V roku 1956 po opatrnej politickej kritike stalinizmu došlo nakrátko k čiastočnej korekcii ideologického tlaku a schematizmu v umení a kultúre. V tomto roku vznikli dva hrané filmy, ktoré sa aspoň sčasti vyčleňovali z dovtedajšieho prevažujúceho trendu schematického zobrazenia aktuálnych spoločenských vzťahov a javov.
Prvým z nich bol film režiséra Andreja Lettricha Čisté ruky. Film, ktorý v princípe vychádzal z dobovej ideologickej propagandy, je pokusom o zobrazenie procesu povojnovej násilnej kolektivizácie v poľnohospodárstve. Zobrazuje aj nečestnosť a karierizmus funkcionárov komunistickej strany. Tento pokus o vykreslenie negatívnych dôsledkov politickej ideológie na život človeka bol príčinou ostrej kritiky filmu straníckymi funkcionármi. Tá napokon viedla až k zákazu distribúcie filmu a k rozhodnutiu zničiť všetky materiály k filmu. Napriek tomu sa však zachoval duplikát negatívu a film bol prvý raz verejne uvedený až v roku 1968.
Satirický poviedkový film režisérov Petra Solana a Františka Žáčka Čert nespí (1956) čerpal námet z poviedok spisovateľa a dramatika Petra Karvaša. Okrem spoločenskej satiry tvorcovia filmu s jemnou iróniou stvárnili aj proces politického posudzovania vtedajších filmov. Napriek literárnemu spôsobu rozprávania tento film patril k najvýraznejším hraným dielam v čase svojho vzniku a výraznou mierou prispel k rozšíreniu tematickej aj žánrovej orientácie slovenského filmu druhej polovice 50. rokov.
Začiatkom roku 1959 sa v Banskej Bystrici uskutočnil prvý festival českých a slovenských filmov. Pôvodne mal podporiť nové trendy vo filmovej tvorbe, ktoré sa opierali o kritiku predchádzajúceho obdobia stalinizmu. Festival sa však napokon pod príkazom orgánov komunistickej strany stal priestorom na politickú kritiku viacerých diel, ktorých autori začali uplatňovať princíp slobodnejšieho myslenia a osobnostného autorského prístupu (najmä české filmy režisérov Ladislava Helgeho, Vojtecha Jasného či dvojice Ján Kadár a Elmar Klos). Predstavitelia komunistickej strany predniesli ostrú kritiku sľubne sa rozvíjajúcich tvorivých trendov v českom aj v slovenskom filme. Výsledkom boli personálne zmeny vo vedení štátnych filmových podnikov, dočasné posilnenie politického dozoru pri schvaľovaní filmových námetov, ich opätovná ideologická selekcia, zákaz verejného uvádzania niektorých nakrútených filmov a ich „odloženie“ do archívnych trezorov, ako aj odstavenie ich autorov od filmovej tvorby.
Tento ideologický a politický krok viedol k orientácii hraného filmu na divácky populárne a ideologicky „neutrálne“ žánre. Jedným z nich bolo pokračovanie komediálnej línie hraného filmu, v ktorej na prelome 50. a 60. rokov zaujal dominantné postavenie režisér Ján Lacko. V roku 1958 nakrútil dve filmové komédie. Prvou z nich je Statočný zlodej – remeselne vydarená adaptácia divadelnej hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra. Režisér vytvoril komédiu, ktorá prináša profesionálne stvárnenú atmosféru prostredia a pozoruhodné komediálne výkony popredných slovenských hercov. Druhou komédiou bol film Šťastie príde v nedeľu, nakrútený podľa filmového námetu a scenára Ivana Bukovčana. Film rozohráva rad vtipných situácií trojice protagonistov, ktorí podľahli ilúzii rýchleho zbohatnutia v tipovacej lotérii. Tvorcovia filmu opäť stavajú na situačnej komike, charakterovej typizácii a na kvalitnom hereckom obsadení. Obidva filmy otvorili režisérovi Jánovi Lackovi cestu k postupnému rozvoju situačnej aj charakterovej komiky v línii populárnych slovenských filmových veselohier. Remeselným vrcholom jeho komediálnej tvorby boli ďalšie filmy nakrútené v šesťdesiatych rokoch – Skalní v ofsajde (1960) a Výlet po Dunaji (1962), ktoré v žánri slovenskej filmovej komédie priniesli výrazný remeselný posun aj divácky úspech.
Ďalším vyhraneným filmovým žánrom v tomto období sa stala filmová detektívka, reprezentovaná najmä scenáristom Jozefom Alexandrom Tallom. V roku 1959 vznikol podľa jeho scenára film Muž ktorý sa nevrátil (réžia Peter Solan). V čase svojho vzniku bol tento film na Slovensku osamoteným pokusom v detektívnom žánri, no vďaka dobre komponovanému príbehu a v precíznom režijnom stvárnení sa stal základom ďalšieho rozvoja slovenskej filmovej detektívky s jej vrcholom v šesťdesiatych rokoch. V spolupráci Jozefa A. Talla s režisérom Andrejom Lettrichom neskôr vznikla séria filmov Smrť prichádza v daždi (1965), Vrah zo záhrobia (1966), Volanie démonov (1967), Prípad krásnej nerestnice (1973), Šepkajúci fantóm (1975), ktoré predstavujú remeselné stvárnenie divácky atraktívneho filmového žánru s dôrazom na kvalitné herecké obsadenie.
Osobitné miesto v divácky orientovaných žánroch 60. rokov má dvojdielny farebný historický film režiséra Paľa Bielika Jánošík (1962 – 1963). Podľa vlastného námetu a scenára Bielik nakrútil prvý slovenský širokouhlý veľkofilm s tradičnou témou národnej legendy. Bielik pokračuje vo svojej režijnej orientácii na silného hrdinu v dobrodružnom príbehu, no v tomto filme vystúpila do popredia najmä heroizácia legendárnej postavy a zjednodušená interpretácia jej historického pôsobenia.