Hry sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej kultúry. Prototypy toho, čo dnes nazývame hrou a hračkami nachádzame v celých dejinách spoločnosti; svedkom sú písomné zmienky a materiálne dôkazy (nález hracej kocky z ôsmeho storočia, hádanky zo štrnásteho storočia). Charakter hry spočíval nielen v zmysle nástroja výchovy nových generácií, ale aj ako prostriedok náboženstva, tradícií a povier alebo telesného tréningu.

Hry majú rôzny zmysel a námet, z ktorého vychádzajú, ale všetky spája akýsi základný ľudský inštinkt. Síce z ich povahy vyplýva istá neúčelnosť – podľa niektorých chápaní je hra práve činnosť, ktorá nevedie k výrobe materiálnych alebo duševných statkov – ich zmysel ale vychádza z odvekej prípravy na zápas človeka so svetom a ich účel je teda rôznorodejší, hlbší a nespochybniteľný. O dôležitosti hier svedčí aj to, že ich význam vyzdvihovali rôzni významní filozofi (Platón, Aristoteles, Jean Jacque Rousseau, Herbert Spencer, u nás napríklad Ján Amos Komenský).

Dochovaný folklór z územia Slovenska nám poskytuje pomerne dobrý obraz o hrách, ktoré sa ľudia, najmä deti a mládež, hrávali. Námety vychádzajú zo zvieracej ríše, remesiel, rytierstva, armády, ale aj neživých predmetov a nástrojov a rôznych iných častí skutočného života. Poznáme napríklad aj hry obradové, doprevádzané spevom a tancom, ktorých účelom bolo zoznamovanie budúcich párov medzi chlapcami a dievčatami.

Známy je tiež presah hier zo zjavného prostriedku zábavy do iných aktivít; hravé a herné prejavy sa objavujú v didaktickom a pracovnom procese alebo v iných prejavoch kultúry (ako napríklad v ľudovej poézii, obradoch, tancoch).

Príkladom môže byť istý zvyk, ku ktorému sa uchyľovali pastieri oviec v niektorých častiach východného Slovenska, pri ktorom bača núkal valachov praženicou, ktorú mali odmietať. Tento obrad, v podobe hry, alebo akéhosi zaužívaného predstavenia, mal slúžiť ako zaklínadlo na ochranu stáda. „Tak, ako tebe nechutí, aby ani divej zveri nechutilo naše stádo oviec,“ alebo „Nevidíš, čo ti dávam? Tak, aby ani medveď nevidel naše ovce.“  Ďalším príkladom takýchto ľudových hier, slúžiacich ako pozitívna mágia poverčivého ľudu, môže byť „vaľkanie sudov“, rituál pre plodnú úrodu pri pestovaní zemiakov. Takéto hry, ktoré nachádzame v ľudových tradíciách, slúžia ako ilustrácia toho, že hry, samy o sebe jedinečné, skutočne presahujú do viacerých spoločenských tradícií.

To ale platí aj naopak; hry samotné sú často sprevádzané takmer divadelnými predstaveniami, riekankami, pesničkami. Napríklad detská hra Krvavé koleno (v niektorých regiónoch Krvavé poleno), je vlastne obyčajná naháňačka, ktorej predchádza najprv polo-improvizovaný dialóg medzi deťmi („V komore straší! Voľačo sme počuli!“, „To len hrniec spadol.“, „Voľačo sme videli!,“ To len otcove gate visia.“), a potom budovanie napätia tým, že deti odrátavajú čas, kedy naháňačka začne („Prvá hodina odbila, krvavé koleno ešte spí. Druhá hodina odbila, krvavé koleno ešte spí…. Piata hodina odbila, krvavé koleno sa zobudilo!“). Rôzne ďalšie verzie naháňačkových hier (Na medveďa a včely, Na hastrmana, Lokeš) svedčia o fantázii a mnohotvárnosti tradičných hier.

Nositeľmi ústneho podania tradičného folklóru v tomto prípade sú taktiež najmä deti, čo prirodzene vyplýva zo samotnej povahy týchto hier, čo ale môžeme považovať za nespoľahlivý spôsob ich uchovávania; našťastie tiež môžeme sledovať pokusy o historickú rekonštrukciu tradičných hier, ktoré by bez tejto snahy pravdepodobne zanikli. To, že sa tak nestalo, je vďaka ľuďom, ktorí sa pokúsili zachytiť miznúce hry ich detstva. Takáto štylizovaná rekonštrukcia hier a zvykov, ktoré pomaly zanikajú, nie je len nostalgickým poohliadnutím na veci minulé, ale taktiež archivovaním hodnotných informácií pre národnú pamäť. Taktiež vychádza z pocitu, že tradičné hry, ktorým sa venovali generácie a generácie našich predkov, sú hry, ktoré sú časom overené a tak majú okrem historickej hodnoty aj záruku významu a funkcie.

Pri ich oživení, aj keď len pre účel štylizovaných komentovaných fotografií, dochádza taktiež k znovuobjaveniu takých ich sprevádzajúcich aspektov, ako je napríklad práve fyzická náročnosť. Takéto hry slúžili taktiež ako posilňovanie tela a táto fyzická príprava mala odlišnú podobu v časoch, keď už desaťročné deti zvykli byť zapojené do práce okolo domu. Dnes pohybové hry slúžia najmä ako prostriedok k zdravému telesnému vývoju detí, ale túto funkciu stále nosia, aj keď v inej forme a intenzite.

To, že vieme tak veľa o tradičných hrách z nášho územia je teda vďaka ústnemu podaniu a šíreniu a vďaka množstvu autorov, ktorí sa snažili tieto hry zachytiť, opísať a zarchivovať. Už od 19. storočia prichádza k výskumu ľudových hier v časopisoch ako Orol tatranský, Naše deti, Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Tudományos Gyűjtemény, Hasznos Mulattató, Etnografia, Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské. Z autorov sú to napríklad Š. Bačkora (Dětské hry a zábavy), zberateľ F. Bartoš (Naše deti, 1888), Kliment Ondrejka (Hry horehronských detí, Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku, Mlaď sa hrá, Tance, obyčaje a piesne Gemera, Deti deťom), E. Medvedecká (Detské hry a tance, 1977), M. Nemcová (Daj, Bože, slunka, 2011).