica Vargicová, Štefan Kocán, Pavol Bršlík, Adriana Kučerová). K ešte prvej generácii pedagógov spevu patrili Imrich Godin, Anna Hrušovská a dr. Janko Blaho.
Hudobný život na Slovensku po roku 1968 obohatil vznik ďalšieho profesionálneho symfonického orchestra – Štátnej filharmónie Košice. Vďaka vysokej umeleckej úrovni má toto teleso veľké úspechy i v zahraničí. Je hostiteľom Medzinárodného festivalu Košická hudobná jar (od roku 1956), ktorého pôsobnosť sa neskôr rozšírila na teritórium celého východného Slovenska. Od roku 1970 bol súčasťou festivalu aj Medzinárodný organový festival. Hudobná spoločnosť Hemerkovcov v spolupráci so Štátnou filharmóniou Košice sa podieľa na organizovaní a dramaturgii festivalu súčasného umenia, ktorý od roku 2008 nesie názov Ars Nova Cassoviae. Pre mesto Košice a celý Košický samosprávny kraj mal veľký význam rok 2013, keď mesto bolo Európskym hlavným mestom kultúry 2013. Tento fakt naštartoval v novodobej histórii mesta proces obnovy a rozšírenia kultúrnej infraštruktúry na malom katastrálnom území, v rovnakom čase a v niekoľkých kultúrnych zariadeniach naraz.
Na piatich kontinentoch sveta dosiaľ účinkovalo ďalšie naše orchestrálne teleso – Štátny komorný orchester Žilina (vznik 1974), ktoré spolu so Štátnou operou Banská Bystrica obohacuje súčasný kultúrny profil stredného Slovenska.
Zmena štátnej politiky po roku 1989 priniesla kultúre čiastočne koniec dotovania, nesystematické riadenie vyústilo v ohrozenie niektorých dôležitých inštitúcií a to všetko sa podpísalo na stave hudobnej kultúry, čo cítime stále viac. Začína sa meniť i organizačné zázemie koncertného a hudobného života. Zanikli niektoré hudobné podujatia (napr. Žilinský festival komorných orchestrov), na strane druhej vznikajú nové, organizované novovznikajúcimi usporiadateľmi. Slovkoncert v roku 1996 nahradilo Hudobné centrum. Medzi najvýznamnejšie aktivity Hudobného centra patrí Medzinárodný festival súčasnej hudby Melos Étos, ktorý je najväčším festivalom svojho druhu na Slovensku, na Stredoeurópskom festivale koncertného umenia v Žiline sa predstavujú mladí víťazi medzinárodných interpretačných súťaží.
Hudobný fond ako samostatný právny subjekt pôsobí od roku 1954. Od svojho počiatku vyvíjal podpornú činnosť zameranú najmä na oblasť tzv. vážnej hudby. V roku 1964 vzniklo Hudobné informačné stredisko, ktorého náplňou bola najmä propagácia slovenského hudobného umenia doma aj v zahraničí. V roku 1976 vzniklo Vydavateľstvo Hudobného fondu.
V súčasnosti pôsobia na Slovensku tri profesionálne symfonické orchestre (Slovenská filharmónia, Štátna filharmónia Košice, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu), tri komorné orchestre (Štátny komorný orchester Žilina, Komorný orchester hlavného mesta Bratislavy Capella Istropolitana, Slovenský komorný orchester), tri operné domy (Opera Slovenského národného divadla v Bratislave, Štátna opera v Banskej Bystrici, Opera Štátneho divadla Košice) a jeden symfonický spevácky zbor (Slovenský filharmonický zbor). Pre uvádzanie diel súčasnej hudby majú nezastupiteľnú úlohu špecializované hudobné zoskupenia – v 90. rokoch 20. storočia súbor Veni na čele s Danielom Matejom, tiež Melos Ethos Ensemble a Quasars Ensemble.
Problémom hudobnej kultúry Slovenska v súčasnosti je jej financovanie. V roku 2015 bola Ministerstvom kultúry SR ustanovená činnosť Fondu na podporu umenia, ktorý má formou prideľovania dotácií zabezpečiť kontinuitu existencie množstva hudobných festivalov, podujatí a projektov rôzneho druhu na celom Slovensku. Týka sa to i fungovania súborov s vysokým medzinárodným renomé, ako je Musica aeterna či Solamente naturali, ktoré nie sú zastrešené žiadnou umeleckou inštitúciou podporovanou z verejných zdrojov, čím sú možnosti ich vystúpení nepravidelné a omnoho zriedkavejšie a kontinuita ich existencie ohrozená.