Prvky gotickej architektúry, klenbový systém či naturalistický kamenný ornament, prenikali na územie Slovenska postupne už od konca 12. storočia pod vplyvom stykov s francúzskym prostredím. Spočiatku sa objavovali ojedinelo či v kombinácii s románskym tvaroslovím na vidieckych kostoloch, v sídlach mešťanov alebo na stavbách žobravých rádov cisterciánov a františkánov. Otvorené vo vzťahu k novým formám bolo najmä prostredie prosperujúcich spišských či banských miest. Charakteristickou črtou gotickej architektúry na Slovensku je mnohorakosť francúzskych, nemeckých, rakúskych či českých podnetov a vplyvov, ktoré tunajší stavitelia pretavili do jedinečnej regionálnej podoby.
Najpozoruhodnejšou pamiatkou gotickej architektúry a jej neskoršej interpretácie prostredníctvom uhorskej umenovedy a pamiatkovej starostlivosti v 19. storočí je košický farský kostol, Dóm sv. Alžbety. Jeho výstavbu zahájili v 80. alebo 90. rokoch 14. storočia a pokračovala v troch fázach až do 70. rokov 15. storočia. Priestorový základ kostola tvorí bazilikálne trojlodie s transeptom a dvojicou diagonálnych kaplniek, hlbokou apsidou a dvojicou veží na západnom priečelí. Za najhodnotnejšie možno považovať riešenia z druhej stavebnej fázy, inšpirované vplyvom pražskej školy Petra Parléřa a viedenskej stavebnej huty. Do tejto fázy spadá zaklenutie lodí, aj výstavba unikátneho dvojitého točitého kamenného schodiska vedúceho na kráľovskú emporu. Tretia fáza výstavby je spojená s miestnym staviteľom Majstrom Štefanom z Košíc, ktorý do výstavby dómu priniesol viedenské vplyvy. Koncom 19. storočia sa stal dóm predmetom záujmu uhorských bádateľov a ochrancov pamiatok. Tí iniciovali jeho idealistickú prestavbu, ktorá bola ako posledná fáza výstavby kostola zavŕšená v roku 1896.
Vplyvy viedenskej stavebnej huty, resp. priamo jej hlavných majstrov, ktorí sa podieľali na výstavbe svätoštefanského chrámu vo Viedni, nachádzame aj na ďalších najvýznamnejších dielach gotickej architektúry na Slovensku. Toto pôsobenie sa prejavilo napríklad aj prostredníctvom prieniku krúžených klenieb s rebrami v tvare priestorových kriviek. Keďže sa veľké sakrálne stavby budovali niekoľko desaťročí, mohli sa pri ich realizácii uplatniť viacerí významní stavitelia. Klenbové stropy bratislavského Dómu sv. Martina sa pripisujú trom hlavným majstrom viedenskej huty. Najstaršiu časť – klenbu trojloďového halového priestoru – navrhol Hans Puchsbaum (pred 1390 – 1454). Ďalšiu časť dómu, novú svätyňu s hviezdicovo-sieťovou klenbou, dokončili v 80. rokoch 15. storočia podľa návrhu Puchsbaumovho nástupcu vo viedenskej hute, Laurenza Spenninga (medzi 1400 a 1410 – 1477). Najmladšie svedectvo vplyvu viedenských staviteľov predstavuje výstavba Kaplnky sv. Anny Samotretej na severnej strane kostola a južnej predsiene dómu. Autorsky sa na nich podieľal ďalší z majstrov viedenskej huty, významný kamenár a staviteľ stredovekého stredoeurópskeho priestoru Anton Pilgram (1460 – 1515). Vďaka zoskupeniu týchto pozoruhodných umeleckých činov predstavuje bratislavský Dóm sv. Martina nielen dielo vrcholných výtvarných hodnôt, ale aj významný dokument dobrého vkusu a kultúrnej orientácie miestnych stavebníkov.
V rovnakom období na začiatku 16. storočia zanechal Anton Pilgram alebo jeho spolupracovníci svoje diela aj v dvoch banských mestách – Banskej Štiavnici a v Banskej Bystrici. V prípade Kostola Panny Márie Snežnej v Banskej Štiavnici naznačuje Pilgramovo autorstvo podobnosť krúženej klenby svätyne s jeho výkresmi klenieb z rovnakého obdobia, ktoré sa zachovali vo Viedni. V banskobystrickom Kostole Nanebovzatia Panny Márie je Pilgramovo pôsobenie ešte preukázateľnejšie. Nielen, že sa krúžená sieťová klenba oratória postavená po roku 1510 takmer zhoduje s klenbou v Dolnorakúskom krajinskom dome vo Viedni, ktorú Pilgram navrhol, ale v štítovom znaku konzoly v sakristie sa dokonca zachovala Pilgramova kamenárska značka. Či už bol autorom klenieb oratória Pilgram alebo niektorý z jeho spolupracovníkov, faktom ostáva, že banskobystrický kostol patrí k vrcholným dielam gotického staviteľského umenia nielen na Slovensku.
Pri architektúre stredoveku nemožno obísť kult mŕtvych, ktorý podmienil výstavbu radu pozoruhodných diel a dal vzniknúť novým stavebným druhom, kostniciam, cintorínskym a dvojpodlažným kaplnkám. Tieto stavby boli určené nielen na pohrebné obrady, ale aj na ukladanie ostatkov zosnulých či svätých relikvií. Najpozoruhodnejšími sú v tejto súvislosti práve dvojpodlažné kaplnky, ktoré boli inšpirované kaplnkou francúzskych kráľov Sainte-Chapelle, ktorá slúžila na uchovávanie relikvie tŕňovej koruny. Najstaršia kaplnka na Slovensku postavená pod týmto vplyvom po roku 1361 sa nachádza vo Františkánskom kostole zvestovania Pána v Bratislave. Kaplnka sv. Jána Krstiteľa však neslúžila na pohrebné, ale pravdepodobne na liturgické účely. Podobnú formu, jednoznačnejšie určenie však mali dve pozoruhodné dvojpodlažné kaplnky, ktoré postavili v druhej polovici 15. storočia na Spiši. Prvá z nich Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie v Spišskom Štvrtku je opäť dielom viedenského majstra Hansa Puchsbauma, resp. niektorého z jeho spolupracovníkov. Toto majstrovské dielo je nielen špičkovým dokumentom pôsobenia viedenskej huty na Spiši, ale aj výtvarne pozoruhodnou transformáciou vzdialeného francúzskeho vzoru. Náprotivkom tejto malej z architektonického hľadiska dokonalej stavby je len o pár kilometrov vzdialená Kaplnka Zápoľských, ktorú postavili v Spišskej Kapitule v roku 1497 práve podľa jej vzoru.
Popri vrcholných dielach gotickej architektúry, ktoré vznikali v centrách vtedajšieho horného Uhorska stoja za zmienku aj odozvy tohto veľkolepého slohu vo vidieckom prostredí. Najpozoruhodnejšie príklady takej napoly ľudovej sakrálnej architektúry sa zachovali na severovýchode Slovenska na Gemeri či Spiši. Najpôsobivejšie z nich sú Kostol sv. Ducha v Žehre z konca 13. storočia a Kostol Zvestovania Panny Márie v Chyžnom zo začiatku 14. storočia.