Odievanie na území Slovenska v období raného stredoveku sa ocitlo pod vplyvom viacerých pohanských aj kresťanských, etnicky slovanských a neslovanských faktorov. Pôvodné slovanské obyvateľstvo prešlo postupnou christianizáciou, ktorá prinášala aj nový pohľad na obliekanie. Pokresťančené obyvateľstvo aj v iných častiach Európy prechádzalo na dlhý odev, teda dlhé tuniky, a to najmä vladárska mužská vrstva, ktorá dovtedy nenosila dlhý odev. Krátke tuniky preferovali muži na boj, ale spoločenským odevom sa postupne stával dlhý odev. Ženy, najmä vydaté, nosili pod vplyvom novej ideológie cudne zahaľovanú hlavu, krk a spodnú časť tváre. Kresťanstvo vnášalo do odevných zvyklostí prudérnosť prejavujúcu sa zahaľovaním tela. Vládnuca elita bola ešte stále ovplyvnená byzantskou kultúrou. Luxusné predmety, napr. aj hodvábne tkaniny, mali pôvod práve v  Byzancii.

Staromaďarské kmene  v čase príchodu na územie Slovanov mali iný spôsob života aj obliekania. Paralelu k ich odevu možno vidieť u iných kočovných etník z Ázie. Poznali nohavice chrániace pri jazde na koni, kabáty – kaftany nosili prepásané v páse textilnými opaskami, ktoré pri jazde na koni spevňovali trup. Nomádske kmene spájal aj prístup k majetku takzvane „nosenom na sebe“ ako rôzne typy šperkov. To znamená, že ich odev bol pošitý kovovými aplikáciami, a tie prípadne poslúžili aj ako platidlo. Vzhľadom na to, že ich spôsob bývania v stanoch neumožňoval výraznú sociálnu diferenciáciu, práve šperky na odeve sa stali zo spoločenského hľadiska symbolom statusu. Rovnaký zmysel mali aj masívne náhrdelníky so samostatnými komponentmi, ale aj aplikácie na obuvi či čiapkach. Tie, vo forme až nápadných klobúkov museli pri jazde koňmo nosiť ako ochranu hlavy. Keďže museli „dobre padnúť“, preferovali čiapky hlboko nasadené na hlave. Odev kmeňovej  elity nomádov, najmä kaftany, mohli  byť zhotovené z efektných hodvábov, pretože mali bezprostredné kontakty s kultúrami, kde sa používali hodvábne odevy, napríklad so Skýtmi, Peržanmi alebo Sogdami.

Nový štátny útvar Uhorsko, založený na časti územia Veľkej Moravy, mocensky organizovali maďarské kniežatá s podporou slovanskej elity. Štefan I. ako zakladateľ novej ríše prijal kresťanstvo a Uhorsko sa stalo súčasťou západných štátnych celkov. Normou pre životný štýl aj obliekanie sa stalo napodobňovanie najmä západnej Európy, ale aj Byzancie. Prechodom na latinčinu sa v oficiálnych prameňoch nachádzajú názvy odevov a odevných doplnkov v latinskom prepise. Napriek tomu sa v hovorovej reči  udržiavali názvy odevu slovanského pôvodu a jazykovedci za také považujú napríklad rúcho, rubáč, riza, grzno, huňa, halena, krpce. Známe sú do dnešných čias, aj keď zväčša už len ako nárečové archaizmy. Do 13. storočia existuje len obmedzená škála písomných prameňov prinášajúcich obsažnejšie informácie o odevnej a textilnej kultúre z územia Slovenska či Uhorska.

Forma odevu predstavovala v tomto období veľmi jednoduchý strih. Išlo o rovný odev, strihaný v smere osnovy alebo útku a s rovno vsadenými rukávmi. Postupne sa začali rozširovať v základnom strihu ako aj na rukávoch bočnými trojuholníkovými klinmi. Bola to najuniverzálnejšia forma odevu: mužský, ženský, detský, pre chudobných, bohatých. Napriek jednoduchému strihu boli sociálne rozdiely na odeve viditeľné. V praktickom použití sa rozlišovalo medzi spodnou tunikou, vo funkcii spodného odevu a vrchnou tunikou ako vrchným odevom. V tomto období aj počet rovnakých kusov odevu nosených na sebe signalizoval diferenciu medzi jednotlivými obyvateľmi. Bohatší ľudia nosili aj tri tuniky, každú v inej funkcii, či z iného materiálu. Jednoduchí obyvatelia nazývali svoju často jedinú tuniku riza alebo rubáč. Vrchnú tuniku zo súkna volali sukňa. Sukňa v tomto období neoznačovala odevný typ dnešnej ženskej sukne, ale súkenný šatový odev, rovnako mužský aj ženský.  Nielen materiál, jeho spracovanie, zdobenie, farebnosť boli znakom sociálnej odlišnosti. Najjednoduchšie vrstvy obyvateľstva, teda fyzicky pracujúci ľudia nosili odevy z podomácky zhotovených tkanín, na zimu vlnené, najmä súkenné tuniky, na leto ľanové alebo konopné. Aj v ženskej aj mužskej forme boli prepásané textilným  pásom alebo koženým opaskom.

Šatový dlhý odev zakrývajúci celú postavu však nebol jediným odevom používaným šľachtou, ale aj širším obyvateľstvom napríklad v čase zimy. Na chránenie nôh sa používali „nohavice“, ale nie dnešného typu. Noha bola chránená zospodu podobne, ako v prípade dnešných pančuchových nohavíc alebo podkolienok, teda obúvala sa na chodidlo a vytiahla sa pod alebo nad koleno, kde sa zafixovala tkanicou – podväzkom. „Nohavice“ sa šili, na zimu z vlnených tkanín, na leto z ľanu, konope, luxusnejšie aj z hodvábnych tkanín. Existencia pletených foriem bola pravdepodobne skôr u pospolitého ľudu. Takéto „nohavice“ sa mohli fixovať k nohám remienkami obuvi (sandálov, krpcami), alebo aj tkanicami a tie mohli byť aj veľmi dekoratívne. Používali sa aj onuce  a ovinky, teda tkanice, ktorými sa noha obvila a chránila ju od kolena smerom k chodidlu. Druhý typ nohavíc predstavovali spodky, a tie chránili rozkrok a stehná. Vzhľadom na to, že išlo o typ spodnej bielizne, šili sa najmä z plátna a neprifarbovali sa. Mali formu navliekacích nohavíc s rázporkom vpredu, s kratšími alebo dlhšími rúrami na nohy alebo formu aranžovanej trojuholníkovej  šatky uviazanej v páse.

Podstatnou odevnou súčiastkou žien, najmä vydatých boli šatky na hlavu. V čase 10. až 13. storočia ako súčasť európskeho dámskeho odevu ešte neexistovali čepce alebo klobúky. Aj efektné pokrývky hlavy, známe z výtvarných pamiatok, najmä iluminácií a neskôr aj tabuľových či nástenných malieb, sú zhotovené z jednoduchých foriem: štvoruholníkových textílií alebo so zaoblenými krajmi. Avšak zaujímavé sú spôsobom obkrúcania, kladenia a fixovania na hlavu. Sofistikovanejšie postupy vyžadovali dve, aj tri šatky alebo pásy, ktoré sa na hlavu kládli. Najjednoduchšia na použitie bola šatka položená na hlavu smerom zozadu dopredu, prípadne zhora zafixovaná čelenkou. Zložitejšia bola úprava hlavy so zakrývaním nielen vrchnej, ale aj spodnej časti hlavy,  brady a krku. Rafinovanejšie pôsobila úprava brady, s ponechaním odhaleného krku. Tento ovinovací spôsob úpravy hlavy a krku bol v čase vrcholného stredoveku rozšírený aj na kráľovských dvoroch a v prostredí šľachty. V 14. a 15. storočí, keď začne vznikať širšia paleta pokrývok hlavy založená na strihu a tvrdej forme, stane sa zavitie hlavy archaickou formou, a tá bude prevládať v prostredí meštianstva, vidieckeho obyvateľstva a rehoľníčok.

Najrozšírenejšou pokrývkou hlavy u mužov bola kapucňa ako súčasť plášťa alebo samostatný doplnok. Mala jednoduchý strih vychádzajúci rovnako ako odevné súčiastky z formy jednoduchých geometrických tvarov. Nosila sa aj čiapka obopínajúca a lemujúca hlavu. Zhotovovali ju z tkaniny alebo z plsti pomocou drevenej  formy.

Ako zvrchný odev slúžili v menej majetnom prostredí štvoruhlé šatky buď z ľanového plátna alebo z vlny. Nosili sa aj vrchné vlnené kabáty, vpredu po dĺžke prestrihnuté. Išlo o vplyv maďarských a neskôr aj iných ázijských kočovníkov, usadivších sa na území Uhorska. Plášte pelerínového typu pravdepodobne nosili majetnejší obyvatelia. Boli symetricky kladené na postavu v nemčine označované ako mantel, tie čo mali kapucňu označovali v latinčine aj ako pluvial alebo capa. Pretrvávali aj asymetrické plášte ešte antického  typu. V písomných prameňoch z 12. a 13. storočia sa označujú ako paenuly, pallium, toga. V zime obľubovali kožuchy, krzná rôznych foriem, v latinských označeniach mohlo ísť o pellisony.

Obuv sa nosila medzi vyššou vrstvou celoročne. Zložitejšie formy, najmä dekorovanej kože: maľovanej, razenej, prípadne zlátenej boli výrobkami obuvníkov najmä z Byzancie alebo z arabských krajín. V tunajšom prostredí vedeli ševci kožu opracovať, ušiť a zdobiť vybíjaním. Obuv mohla byť aj textilná.

Medzi vidieckym obyvateľstvom, ale aj obyvateľmi miest fungovala domácka výroba odevu aj doplnkov.

Slovenská elita, šľachta, ktorá zohrala dôležitú rolu pri formovaní uhorského kráľovstva poznala aj luxusnejšie odevné výrobky. Najmä muži počas vojenských výprav alebo ako súčasť panovníckych ciest sa oboznamovali s cudzokrajným tovarom či produktami vznikajúcimi v centrách výroby. Slovenské rody Hont, Poznan, Bebek, Diviackovci, Dônč, Podmanický, atď. si mohli dovoliť nielen najkvalitnejšie výrobky miestnych majstrov krajčírov, obuvníkov, tkáčov, ale aj dovážané odevy a doplnky. Do 13. storočia boli byzantské výrobky, aj ich hodvábne tkaniny luxusnými importmi. Rovnako cenené boli aj perzské a arabské hodvábne tkaniny, ale aj z iných ázijských krajín. Najluxusnejšie boli najmä s vytkanými rastlinnými a figurálnymi vzormi. V zahraničných dobových  prameňoch sa označujú ako samitumy, taqueté, lampasy. Zhotovenie celého odevu, tuniky alebo plášťa z týchto tkanín si mohli dovoliť len najbohatší šľachtici. Využívali sa aj ako ozdobné lemy pri krčnom otvore, na rukávoch a na spodnom leme rôznych odevov. Vysoko sa cenili aj jednofarebné hodvábne tkaniny, ale aj francúzske, nizozemské, anglické, či talianske súkna. Drahými látkami v tomto čase boli aj bavlnené tkaniny dovážané z Talianska a z Orientu. Používali sa na závoje a šatky na hlavu.

Rozdielnosť medzi vlnenými a ľanovými odevmi spôsobovala farba, respektíve kvalita zafarbenia. Podomácky zafarbený odev nemal také sýte a najmä nie dlhotrvácne odtiene, ako keď odev zafarbil už profesionálny remeselník, farbiar. Kvalita farbenia súvisela od typu farbiva a používania chemických prírodných fixatívov. Závisela od množstva použitého farbiva a dĺžky farbenia tkaniny. Dôležitým faktorom kvality zafarbenej tkaniny bola sýtosť farby a jej stálosť po praní, vystavovaní slnku, pri odieraní. Používali sa farbivá rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Samostatné cechy farbiarov vznikali až v neskorom stredoveku, pretože farbenie tkanín  dovtedy zabezpečovali cechy alebo dielne súkenníkov či tkáčov. Tkaniny sa farbili na svetlé  (žltá, červená, karmínová) a  tmavé farby (modrá, čierna, purpurová). Ich ďalším prefarbovaním vznikali odvodené farby ako zelená, oranžová, hnedá a čierna.  Prefarbením žltej tkaniny modrou farbou sa docielila zelená a prefarbením čiernohnedých tkanín modrou, niekedy ešte aj červenou farbou  zase čierne odtiene. Čierne odtiene sa nosili do začiatku 14. storočia zriedkavejšie, skôr na menších kusoch odevov a ako mníšske rúcha pre benediktínov a dominikánov. Móda čiernej farby sa spája až s burgundským dvorom v 15. storočí.

Na dosiahnutie červenej farby sa používala cenovo dostupnejšia morena farbiarska (Rubia tinctorum) alebo ďalšie dovážané luxusnejšie karmínové farbivá získavané z exotických červov hmyzu: karmazín, crimson, karmín. Farbili sa nimi aj vlnené šarláty, na červeno, žlto, hnedo, aj purpurovo, ale v 14. a 15. storočí došlo k preneseniu významu slova šarlát na označenie karmínovej farby. Najluxusnejším farbivom, ktorým sa dosahujú rôzne odtiene červenej bol purpur. Na jeho výrobu sa používajú morské mäkkýše. Termín purpur alebo nach  v stredoveku označoval  nielen farbivo, ale používal sa aj na označenie farby dosiahnutého odtieňa tkaniny. Avšak presná identifikácia takejto farby nie je jednoznačná, pretože podľa množstva použitého purpuru a dĺžky lúhovania v ňom vzišli aj rôzne odtiene od ružovej až po tmavú červenofialovú. Na farbenie modrých tkanín sa používal boryt farbiarsky (Isatis tinctoria), rastlina rastúca v Európe a drahší indigovník pravý (indigofera tinctoria) pôvodne zo západnej Afriky a Južnej Ázie. Zvláštnou farbou bola biela, ktorá sa dosahovala odfarbovaním, pretože prírodné rastlinné alebo živočíšne vlákna v bielej farbe neexistovali. Odfarbenie – vybielenie  bol proces vyžadujúci zručnosť. Preto sa biele odevy, napríklad tunica alba alebo tunica pura veľmi cenili. V bežnom odeve prevládali béžové a bledosivé odtiene prírodného ľanu a konope, avšak aj v jednoduchom podomáckom postupe sa plátna bielili, napríklad sušením na slnku, ktoré z nich vytiahlo farebný pigment. Biela tak bola farbou nadštandardného odevu a používala sa málo, najmä v kombinácii s inými farbami, pri ktorých pôsobila belšie než v skutočnosti bola: teda s červenou, zelenou, modrou. V stredoveku neexistovali farebné škály diferencované na mužské a ženské. Existovali len rozdiely medzi spoločenskými vrstvami, ktoré sa prejavovali vo farebnej sýtosti a kvalite zafarbenia tkaniny, či jej vzorovaní.

Vysokú hodnotu dodávali odevom aj výšivky. Na vyšívanie sa používali v tom najelitnejšom prostredí hodvábne nite, zlaté a strieborné vlákna a nite alebo aj rôzne aplikácie, práce zlatníkov, ktoré sa prišívali na odev. Výšivky boli rozšírené, pretože napodobňovali ťažko dostupné a nákladné vzorované tkaniny. Vyšívali ich profesionálni majstri vyšívači, ale vyšívanie bola aj zručnosť, ktorá sa výchovou pestovala medzi ženami všetkých sociálnych vrstiev. Domácky zhotovené výšivky na odevoch a bytových textíliách sa realizovali ľanovými, vlnenými, a v šľachtickom prostredí aj hodvábnymi niťami. Vyšívalo sa na rámoch, podľa predkresleného vzoru, čím sa dosahovali zložitejšie kompozície a tvary, ale aj „od oka“ podľa počítanej nite, čo bolo jednoduchšie a používali sa najmä geometrické motívy: kruhy, rozety, svastiky, špirály, pásiky. Vyšívalo sa priamo na odev, ale sa vyšívali pásiky alebo aj vzory aplikované na odev buď ako lemy alebo vzory. Ako dokladajú archeologické nálezy alebo múzejné artefakty, v tomto období nosila aj uhorská nobilita vyšívané plášte a tuniky.

Dôležitou súčasťou oblečenia, jeho funkčným prvkom boli stále šperky. Tým, že dlho pretrvávali aranžované formy plášťov, ktoré bolo treba na telo fixovať zapínadlami, boli stále veľmi rozšírené spony: agrafy, fibuly, a na úpravu hlavy a šatiek zase ihlice, špendlíky. Ženy nosili ozdobenú šperkami aj hlavu, okrem náušnic boli stále v obľube aj záušnice. Na fixovanie účesov a závojov sa rozmohli čelenky s rôznymi spôsobmi stvárnenými koncovkami. Nosili ich mladé devy na vlasoch, ale aj vydaté ženy na závojoch. Symbolickou ozdobou hlavy bola parta, širšia čelenka na hlave, ktorá bola znakom dievoctva.

Honosnejšie bývali zhotovené z drahých kovov a drahokamov, či iných minerálov, ale hrobové inventáre archeologických nálezov dokladajú aj jantár, bronz, rohovinu, kosť a sklo. Niektoré výrobky šperkárov slúžili aj ako aplikácie na odevy, boli to ozdobné bronzové pliešky, ktoré sa našívali na šaty alebo na opasky: nákončia, kovania z opaskov, pracky. V obľube nielen v šľachtickom prostredí boli prstene a to štítkové s heraldickou výzdobou alebo kupolovité s očkom.

V tridsiatych rokoch 13. storočia uhorský kráľ Belo IV. prijal Kumánov, pôvodne pastiersky nomádsky stepný národ exotického výzoru aj spôsobu obliekania. Išlo o pohanov, ktorí sa však s podporou kráľa v Uhorskom kráľovstve adaptovali. V štyridsiatych rokoch napadli Uhorsko Tatári (Mongoli) a vyplienili krajinu. Obľuba ázijského typu oblečenia pretrvala vďaka Kumánom usadeným v Uhorsku aj po odchode Tatárov. Nosili dlhé voľné nohavice dnešného typu po zem, kabáty s dlhými prevísajúcimi rukávmi, vpredu prekladané z jednej strany na druhú a fixované veľkým textilným pásom. Čiapky obľubovali homolovitého tvaru so zakončenou špicou. Ich ojedinelý zjav podčiarkovali nielen exotické črty tváre, ale aj úprava hlavy: obľubovali zapletené dlhé vrkoče a fúzy. Belo IV. začal pozývať na obnovu krajiny po mongolských vpádoch z okolitých krajín remeselníkov a baníkov. Prichádzali najmä nemeckí kolonisti, ktorí si so sebou prinášali nielen znalosti nových technológií ťažby rúd, ale aj remeselné zručnosti, nové informácie, iný spôsob obliekania. S nemeckými kolonistami prichádzala nová forma organizovania remeselníkov do profesionálnych zoskupení – cechov a začala sa šíriť aj nová forma umenia, gotika. Nastalo dôležité obdobie výroby spotrebných tovarov. Aj odevy, suroviny na ich výrobu, dekorácie a doplnky sa vyrábali v cechoch. Tam sa strážila aktuálnosť, teda istá módnosť formy, kvalita spracovania a materiálov. Cechové výrobky boli určené pre náročnejšie obyvateľstvo v mestách ako aj pre šľachtu. Písané artikuly  cechov vyrábajúcich odevy a textil poznáme až z 15. storočia, existovali už skôr. Cechová produkcia zohrala dôležitú úlohu pri profesionalizácii, diverzifikácii výrobcov a z toho vyplývajúcej kvality a pestrosti výrobkov.  Aj to prispelo k rozvoju nových odevných súčiastok v 14. storočí.