Zložky kinematografického systému na Slovensku doplnil v 60. rokoch aj Slovenský filmový ústav (SFÚ). Založený bol 1. apríla 1963 a jeho súčasťou sa stal aj dovtedajší archív bratislavskej pobočky Ústrednej požičovne filmov, ktorý fungoval od roku 1958. A hoci ako samostatná inštitúcia s právnou subjektivitou funguje ústav až od roku 1991, už v období 60. rokov sa vytvorili podmienky na jeho archívnu, dokumentačnú a výskumnú činnosť v oblasti kinematografie.
K čiastočnej reorganizácii došlo v oblasti filmovej produkcie, keď po zrušení centrálnych schvaľovacích orgánov vznikli tzv. tvorivo-výrobné skupiny, ktoré mali čiastočnú obsahovú aj výrobnú samostatnosť. Najmä tvorivá skupina pod vedením dramaturga Alberta Marenčina a vedúceho produkcie Karola Bakoša sa stala priestorom na uplatnenie tvorivého rozvoja v oblasti hraného filmu. V jej dramaturgických plánoch na začiatok 70. rokov bolo aj množstvo rozpracovaných námetov a scenárov, ktoré však po násilnom ukončení obrodného procesu spoločnosti a tvorivého rozvoja kultúry a umenia boli odsúdené na zánik.
Obsahovou obrodou prešiel v období 60. rokov aj spravodajský, publicistický a dokumentárny film. Vyprofilovalo sa v ňom viacero tvorivých osobností rôznych generácií – Karol Skřipský, Vlado Kubenko, Martin Slivka, Dušan Hanák, Dušan Trančík, Ladislav Kudelka, Rudolf Urc, Štefan Kamenický, Otakar Krivánek, Pavol Sýkora, Milan Černák, Vojtech Andreánsky, Mikuláš Ricotti a ďalší. Nehraná filmová tvorba sa stala dôležitým prostriedkom spoločenskej reflexie. Okrem odkrývania dovtedy tabuizovaných tém zo súčasnosti aj z nedávnej histórie krajiny zohrali slovenskí filmoví dokumentaristi aj dôležitú úlohu v zaznamenaní spoločenskej situácie v roku 1968 a okupácie Česko-Slovenska vojskami štátov Varšavskej zmluvy. Dokumentárny film Čas ktorý žijeme, mimoriadne vydanie filmového týždenníka s názvom Čierne dni, filmový dokument o pohrebe Jana Palacha Tryzna a ďalšie filmy sú dodnes kľúčovým zdrojom autentických filmových materiálov o historických udalostiach z prelomového roka 1968.
Po roku 1969 v nadväznosti na federatívne usporiadanie štátu sa slovenská kinematografia organizačne aj finančne osamostatnila od českej a od bývalého centralistického usporiadania. Rozhodujúce riadiace činnosti aj financovanie filmu prešli do kompetencie slovenského ministerstva kultúry. V Bratislave bolo zriadené Ústredie slovenského filmu, pod ktoré patrili podniky Slovenská požičovňa filmov (pre oblasť distribúcie), Československý film Bratislava ako výrobný podnik (v roku 1972 premenovaný na Slovenskú filmovú tvorbu Bratislava – Koliba) a Filmové laboratóriá Bratislava so svojím technologickým zázemím pre štátnu filmovú produkciu aj distribúciu.
V 60. rokoch sa zo slovenskej kinematografie prvý raz v jej dejinách stala súčasť moderného európskeho filmového kontextu a hodnotovo aj umelecky rovnocenná súčasť slovenskej kultúry. Toto desaťročie znamenalo tvorivý vrchol slovenského filmu v jeho druhovej, žánrovej aj tematickej rôznorodosti. Vznikli mnohé umelecké aj filmové hodnoty, ktoré patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie aj kultúry. Žiaľ, násilná okupácia Československa v roku 1968 a následný proces „normalizácie“ celej spoločnosti znamenali náhly koniec tohto tvorivého obdobia.