Nevyhnutnosť politických, spoločenských a hospodárskych premien Rakúsko-Uhorska, ktoré značne zaostávalo za ostatnou Európu, sa nástojčivo ukazovala už od polovice 18. storočia. Pre odpor výsadných vrstiev sa ich však nedarilo realizovať v plnej miere. Iniciátormi reforiem a nositeľmi nových myšlienok boli najmä cisárovná Mária Terézia a jej syn Jozef II. Z dvorského okruhu pochádzali aj najvýznamnejší umelci a architekti, ktorí boli tvorcami veľkolepých stavieb v mestách i na vidieku (Primaciálny palác v Bratislave, Tereziánum na Bratislavskom hrade, kaštiele Holíč, Svätý Anton). V ich štýle sa spájali dynamické formy baroka so striedmymi prvkami klasicizmu. Tento nový štýl inšpirovaný antikou si na Slovensku prekliesnil cestu až začiatkom 19. storočia a ostal tu niekoľko ďalších desaťročí. Cesty umenia ovplyvnil fakt, že Slovensko stratilo svoje výsadné postavenie v Uhorsku, keď Jozef II. preniesol centrálne úrady z Bratislavy do Budína (dnešná Budapešť). Klasicistickému štýlu a jeho účelným a symetrickým formám sa podriadili najmä profánne stavby, ktorých nárast si vyžadovali zmeny vo výrobe, obchode a v doprave. Na vidieku vyrástlo množstvo menších kaštieľov a kúrií (Čečejovce, Abovce, Michalovce, Veľký Blh, Bohunice, Kalinčiakovo, Dolná Krupá) ako typických trvalých či letných sídel šľachty. Nachádzajú sa takmer v každej obci na Slovensku, v mnohých je dokonca niekoľko takýchto objektov. V 19. storočí sa rozprúdila stavebná aktivita aj v mestách a mestečkách. Nemenili sa len fasády starších domov, ale vo veľkom sa stavali nové účelové budovy, župné domy, radnice, divadlá, nemocnice, chudobince, školy, stanice, hostince, reduty, ale aj prvé továrne, manufaktúry a ďalšie výrobné objekty, ktoré dostali pomenovanie industriálna architektúra (Holíč, Prešov, Harmanec, Uhrovec). Veľkým počtom umelcov boli zastúpené aj umelecké remeslá, ktoré našli odbyt vo všetkých spoločenských vrstvách.