Zásadný prelom v slovenskej literatúre predstavujú 60. roky, v ktorých sa debutujúci autori odkláňajú od tematizácie vonkajšej, sociálnej reality a presvedčivo stvárňujú, najmä v kratšej epike, intimitu človeka, čo dosvedčujú už názvy debutov Jána Johanidesa Súkromie (1963), Rudolfa Slobodu Narcis (1965) a Petra Jaroša Popoludnie na terase (1963). Často zidealizovaný hrdina práce z próz 50. rokov sa v týchto prvotinách mení na jednotlivca, ktorý aj za cenu mnohých omylov hľadá svoje miesto v živote, teda i v spoločnosti. Napríklad protagonista Slobodovho debutu Narcis Urban Chromý odchádza z vysokej školy pracovať do bane, no cíti odpor k fyzickej práci. Chromý má rozporuplný, niekedy až nenávistný vzťah k svojej priateľke Dane, protirečivé sú tiež jeho úvahy o Bohu – od ateizmu prechádza k viere atď. Konfliktné, outsiderské postavy objavujeme aj v Slobodových románoch Britva (1967) či Šedé ruže (1969). Protagonista v prózach Slobodu nielenže vyvažuje trivialitu deja nevšedným videním skutočnosti, ale sám je nositeľom zvláštnosti – vďaka prenikavému intelektu a komplikovanej, večne nespokojnej povahe, nepodmienenej len spoločenskými okolnosťami. Sloboda prelína vo svojich textoch vysoké a nízke, existenčné otázky splývajú v jeho tvorbe s existenciálnymi problémami; telesné motívy sa prelínajú s reflexiami; mystifikácia sa spája s autobiografickosťou. Podobne Johanidesovi protagonisti, i z nasledujúcich diel zo 60. rokov, Podstata kameňolomu (1965) a Nie (1966), trpia pocitmi odcudzenia a prázdnoty, v čom možno vidieť vplyv existencializmu. Neskoršie Johanidesove texty dokumentujú autorovu schopnosť detabuizovať vnútorný svet človeka, vidieť jeho temné vášne, často i rodové prekliatie. Tendenciu k tragickosti a zároveň grotesknosti pozorujeme napríklad v Balade o vkladnej knižke (1979) či Najsmutnejšej oravskej balade (1988). Experimentálne prvky objavujeme aj v debute Ladislava Balleka Útek na zelenú lúku (1967); vplyv tzv. nového románu pozorujeme v ďalších textoch Petra Jaroša, románe Zdesenie (1965), novele Váhy (1966) a dvojnovele Putovanie k nehybnosti (1967). Tvarová inovácia debutov uvedených autorov je však motivovaná zmenou postavy, úsilím prozaikov vidieť človeka zo všetkých strán v jeho každodennej problémovosti i v konfliktných sociálnych vzťahoch.
V kontexte 60. rokov nemožno nespomenúť román Alfonza Bednára Hromový zub (1964), zložitú, mnohovrstevnatú ságu o viacerých rodinách, komplexne tematizujúcu poprevratovú dedinu s jej protirečeniami (medzi individuálnym a spoločenským, starým a novým, usilovnou prácou a majetníctvom atď.). Pokračovanie románu Deravý dukát síce Bednár dopísal v 2. polovici 60. rokov, ale mohlo vyjsť až v roku 1992 s podtitulom Role III – IV, spolu s Hromovým zubom (s podtitulom Role I – II).
Humorný a satirický generačný pohľad (mladého človeka) prezentuje vo svojich knihách Uhni z cesty (1964), Divné hrušky s divnou chuťou (1966) a Veterné mlyny (1967) Vlado Bednár. O mladom človeku vypovedá aj debut Dušana Kužela Vráti sa niekto iný (1964), presvedčivejší je však až jeho posmrtne vydaný román Lampa (1991).
Iný hlas v 60. rokoch predstavuje Vincent Šikula, ktorý vo svojich knihách Na koncertoch sa netlieska a Možno si postavím bungalow (obidve 1964) oživuje radosť z elementárneho rozprávačstva a detské, čisté vnímanie sveta. Jeho novela S Rozarkou (1966) je sugestívnym príbehom o mentálne postihnutej dievčine, empatii a ľudskosti, načrtnutej cez starostlivosť jej brata. Šikula lyrickým spôsobom zachytáva komplikované životné situácie, pričom využíva aj folklórne (baladické) postupy. Inakosť ľudí z periférie ho zaujíma aj v nasledujúcej próze Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966).
O „zdravú diferenciáciu mladej slovenskej prózy“ (Števček, 1986, s. 69) sa v tomto období pokúsili okrem V. Šikulu aj ďalší začínajúci autori: Ján Papp debutom Kára plná bolesti (1969), Ján Lenčo knihou Cesta na morské dno (1966), Ján Beňo poviedkami Každý deň narodeniny (1964), Peter Kováčik debutom Portréty (1964), Belo Kapolka s príbehmi z vysokohorského prostredia Kanadské smreky (1967).