Napriek tomu, že kultúra bola vždy podhodnotená a na okraji záujmu, vznikali v minulosti nové inštitúcie, galérie získali svoje sídla, nakupovali diela do zbierkových fondov, budovali expozície, profesionalizovali a skvalitňovali svoju činnosť. Fungovali ako príspevkové organizácie a ich zriaďovatelia, ktorými boli prevažne národné výbory, im vykrývali podstatnú časť v zásade vždy skromného rozpočtu, vrátane príspevku na činnosť a najmä príspevku na akvizície. Dialo sa tak často formou rôznych kompenzácií a prerozdelením ušetrených finančných prostriedkov na konci roka.Vďaka tomu sa v minulosti prírastky v zbierkovom fonde pohybovali v stovkách kusov ročne, od začiatku 90. rokov sa však počítali už len v desiatkach, pričom často sa jednalo o dary alebo o cenovo menej náročné výtvarné techniky.

V roku 1991 prebehla delimitácia všetkých kultúrnych inštitúcií riadených národnými výbormi na rôznych úrovniach priamo pod Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Obdobie, ktoré malo vytýčiť stratégie ich ďalšieho fungovania v nových podmienkach transformujúcej sa spoločnosti s víziou do budúcnosti, bolo premárnenou šancou. Okrem zriadenia Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia (1991) ako účelového fondu na podporu rozvoja kultúry a umenia, neboli pre fungovanie kultúry vytvorené žiadne legislatívne a ekonomické prostriedky nevyhnutné pre systém viaczdrojového financova napríklad z mestských, obecných alebo súkromných zdrojov.
Po piatich rokoch nakoniec ministerstvo kultúry v roku 1996 vrátilo inštitúcie formou „historického experimentu“ cez regionálne kultúrne centrá (RKC) na okresnú úroveň, s prepojením finančných tokov na krajské úrady. Decentralizácia prebehla bez podpornej legislatívy a priniesla aj stratu právnej subjektivity inštitúcií. RKC, pôvodne deklarované ako ekonomicko-hospodársky servis, prekračovali svoje kompetencie, vstupovali do odborných a personálnych rozhodovaní a stali sa nástrojom moci vládnej strany. Nepriniesli žiadne deklarované úspory, naopak odčerpali všetky finančné rezervy. Tento vyše dva roky trvajúci experiment viedol k strate ekonomického a odborného statusu galérií. Zlepšenie nastalo po zrušení RKC a následnej delimitácii pod krajské úrady v roku 1999. Odborníkmi obsadené odbory kultúry sa usilovali o zlepšenie materiálnych a technických podmienok. Galérie opäť získali právnu subjektivitu.

Ostatná delimitácia kultúrnych inštitúcií prebehla v súvislosti s novým územno-správnym členením v roku 2002 (Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici a Východoslovenská galéria v Košiciach boli delimitované až v roku 2006). V súčasnosti je z 25 registrovaných galérií šestnásť v zriaďovateľskej pôsobnosti siedmych samosprávnych krajov (Bratislavský kraj nezriaďuje žiadnu galériu). Delimitácia však bola predčasná, novovzniknuté samosprávne kraje riešili množstvo nových problémov spojených s vlastnou existenciou. Zriaďovateľskej funkcie sa ujali tak, že len prevzali mechanizmus predchádzajúcich rokov a bez analýzy a prihliadnutia na význam a kvalitu práce jednotlivých inštitúcií len primerane prerozdelili príspevky. Pritom už v tom čase príspevok pokryl zväčša len mzdové a prevádzkové náklady, v niektorých prípadoch ani to. Len vo výnimočných prípadoch prispieval zriaďovateľ v podstate symbolickými sumami na akvizičnú činnosť. Svoju odbornú činnosť galérie saturovali z grantového programu Ministerstva kultúry, resp. z Fondu na podporu umenia, prípadne z iných zdrojov (fondy EÚ,  Medzinárodný vyšehradský fond a i.). Situácia sa ešte zhoršila po roku 2009 v súvislosti s hospodárskou krízou a problematická je dodnes, čo galériám znemožňuje koncepčné budovanie zbierkového fondu i odbornú prácu; odborné ošetrenie, vedecko-výskumnú, expozičnú, edukačnú a publikačnú činnosť, implementovanie nových technológií ale aj ďalší personálny a inštitucionálny rozvoj. To všetko napriek tomu, že zákon o múzeách a galériách vymedzuje ako povinnosť zriaďovateľa zabezpečovať činnosť galérie finančne i odborne.

Od roku 1990 prešli galérie rôznymi zmenami. Neprospievajú im časté delimitácie, najstaršie galérie mali za obdobie svojho fungovania aj desať zriaďovateľov. Výrazne sa redukovali počty zamestnancov, čo prinieslo vysokú kumuláciu funkcií. Problémom je i ohodnotenie práce, ktorú odvádzajú. Fungovanie destabilizujú aj časté výmeny štatutárov, v niektorých galériách došlo na tejto pozícii od roku 1990 k zmene aj desaťkrát, pričom často išlo o zmeny z iných, než odborných dôvodov. Galérie pôsobia v rôzne nastavenom prostredí, situácia sa líši podľa jednotlivých krajov a zriaďovateľov. Ich postavenie je ovplyvňované kultúrnou politikou i politickou kultúrou jednotlivých samospráv, ich filozofiou a preferenciami pri stanovovaní vlastných rozpočtov, ale aj legislatívou, prijímanou na úrovni jednotlivých krajov. Niektoré galérie sa transformovali z príspevkových na rozpočtové organizácie.

V minulosti do roku 2009 Ministerstvo kultúry SR prostredníctvom SNG zabezpečovalo spracovanie výročných správ o činnosti galérií. V súčasnosti zo strany MK SR a zriaďovateľov neexistuje záujem o spoločný spôsob vyhodnocovania podmienok a výkonov jednotlivých inštitúcií. Kompetentné orgány rezignovali na monitorovanie vznikajúcich disproporcií, ktoré sa prejavujú napríklad vo výške príspevku zriaďovateľa na bežné výdavky v pomere k celkovému rozpočtu. Prieskum Rady galérií Slovenska za rok 2011 ukázal, že v niektorých krajoch pokryl príspevok zriaďovateľa  viac ako 90%  z rozpočtu (Trenčiansky, Nitriansky, Trnavský), zatiaľ čo v iných aj menej ako 70 %  či 60% (Košický, Žilinský). Ešte zarážajúcejší bol nepomer v príspevku zriaďovateľa prepočítanom na 1m² výstavnej plochy či na jedného návštevníka alebo zbierkový predmet, kde sú rozdiely sumy v desaťnásobkoch. Takéto údaje by si zaslúžili pravidelnú a hlbšiu analýzu aj zo strany jednotlivých zriaďovateľov, keďže významné rozdiely sú aj v rámci inštitúcií, ktoré sami zriaďujú.

Napriek dlhodobo zložitej situácii galérie zväčša dokážu koncepčne a zmysluplne napĺňať všetky oblasti svojej činnosti. Analýzy zbierkových fondov priniesli nové stratégie do tvorby a zhodnocovania zbierkových fondov v prospech kvality. Galérie prehodnotili a korigovali svoje zberateľské zameranie, sústredili pozornosť na doplnenie medzier vzniknutých nesprávnou akvizičnou politikou minulých období a na diela súčasného umenia. Vznikli zbierky nových médií. Diela galérie získavajú aj vďaka cyklicky usporadúvaným projektom, sympóziám, umeleckým rezidenciám, kvalitným darom a najmä prostriedkom z dotačných programov. V podstatne menšej miere z kapitálových prostriedkov od zriaďovateľa.

Zmenami prešla aj infraštruktúra väčšiny galérií najmä vo vzťahu k bezpečnému uloženiu a prezentovaniu diel. Galérie z dotačných programov MK SR a FPU vybavili svoje depozitáre špecializovaným fundusom, protipožiarnymi prvkami, celé objekty zabezpečovacími a kamerovými systémami, expozície novým osvetlením, mobilnými klimatizačnými jednotkami a pod. Niektoré galérie získali nové priestory, vznikli nové expozície (GJK Trnava, GMAB Trenčín, OG Dolný Kubín, PGU Žilina a i.). Viaceré expozície prešli reinštaláciami, novými obsahovými, koncepčnými zmenami (LGPMB Liptovský Mikuláš, GUS Spišská Nová Ves, GUEZ Nové Zámky, GMB Bratislava a i.). Vznikla dokonca inštitúcia nadregionálneho významu (MMUAW v Medzilaborciach). 

Galérie zrealizovali množstvo zaujímavých a objavných autorských a tematických výstavných aktivít, spolupracujú a konfrontujú sa s galerijným dianím a s umením spoza hraníc, mapujú najmladšiu výtvarnú scénu. Napriek všetkému nerezignovali ani na edičnú činnosť. Azda najvýraznejšie sa posilnili vzdelávacie aktivity. V uplynulom období galérie prešli procesom nového definovania svojho poslania v spoločnosti a hľadania odpovedí na otázku, akým spôsobom vstupovať do špecifickej komunikácie medzi dielom a divákom. Po roku 1990 ale najmä 2000 vznikli vo väčšine galérií edukačné oddelenia, takmer každá má už dnes vytvorenú pozíciu galerijného pedagóga. V dramaturgii sa dokonca objavujú koncepčne pripravované výstavy súčasného umenia a iné projekty s viacvrstvovými interpretačnými rovinami s edukačným rozmerom (SSG Banská Bystrica, GMB Bratislava a i.). Galérie sa zároveň usilujú o väčšie otvorenie verejnosti, v snahe o budovanie publika ponúkajú aj nové druhy kultúrnych a umeleckých aktivít.

Najdôležitejším kapitálom galérií sú ľudia, odborníci, ktorí stoja za inštitúciami. Úspešné fungovanie galérií je do veľkej miery výsledkom ich nadšenia a osobnej zainteresovanosti v záujme zachovania a zvyšovania kvality. Ich hlavnou motiváciou je viera v to, že spoločnosť si bude stále viac vedomá významu hodnôt, ktoré svojou aktivitou uchovávajú, ochraňujú a šíria, pre kvalitu našej spoločnej existencie.