Keramika

Vývoj keramiky v rámci aplikovaného umenia charakterizujú rôznorodé prejavy – dekoratívne, úžitkové, voľné, monumentálne s presahmi do iných výtvarných disciplín. Rozmanitosť je odrazom diferentných autorských prístupov i technologických prostriedkov vyjadrenia. Jedným z prejavov je programové prehodnocovanie historického vývinu remeselných zručností v súčinnosti s tradičnými technológiami. Bohatý inšpiračný zdroj predstavuje ľudová keramická tvorba úžitkového i žánrového charakteru. Opačný pól zas prináša popretie tradície a hľadanie nových možností využitia materiálu v technike voľného ručného modelovania a v polohe dizajnu.
Odbor keramiky v povojnovom období u nás zastupovali plastiky a úžitkové objekty čerpajúce z národnej povahy Julie Horovej, Dagmar Rosůlkovej a Ignáca Bizmayera, či modernejšie ladené, abstraktne orientované štylizácie Miloša Balgavého. Keramické plastiky suvenírového charakteru so silným vplyvom umelecko-remeselnej tradície vystriedali v 60. rokoch sochárskejšie ladené kompozície figurálnych objektov Eugénie Lugsovej a Teodora Lugsa. V 70. rokoch sa v individuálnej tvorbe dostáva k slovu aj doteraz málo využívaný materiál – porcelán Ľubomíra Jakubčíka.
Výrazovosť sochársky chápaných diel Teodora Lugsa dokladajú kompozične vyvážené figurálne objekty s odvážnou skratkou základnej geometrickej osnovy organických tvarov. V kameninových plastikách sa prikláňa k archaickému ideálu ženskej krásy (Torzá), plynulý obrys a jednoduchý tvar decentne dotvára kresbový prvok a mäkká modelácia. V sérii keramických hláv neskôr rozvíja nahrádzanie konvexných plôch konkávnymi. Imricha Trizmu prednostne zaujímala figurálna plastika a maľba glazúrou, ktorú vnímal ako rovnocennú zložku tvarovania objektu s prevládajúcimi geometrizujúcimi tvarmi a tektonickou výstavbou objektu. Miešanie výtvarných disciplín sa najviac prejavuje v diele Imricha Vaneka, ktoré osciluje na pomedzí maľby a reliéfu. Zameriava sa zväčša na figurálne kompozície a efektný účinok glazúr. Skúsenosti získané v experimentovaní s výrazovými prostriedkami prenáša aj do monumentálnej keramickej tvorby, kde prepája výtvarné princípy expresívnej kresby a maľby s bohatým zlátením a plastickým tvarovaním.
Od 60. rokov sa keramika začína presadzovať v reliéfnej výzdobe architektonických priestorov. Monumentálna tvorba Juraja Martha je postavená na postupoch aditívneho radenia jednotlivých komponentov a rytmického budovania diela. Rozmerné keramické plochy zostavoval do geometrických obrazcov z pravouhlých kachlíc rôznych veľkostí a rozlične vysokého reliéfu s diferencovaným povrchom i farebnosťou. V 70. rokoch zúročil v monumentálnej tvorbe i dlhoročnú spoluprácu s fotografom Pavlom Janekom. Tá priniesla objavnú experimentálnu techniku nanášania fotografického obrazu na keramický črep, ktorý spolu s exponovanou a vyvolanou svetlocitlivou vrstvou prechádza druhým glazúrnym pálením.
Ako špeciálna výtvarná kategória sa v 60. rokoch vyprofilovala záhradná a parková plastika. Na početných výstavách v exteriérových priestoroch (Socha piešťanských parkov) sa objavovali figurálne plastiky aj objekty založené na geometrickej kompozícii, rozmanité záhradné vázy a pod. Do tvorby záhradnej keramiky sa programovo zapájala celá skupina výtvarníkov (Eugénia Lugsová, Miloš Balgavý). Významnejšie sa v tejto kategórii presadil Ľubomír Jakubčík s plotovými tehlami ako tvárnicami pre exteriérové kompozície, ale aj záhradnými figurálnymi vázami s vertikálnou linkou siluety. Neskôr sa sústredil na experimenty s povrchovou úpravou a zatavovaním skla do glazúr. Najvýraznejšie úspechy v parkovej keramike dosiahol Jozef Sušienka. Od 60. rokov sa intenzívne zaoberal simplicitným tvarovým výrazom, experimentovaním s glazúrou (solená glazúra) a informelovou textúrou povrchu plastík. Jeho tvorbe dominujú organické tvary, jednoduché prvky komponované na efekte „zadržaného pádu“. Tieto zostavy charakterizuje skladobnosť a multiplikácia (vertikály – stĺpy, veže, totemy) i sériové kompozície voľne rozmiestnených zostáv objektov (vatovce, prašivky, tekvice). Voľné plastiky pre vodné hladiny a fontány predstavujú v našom prostredí celkom ojedinelé environmentálne projekty v podobe zoskupení dynamických archetypálnych foriem oblých objemov s konkávno-konvexne tvarovanými formami, pre ktoré je typická rytmika pozitívnych a negatívnych plôch. Sušienkov osobitý prístup k tvorbe sa odzrkadľuje v mnohých objavných technológiách. Jednou z nich je tzv. technika „vybúchavania“ tvaru z fabrického polotovaru, ďalšou je op-artová štylizácia špirálovej dekorácie povrchu guľovitých objektov.
V polovici 70. rokov nastáva v keramike opätovný návrat k remeslu a hrnčiarskemu kruhu v prácach s motívom tanierov a okien Mariána Polonského a ženských torz Pavla Uhríka. Ďalšiu významnú etapu vo vývoji keramiky zohrali absolventi pražského ateliéru (Ilja Holešovský, Gabriela Luptáková, Richard Langer, Ivica Langerová – Vidrová a Juraj Vojčiak). Popri tvorbe komorných diel so škálou výrazných farebných glazúr a množstvom detailov sa sústredili aj na rozmernejšie kompozície s dramatickou tvarovou skladbou, alebo inklinovali k definícii keramickej plastiky ako samostatného výtvarného objektu (Elena Kárová, Jaroslav Košš, Rudolf Malacký a Vladimír Oravec). V závere 80. rokov sa keramická plastika pohybovala v geometrických, figurálnych či abstraktných polohách s metaforickým, spirituálnym a filozoficko–meditatívnym obsahom.
Ilja Holešovský opúšťa tradičnú techniku točenia na hrnčiarskom kruhu, modeluje hlinu priamo v rukách, alebo ju vylieva do formy. Venuje sa tvorbe reliéfov a postupne narúša ich prísnu symetriu i plošnosť s cieľom zdynamizovania a uvoľnenia foriem. Textúra povrchu diel je tvorená rytou kresbou i odtlačkami rôznych textilných materiálov. Podobne napĺňa obsahovú hodnotu výpovede i v plastikách modelovaných z plátov hliny. Koncom 70. rokov predstavuje špecifické keramické „regále“, v ktorých využíva princíp montáže kombinovanej s odtlačkami reálnych predmetov. Marián Polonský čerpá námetovo z ľudovej tradície a zvlášť z modranskej keramiky. Typickým je pre neho skladobný princíp a hľadanie významových vzťahov jednotlivých prvkov, kultivovaná farebnosť a presné formy. V rôznych žánrových kompozíciách vkladá do tzv. Okienok hotové polotovary (džbánky), ktoré tvarom i pomaľovaním asociujú ľudské hlavy či postavy. Popri experimentoch s nízkym reliéfom sa objavujú i keramické grafiky v intenciách sgrafitového motívu s figuratívnymi námetmi. Od 70. rokov sa venuje záhradnej plastike, vytvára stavebnice z dutých točených tvarov a ústredné časti objektov dopĺňa kresbovým prejavom a perforovaním. Bernardína Lunterová sa venuje tvorbe reliéfov a keramických plastík dekoratívno-ornamentálneho, lyrického výrazu s dôrazom sa figurálny motív. Libuša Čtveráková preferuje drobnú figurálnu a reliéfnu plastiku dekoratívneho charakteru s mäkkou tvarovou modeláciou s odtlačkami textilných štruktúr na povrchu hliny. Doménou Jitky Petrikovičovej je reinterpretácia tradičných hrnčiarskych foriem s uplatnením farebných glazúr vychádzajúcich z majoliky.
Až koncom 80. rokov sa výraznejšie objavujú pokusy pochopiť hlinu ako otvorené, slobodné médium. Experimenty, symptomatické pre nasledujúce obdobie, vychádzajú z plurality technologických možností spracovania hliny. V prácach Ivice Vidrovej-Langerovej rezonuje záujem o radikálne posolstvá, ako aj uplatnenie prirodzenej farebnosti zemitých tónin s aplikovanými priehľadnými glazúrami. Sústreďuje sa na hlinený objekt v kontexte presahov s voľným umením. Tvorí drobné architektúry s jemnou kresbou povrchových štruktúr. Pri ich tvarovaní hrá významnú úlohu haptika. Často parafrázuje každodenné funkčné predmety – nádoby alebo nábytkové kusy, v ktorých artikuluje schopnosť metaforicky interpretovať súvislosti archetypu i súčasných tém. Za vonkajšou tvarovou analógiou je skrytá mystifikácia funkcie (vázy prevedené v podobe hlinených figúr). Ďalším znakom jej tvorby je miešanie šamotu s ušľachtilým porcelánom s dôrazom na výslednú štruktúru, kde kalkuluje s procesuálnosťou od nevypálenej hliny až po popraskanú vypálenú keramiku. Experimentálny prístup k tvorbe je najmarkantnejší v prácach Jaroslava Košša, ktorý už v 80. rokoch s obľubou kombinoval hlinu s betónom, železom i plastmi. V 90. rokoch tvoril asambláže z priemyselne vyrábaných produktov (dlaždíc), diela na pomedzí voľného konceptuálneho umenia, realizoval performance odkazujúce na hlinený materiál. Podobné zanietenie zdieľal i Rudolf Malacký, jeho tvorbe dominovala dramatickosť a sila výrazu hlineného materiálu. Aj Anna Horváthová do keramického materiálu pretavuje vlastné pocitové skúmanie. Využíva princíp repetície, radenia, násobenia a vrstvenia miniaturizovaných alternácií tvarov samostatných objektov v symetrických či lineárnych kompozíciách. Pre práce Gabriely Luptákovej je naopak charakteristická rozmanitosť striedmo aplikovaných bielych glazúr na objektoch z hruboštrukturovaného šamotu, v ktorých narába s interakciou prítomnej a absentujúcej hmoty. Do vytvoreného tvaru často pridáva drobný detail nájdeného objektu alebo prírodniny. Vzniknuté objekty pôsobia ako archaické idoly, fetiše, iné zaujmú zjavnou architektonickou konštrukciou.
Od 90. rokov aj keramika podlieha trendom a vplyvom z voľného výtvarného umenia. Nová generácia prináša názorovú mnohotvárnosť, parafrázy na známe témy i žánre a prirodzene sa vzďaľuje tradične chápaným kánonom. Mladí autori tvoria v intenciách voľných objektov a inštalácií, kombinujú hlinu s inými materiálmi, so svetlom alebo digitálnymi technológiami. Sústreďujú sa na výskum histórie a technologických možností spracovania materiálu, glazúr a pálenia. Tvorba Edity Balážovej je postmoderne ladenou polohou žánrovej keramickej výpovede s parafrázami na historickú keramiku, ornament a rôzne podoby folklóru, ktoré ozvláštňuje prvkami komiksovej ikonografie. Andrea Čepiššáková do hlineného materiálu odtláča rôzne textúry od starých modrotlačových foriem, cez exotické motívy z folklóru až po písmo. Jej inštalácie s krajinárskou panorámou pokrýva písmo vo funkcii ornamentu i poetického textového komentára. Paulína Hoššová spracováva témy súčasnej spoločnosti a kultúry, tematizuje motívy sériovosti, rozmnoženín či prehnané zbožšťovanie umelo vytvorených idolov. Ján Ševčík v keramických obrazoch, ktoré sú akýmsi sociálnym komentárom, reflektuje pojmy luxus a banalita. Fenomén intermediálnych presahov spracúva v tvorbe Martin Rosenberger, ktorý vedome narába s transparentnosťou porcelánu. Spoločensko-kritické práce inštaluje do formy veľkoplošnej obrazovky podsvietenej umelým svetlom so zámerom vytvoriť ilúziu magického žiariaceho panelu. Kombinácie rôznorodých materiálov využíva v tvorbe voľných objektov aj priestorových inštalácií Michal Kušík. Fascinujú ho kontrastné vlastnosti ľahkého a ťažkého tvaru, keramického a nekeramického materiálu. V objektoch navrhnutých s ohľadom na pôsobenie v konkrétnom prostredí sa často objavuje moment kinetického pohybu dosahovaného pomocou elektrickej energie.
U ďalších absolventov keramiky na VŠVU prevažuje väčšie zaujatie dizajnérskou polohou. Miloš Nemec sa venuje dizajnu keramických úžitkových predmetov z porcelánu. Hlavnou črtou jeho tvorby je čisté tvaroslovie, funkčné a estetické riešenie i precízne spracovanie. Z asociatívnosti tvaru a jeho funkcií vychádza v dizajne Veronika Selingerová, Helena Pohánková, Eva Srníková, Stanislava Wagnerová, Božena Chandogová, či Martin Bu, v ktorého tvorbe prevažuje prepis foriem rôznych predmetov do porcelánu a najnovšie aj futuristické tvaroslovie. Z najmladšej generácie absolventov sa keramickému dizajnu venujú Linda Viková i Simona Janišová ktoré pôsobia pod spoločnou značkou si.li. alebo Kristína Kolárovičová, ktorá za svoju konceptuálnu tvorbu získala hneď niekoľko prestížnych ocenení.