Klasicizmus v móde (90. roky 18. storočia až 2. pol. 19. storočia)

ĎALEKO OD REVOLUČNEJ SILY

Od sedemdesiatych rokov 18. storočia prichádzalo pod vplyvom osvietenstva k pomalým zmenám v názoroch aj na odievanie. Dôležitou požiadavkou kladenou na odev sa stávala pohodlnosť. Prijímala sa nielen v meštianskom prostredí, kde bola už dávno každodennou nevyhnutnosťou, ale aj na panovníckych dvoroch.

V rámci dobovej etikety boli zaradené do aristokratickej garderóby novinky ako dámsky komplet: sukňa s kabátikom, chemise – voľná košieľka na voľnočasové aktivity; pod odevy sa odporúčalo nenosiť spodné obručové suknekorzety. Racionalizácia ovplyvnila aj pánsky šatník (obr. 1). Na neformálne aktivity sa propagovalo nosiť nie tesný hodvábny kabát – justaucorps, ale vlnené kabáty frakredingot (pôvodne anglické jazdecké kabáty). Objemné trojrohé klobúky sa nahradzovali vysokými cylindrovými klobúkmi.  Táto nová móda fungovala na panovníckych dvoroch paralelne s ešte doznievajúcimi rokokovými monumentálnymi odevmi. Odevné trendy prenikali najskôr do šatníka vhodného na neoficiálne a voľnočasové spoločenské príležitosti. Na dvorské oficiálne aktivity sa nosila stále rokoková móda, teda ženský odev à la française a mužská kombinácia justaucorps, vesteculotte.

Radikálne politické udalosti v roku 1789 priniesli zmenu módy najmä vo Francúzsku, ale ostatné časti Európy ešte zotrvávali vo svojich dvorských predpisoch, ktoré boli k radikálnym zmenám zdržanlivé. Napriek tomu už portrétna tvorba konca 18. a začiatku 19. storočia prináša príklady pokrokového oblečenia aj v prostredí uhorskej šľachty (obr. 2).

V šľachtickom dámskom šatníku sa začali nosiť francúzske chemise už nielen ako šaty vhodné na voľnočasové  aktivity, ale aj na spoločenské príležitosti. Šité z ľahkých bledých materiálov, strihané pod prsiami, antikizujúcimi doplnkami a s účesmi z ostrihaných vlasov menili šľachtičné v duchu dobových klasicistických ideálov (obr. 3). V pánskom šľachtickom šatníku sa ako na justaucorpse, tak aj na frakuredingote mení golier, ktorý sa až extrémne zvyšuje do tváre, ktorú ešte prekrývajú rohy goliera. Okolo krku je viackrát omotaná viazanka a z mužskej tváre vidieť malú časť tváre aj kvôli módnym účesom začesávaným do tváre a veľkým bokombradám (obr. 4).

Po roku 1805 sa dámska silueta zmenila. Sebaustanovenie Napoleona Bonaparteho za cisára prinieslo návrat lesku aristokratického dvora. Hneď na začiatku cisárstva dostali od Napoleona objednávky lyonské hodvábne manufaktúry, ktoré tradične predstavovali pre Francúzsko obrovské zisky. Ako podpora výroby a predaja fungovala propagácia týchto hodvábnych tkanín priamo na cisárskom dvore v Paríži. Chemise, ušitá už nie z ľahkých bavlnených, ale z hodvábnych látok tak stratila splývavosť, nadobudla v siluete istú tuhosť. Doplnená rôznymi detailmi ako stojatý golier, balónikovité rukávy alebo vrchná tunika na sukni, sa ako vzor dostávala do celej Európy (obr. 5). Účesy mali ešte stále do tváre sčesané vlasy na antický spôsob a ženy sa dokonca prvýkrát v dejinách európskej módy dávali strihať nakrátko. Že to nebol len rozmar vo Francúzsku, svedčia aj dobové portréty uhorských šľachtičien (obr. 6).

ESTETICKÉ KRITÉRIUM VÍŤAZÍ NAD POLITICKOU LOJALITOU

Móda v tomto prípade išla proti politickej lojalite. Francúzsku módu si obliekali predstaviteľky všetkých európskych dvorov, pre ktoré predstavoval Napoleon veľkú politickú hrozbu.  Aj na Viedenskom kongrese (september 1814 – jún 1815), kde sa po napoleonských vojnách nanovo usporadúvali hranice štátov a kde popri vážnych rokovaniach prebiehal čulý spoločenský život, bola francúzska chemise hlavnou dámskou toaletou (obr. 7a, obr. 7b).

V meštianskom prostredí Uhorska sa tento typ módy neujal. Najmä pre ženy bol priveľmi nepraktický. Obľubovali uhorský odev alebo ešte rokokový strih odevu (obr. 8).