V roku 1956 vychádza v časopise Kultúrny život pamflet Dominika Tatarku Démon súhlasu, v ktorom autor kritizuje schizofréniu socialistického človeka na „človeka verejného“ a „človeka súkromného“, t. j. poukazuje na neprijateľnosť totality. V druhej polovici 50. rokov sa najmä okolo časopisu Mladá tvorba formuje Generácia 56, do ktorej sa zaraďujú Anton Hykisch, Marína Čeretková-Gállová, Peter Balgha, Jaroslava Blažková a i. Hoci je zrejmý zámer uvedených autorov odideologizovať a zemocionalizovať literatúru, predovšetkým prostredníctvom postavy mladého, často konfliktného človeka, nie vždy sa im darí vytvoriť presvedčivé prózy. Napríklad v novele A. Hykischa Naďa (1964) pozorujeme disproporciu medzi faktografickým stvárnením výrobnej problematiky a prepiato emocionálnym zachytením intímneho života postáv. Debut Jaroslavy Blažkovej Nylonový mesiac (1961) bol čitateľsky úspešný, no jej druhá kniha Jahniatko a grandi (1964) vyvolala diskusiu o etických i estetických otázkach, ak sa Blažkovej prózy zaraďovali najmä do tzv. ženskej (intencionálnej) literatúry; k ich čiastočnej hodnotovej rehabilitácii dochádza až po roku 1989. Oproti tomu Čeretková-Gállová vo svojom debute Koniec líšky (1962) i v ďalších prózach popularizačným spôsobom stvárňuje citový život ženských postáv.
Na začiatku 60. rokov prozaicky debutujú, v nadväznosti na smery z predchádzajúcich období, aj Ladislav Ťažký, Andrej Chudoba, Peter Ševčovič a iní.