Jedným z najstarších “porevolučných” festivalov experimentu a mediálneho umenia je TransArt CommunicaTION. Počas tridsiatich rokov pôsobenia vykonal pre rôzne marginálne prejavy umenia rozsiahlu službu. Navzdory tomu sa postupom času festival vyprofiloval na jeden z najväčších svojho druhu v medzinárodnom kontexte. TransArt CommunicaTION sa od roku 1987 konal v Nových Zámkoch a ďalších mestách (i štátoch) a pokračuje ďalej. V prvom rade bol TC priestorom pre performance art, ale nebránil sa žiadnej forme umenia, ani umeniu nových médií. Na festivale predviedli interaktívne inštalácie Miya Masaoka, Benoît Maubrey, Bob Ostertag či organizátorka festivalu Ilona Németh. Táto dnes už 30-ročná tradícia ho radí medzi dlhoročné festivaly ako Ars Electronica Linz či Transmediale Berlin. Festival hosťoval vyše 500 umelcov z celého sveta a pôsobil na viacerých miestach: Nové Zámky, Budapešť, Galanta, Bratislava, Karlovy Vary, Monor, Komárno, Praha, Brno, Košice.

Štúdio erté, intermediálna platforma literátov, performerov, výtvarníkov a biochemika, vzniklo v roku 1987 v Nových Zámkoch na pozadí zakázaného literárneho združenia Iródia. József R. Juhász, Ottó Meszáros, Ilona Németh a Attila Simon sa profilovali ako nezávislé združenie s cieľom podporovať marginálne prejavy umenia, ktoré boli na oficiálnej scéne potláčané. Zadefinovali sa ako experimentálne umelecko-literárne štúdio so záujmom o umelecké prejavy vytlačené na perifériu kultúrneho života, výtvarné aktivity nezávislé od oficiálnej sféry a so zámerom hľadania nových ciest umenia. Vychádzali z menšinového maďarského prostredia, z rodiska významného umelca Lajosa Kassáka, kde umelecká kultúra nepatrí medzi aktívne elementy života. Štúdio vzniklo v dobe zvýšenej opozičnej aktivity spoločnosti a výtvarníkov, ku ktorej sa pridali podporou alternatívnych prejavov umenia prostredníctvom prednášok a prezentácií. Viac o téme pojednáva diplomová práca Kataríny Kliskej dostupnej aj online – https://is.muni.cz/th/b06rq/transart.pdf

Z nespočetných podujatí, ktoré sú už uzavretou, resp. redefinovanou kapitolou v histórii slovenskej kultúry si zaslúži zmienku kultový Demobit, fungujúci medzi rokmi 1995 – 2001. Demoscéna je nezávislá komunita kóderov, programátorov a grafických umelcov, ktorá vznikla ešte v 80. rokoch. Dnes je významom demoscény najmä spojenie estetiky a programovacích techník, čoho výsledkom sú demá. Pojem “demo” v tomto kontexte znamená umelecký videoklip, ktorého účelom je prezentovať technické a umelecké schopnosti jeho tvorcov a vytvárať audiovizuálny zážitok. Demá súťažia v rôznych kategóriách na demoparties organizovaných po celom svete, najviac je ich však v Európe. Jednou z nich je aj slovenská demoparty Demobit Resonation 2018 – pokračovanie úspešného “vzkriesenia” po 15 rokoch. Festival počítačového umenia trvá tri dni a je naplnený súťažami, prednáškami, živými vystúpeniami a nechýba ani demoshow – prezentácia toho najlepšieho, čo demoscéna priniesla v minulosti.

V polovici 90. rokov sa tiež konali významné experimentálne festivaly Bee Camp a Sound Off. Jedným z iniciátorov bol Michal Murin, priekopník umenia nových médií a dnes vedúci ateliéru Digitálne médiá v Banskej Bystrici. Spolu s Jurajom Ďurišom z experimentálneho štúdia Slovenského rozhlasu zúročili svoje kontakty s americkou scénou sound artu a experimentu, zorganizovali dva ročníky festivalu Bee Camp (1995, 1996), ktoré do seba integrovali niekoľko podobných súbežných aktivít na rôznych miestach, čo môžeme prirovnať k o pár rokov mladšiemu projektu Multiplace. Festival bol intermediálny a svojím spôsobom anticipoval dnešné multižánrové a novomédiové festivaly a workshopy, ako boli TransArt CommunicaTION, Konvergencie (začali v roku 1990), FIT – Festival of Intermedia Creativity (1991) a pod. Festival „súčasnej progresívnej hudby v intermediálnych presahoch“ Sound Off (1995 – 2001), ktorý iniciovali Michal Murin a Jozef Cseres, sa konal v Bratislave, Šamoríne, Nových Zámkoch a Nitre. Prvé dva tematické ročníky skúmali nekonvenčné prístupy v hudbe aj vizuálnom umení, nasledujúce dva obrátili pozornosť na rekontextualizačnú prácu s historickými hudobnými nástrojmi (výstava „Piano Hotel”). Ich Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH) podporila aj účasť Valéra Miku na festivale Ars Electronica v Linzi v sekcii počítačová hudba v roku 1994. Ďalej môžeme spomenúť aj úspechy slovenských skladateľov Ďuriša, Machajdíka, Piačeka na súťažnom festivale počítačovej hudby v talianskom Varése.

Ďalšia generácia teoretikov a umelcov iniciovala festival Multiplace. Vznikol v roku 2002 v jednej z vĺn nadšenia a grantov spojených so vstupom Slovenska do EÚ štruktúr. Za priekopníckym počinom stálo združenie Buryzone. Cieľom „festivalu-siete” Multiplace bolo vytvoriť zázemie pre podporu mediálnej tvorby, podporovať tvorbu v otvorenom a kolaboratívnom prostredí a posilniť kritické uvažovanie o živote v kultúre ovplyvnenej technológiami. Festival sa zvykol konať na jar, trval jeden až dva týždne a ponúkal okolo stovky koncertov, performance, dielní, výstav, prednášok, projekcií, diskusií a ďalších akcií. Počas jeho trvania sa zapojilo vyše 150 organizácií na rovnakom počte miest po celom svete. Príznačnou pre kontext tzv. nových médií bola práve rôznorodosť profesionálnych pozadí účinkujúcich a organizátorov. Z jednorazovej akcie sa stal dlhoročný festival, do ktorého sa zapájali ďalší organizátori, lokácie, projekty, umelci. V časoch najväčšieho rozmachu v roku 2006 sa doň zapojilo 30 organizátorov na 17 lokáciách v 11 mestách s vyše 100 akciami, ktoré siahali od púšťania video artu cestujúcim v autobusoch medzi Prahou a Bratislavou, cez performance zo zvukov varenia ryže s dusenou zeleninou, nábor chodcov na výpravu na Mars až po divadlo tematizujúce súkromný život v byte jeho dočasných hostiteľov. Od roku 2015 naráža na personálne a technické problémy, preto sa činnosť transformovala momentálne hlavne do poskytovania platformy webhostingu experimentálnym projektom. Od roku 2008 hostuje server Sanchez vyše 80 stránok kultúrnych projektov po celom svete. Festival-platforma tiež experimentoval s formou otvorenej organizácie. Sú momenty, keď sa v demokratickej komunite otvorenosť príliš rozvoľní, takže budúcnosť ukáže, akým smerom sa bude projekt uberať ďalej.

Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013 bolo tiež jedným z impulzov vzniku festivalu Biela noc. V roku 2015 sa festival rozšíril aj do Bratislavy. Medzinárodný umelecký projekt si dáva ambíciu priblížiť širokej verejnosti súčasné formy umenia na netradičných priestoroch v nezvyčajnom čase, zväčša formou public artových multimediálnych inštalácií.

Mladým festivalom experimentálneho umenia a technológií je Sensorium, fungujúci od roku 2016. Sensorium festival je podujatie workshopov, prednášok a predstavení na prieniku umenia, dizajnu a performance s technológiami. Snaží sa predstaviť verejnosti témy interaktívnych inštalácií, grafík, vizualizácií dát, virtuálnej reality aj generatívneho dizajnu a architektúry. Medzinárodne uznávaní umelci a dizajnéri sa stretnú v Bratislave, aby odprezentovali svoje projekty, procesy a myšlienky. Od svojho vzniku spolupracuje so spoluzakladateľom festivalu Resonate – Eduard Prats Molnerom, ktorý je aj pravidelným spolukurátorom programu.

Hudobný festival NEXT už od roku 2000 nenecháva Bratislavu spávať pre “radikálne melódie, živelné improvizácie, neošúchané zvuky, originálne hudobné techniky a koncepty, akustické nástroje aj inovatívnu elektroniku, multimediálne projekty.” NEXT Festival prezentuje a podporuje aktuálnu tvorbu umelcov z celého sveta hrajúcich živú a inšpiratívnu súčasnú hudbu bez žánrových obmedzení. Názov symbolizuje spojenie výrazov “NEW & EXPERIMENTAL”, čo naznačuje dramaturgické smerovanie festivalu. NEXT sa snaží ponúkať každý rok výber toho najzaujímavejšieho, čo sa na svetovej scéne deje, či už je to elektronická a inovatívna vážna hudba, improvizovaná hudba, avantgardný jazz, noise, ambient, experimentálny rock, ale aj konceptuálne projekty, multimediálne a interaktívne performance a ďalšie formy.

Slovenská scéna experimentálnych festivalov na pomedzí žánrov je pomerne bohatá, ďalej spomenieme aspoň niekoľko s dôležitým poslaním, časovým a objemovým záberom alebo originálnym obsahom a uhlom pohľadu. Táto oblasť je pochopiteľne ešte dynamickejšia ako fungovanie fyzických pravidelných priestorov pre kultúru a umenie.

V roku 2013 vznikol festival BRaK – Bratislavský knižný festival. Sľubuje každoročne “mnohozmyslový zážitok z knihy”. Počas niekoľkých dní sa stretnú výnimočné osobnosti domácej a medzinárodnej literárnej scény, knižnej ilustrácie a dizajnu, konajú sa sprievodné autorské stretnutia, výstavy, koncerty, kreatívne workshopy a viac ako tri desiatky prevažne umeleckých vydavateľstiev. Iným spôsobom prekračuje hranice knižných prezentácií festival SELF. Podujatie sa tradične odohráva každý rok v inej podobe – či už sú to prednášky, diskusia alebo exkurzia. SELF je o presahoch grafickej reprezentácie v kultúre, v spoločnosti. Vytvorili ho a prvýkrát zrealizovali v roku 2012 dizajnérky Ľubica Segečová, Eva Kašáková a teoretička Mária Rišková. Ako uvádzajú, ich motiváciou bolo vytvoriť bienálne podujatie, pokrývajúce oblasti vlastného záujmu v grafickom dizajne. Je „nástrojom na konfrontáciu domácej (slovenskej i českej) scény s aktuálnymi témami, chce podporovať a mapovať angažovaný prístup v oblasti grafického dizajnu a vizuálnej komunikácie“.

Experimentálne komunity sa združujú v experimentálnych priestoroch, ale aj kyberpriestoroch. Autentické slovenské prostredie, „súostrovie virtuálnych komunít” tvorila a tvorí Kyberia.sk. Server Kyberia.sk založil v roku 2001 študent Daniel D. Hromada, v období prehistórie sociálnych sietí typu Facebook. Po jednej z hlavných cien v súťaži SME o najlepší webový projekt roka 2007, získal aj tretie miesto v kategórii Digitálne komunity na prestížnom festivale Ars Electronica 2013 v Linzi. Kyberia bola odjakživa vnímaná ako útočisko menšín, významný priestor, kde sa dá diskutovať o čomkoľvek a tvoriť pritom autentické spoločenské projekty. Z pôvodného jednoduchého diskusného fóra postupne vznikol najväčší slovenský nezávislý sociálny web, ktorý si za kľúčový cieľ kladie „ochranu diverzity v kyberpriestore“. Spočiatku išlo o statickú stránku, ktorej základnými témami mali byť: Boh, drogy, transhumanistická filozofia, veda a vysoké technológie. Neskôr pribudol redakčný systém, stránka sa stala dynamickou. Začali pribúdať možnosti reakcie na články, písania denníčkov (v spolupráci so zion.sk), neskôr prvé diskusné fóra. Súčasná štruktúra databázy vychádza z veľmi špecifického modelu, ktorý nerobí rozdiel medzi kategóriou, fórom, príspevkom do fóra, denníkom, užívateľom, priateľským komentárom. Všetky tieto dátové zhluky považuje za dátové uzly – nódy. Pretože v tisícoch fór obsahuje toľko autentického obsahu od vtipov, receptov až po programovanie umelých inteligencií, nie je možné charakterizovať ju inak ako „svet v malom“. Na Kyberii funguje tiež systém hodnotenia jednotlivých príspevkov, predchodca „lajkov“ na Facebooku. Systém hodnotenia kvality nód, takzvaný K systém (hitparáda najoceňovanejších nód vytvorených za 24 hodín), ktoré sa v prvopočiatkoch systému nazývali „karmou“. Tie isté K, chápané ako Kredity, v sebe tiež nesú princípy virtuálnej ekonómie.

Webová stránka MONOSKOP (www.monoskop.org) založená v roku 2004 je iniciatívou umelca, teoretika, organizátora Dušana Baroka. Jej zámerom je zviditeľniť medzinárodné, ale tiež historické paralely k činnosti experimentálnych, mediálnych umelcov a iniciatív na Slovensku, legitimizovať ju v širšom kultúrnom kontexte. Je to participatívna platforma, spočiatku inšpirovaná modelom Wikipédie s laxnejšími editorskými pravidlami a bez jasne definovaných hraníc, s prioritným záberom na mediálne umenie. Existovalo niekoľko iniciatív pre historizáciu mediálneho umenia a nových médií, no v ich dejinných súvislostiach bola stredná a východná Európa až programovo mimo záberu. V súčasnosti obsahuje Monoskop ľahko i ťažko dostupné publikácie o histórii experimentálneho filmu, video artu, elektroakustickej hudby, počítačového umenia, kybernetiky atď., no veľmi málo z nich sa venuje presahom, tomu, ako umelci spolupracovali naprieč formátmi a tiež naprieč štátnymi hranicami. Obsahuje publikácie o národných a západných históriách jednotlivých oblastí, no medzi nimi sú len výnimky, ktoré sa venujú inštitucionálnym, miestnym, regionálnym a medzinárodným dejinám. Mapovať takéto presahy a partikulárne histórie nie je práca pre skupinu ľudí, ale pre akademikov z celého regiónu. Následná konceptualizácia mediálnej kultúry si žiada vnímať tieto tendencie, ktoré sú jej predvojom. Nové médiá v medzinárodnom kontexte zažívali rozmach najmä od 90. rokov. Pred desiatimi rokmi ešte marginálne pole, prehliadané historikmi, žurnalistami a verejne málo viditeľné, sa dnes dostáva do centra diskusií o kultúre a politike. Mediálna kultúra siaha od internetového umenia, cez audiovizuálne performance, interaktívne inštalácie a softvérové umenie, cez hnutie slobodného softvéru, digitálny ľudsko-právny aktivizmus a sociálne médiá, až po súčasné Pirátske strany. Monoskop je dnes formovaný ako zdroj a výskumná platforma pre analýzu a reflexiu práve tohto vývoja. Čiže od pôvodného seba-historizovania sme sa dostali k širším otázkam mediálnej doby, ktoré majú hlboké historické súvislosti. Výskum je otvorený a v posledných rokoch sa doň začalo zapájať i čoraz viac študentov.

Záver je teda otvorený – pokračovať vo výskume súčasných aj nedávno minulých projektov, iniciatív a miest a osobností, ktoré ich tvorili a tvoria sa dá rôznymi spôsobmi. Napríklad začať ešte dnes tvoriť a písať budúce kapitoly slovenského kultúrneho dedičstva!