Humanizmus a renesancia

Humanistická a renesančná literatúra a kultúra na Slovensku sa rozvíjala najmä zásluhou Mateja Korvína, s menom ktorého je spojený aj vznik univerzity Academia Istropolitana v Bratislave (1465). Rozvoj literatúry bol spojený s rozvojom školského systému, ktorý nastal s rozširovaním reformácie po celom území Slovenska. Platí to najmä o mestských školách, osobitne o mestskej škole v Bardejove z čias, keď na nej pôsobil tamojší rodák Leonard Stöckel, odchovanec wittenberskej univerzity. Z pohľadu vývinu slovenskej literatúry je významný tým, že pod jeho vedením získali vzdelanie viacerí profilujúci autori slovenskej humanistickej literatúry, ako napríklad Martin Rakovský.
Literárna produkcia humanistického zamerania sa v podmienkach Slovenska objavuje najmä od štyridsiatych rokov 16. storočia do polovice nasledujúceho storočia. Z nadprodukcie literárnej tvorby tohto obdobia vynikajú iba niektorí autori. Z latinskej básnickej tvorby treba spomenúť pôvodom Nemca Pavla Rubigala, ktorého neveľké básnické dielo sa sústreďuje na jedinú, avšak dôležitú časovú politickú tému: turecké ohrozenie slovenského etnika. Ján Sambucus, cisársky historiograf vo Viedni, sa predstavil „cicerónskym“ vysokým básnickým štýlom a racionalistickým vecným prístupom k téme v zbierke Poemata. V zbierke Emblemata uviedol do slovenského literárneho humanizmu žáner emblematickej poézie. Najreprezentatívnejším predstaviteľom slovenskej latinskej humanistickej poézie bol Martin Rakovský. Zanechal pomerne rozsiahle tematicky členité a žánrovo mnohotvárne básnické dielo, z ktorého vyniká jeho druhá básnická zbierka Elegiae et epigrammata (Elégie a epigramy) z roku 1556. Za hlavné dielo Rakovského spoločensko-filozofickej poézie možno považovať De magistratu politico libri tres (O svetskej vrchnosti tri knihy) z roku 1674, ktoré venoval cisárovi Maximiliánovi II. ako svoj pohľad na sociálno-politickú problematiku dobrého spravovania štátu. Český exulant Jakub Jakobeus sa do slovenskej humanistickej kultúry zapísal elegickou básňou Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa (1642). Juraj Koppay je autorom básnickej skladby Dvorský život (1580), zdôrazňujúcej občiansky a morálny aspekt ľudského života. V menších básnických žánroch sa uplatnili Ján Sambucus, Ján Filický a Ján Bocatius.
Vavrinec Benedikt z Nedožier bol dvojjazyčný autor. Napísal mnoho formálne vybrúsených latinských príležitostných básní, no svoje hlavné básnické dielo z roku 1606 napísal po česky. Je to zbierka parafráz na niektoré Dávidove biblické žalmy Aliquot psalmorum Davidicorum paraphrasis rhytmometrica (Žalmové někteří v písně české na spůsob veršů latinských v nově uvedení a vydáni). Čeština sa stala liturgickým jazykom evanjelikov a súčasne jazykom náboženskej poézie. Autorom žalmickej lyriky bol Ján Silván (najznámejšia zbierka Písně nové na sedm žalmů kajících a jiné žalmy, 1571), pôsobiaci v Čechách. Duchovnú lyriku písali aj Eliáš Láni a Daniel Pribiš. Príkladom ľúbostnej lyriky tohto obdobia je osem piesní v kódexe Jána Jóba Fanchaliho (Fanchaliho kódex), ktoré sú inšpirované modelom kurtoáznej lyriky.
Na Slovensku sa v tom čase pestovala aj dramatická tvorba, ktorá vznikla z potreby otvoriť širokú diskusiu o rozličných témach svetského a náboženského života. Populárny bol najmä žáner renesančnej komédie, ktorý bol vhodný na pertraktovanie problémov meštianskeho života. Uvedenú problematiku rozpracovali vo svojich komédiách najmä Pavel Kyrmezer, ktorý pôsobil na Morave a v Čechách, a Juraj Tesák Mošovský vo svojej knižnej dráme Komedie z kníhy Zákona božího, jenž slove Ruth, sebraná (1604).