Exilová či emigračná literatúra sa začína formovať po roku 1945. Hoci fenomén literárneho exilu má svoje korene už v dávnej minulosti, s dočasnou alebo trvalou emigráciou sa stretávame už v roku 1939, keď v dôsledku rozpadu Československej republiky odišlo do zahraničia niekoľko známych spisovateľov, publicistov, literárnych vedcov a prekladateľov. Táto emigrácia bola vynútená rozpadom Československej republiky, odporom proti hitlerovskému fašizmu a obavami z prenasledovania obyvateľov židovského pôvodu. Jej reprezentanti odišli do Francúzska, Anglicka, USA. Časť tvorcov sa po vojne vrátila do obnoveného Československa (Jozef Slávik-Neresnický, Teo Herkeľ Florin), iní ostali v doživotnom exile (Jozef Cíger Hronský, Gejza Vámoš, Klement Šimončič, Peter a Jozef Prídavkovci).
Exulanti, ktorí odišli po vojne sa prechodne usadili v Rakúsku, Nemecku a v Taliansku, odkiaľ potom väčšina z nich v druhej polovici 40. a začiatkom 50. rokov prešla do zámorských krajín (Argentína, USA, Kanada, Austrália). Výrazným svedectvom zložitého povojnového obdobia sú zborníky Vo vyhnanstve a Nádej víťazná (z roku 1947). Niektorí básnici formou ostrej satiri reagovali na domáci povojnový vývin. Pri písaní rezignovali na vyššie umelecké kritériá a v súlade s konkrétnym ideologickým zámerom preferovali tendenčnosť a účelovosť. Azda jedinou výnimkou sú satirické paródie Kumssty, v ktorých autori Rudolf Dilong, Ján Okáľ a Karol Strmeň, na zvýraznenie vlastného zámeru poukázať na pomery nastolené u nás po roku 1945, zvolili si posmešný a ironický štýl francúzskeho básnika F. Villona. Jediným slovenským exilovým autorom, ktorý reagoval na vtedajšie udalosti v štýle aktuálneho existencializmu bol Jozef Cíger Hronský.
Menšia skupina slovenských literárnych tvorcov odišla do západnej Európy a zámoria aj z radov pofebruárovej emigrácie (Jozef Slávik-Neresnický, Pavol Hrtus Jurina, Jozef Mikuš, o niečo neskôr odišli alebo legálne emigrovali Leopold Lahola, Imrich Kružliak, Andrej Žarnov).
Po príchode podstatnej časti exulantov do zámoria, začala sa formovať tretia fáza vývinu slovenskej exilovej literatúry. Povojnový exil oživil krajanské hnutie, pričom pôvodné štruktúry kultúrneho života obohatil o novovzniknuté časopisy, almanachy a zborníky, do ktorých prispievali autori prácami rôzneho žánrového charakteru. Centrom exilového literárneho diania sa stala Argentína, v Clevelande vznikol Slovenský ústav a začína tu vychádzať štvrťročník pre slovenskú kultúru Most. Toto obdobie sa vyznačuje tvorivou všestrannosťou exilových tvorcov. Ich literárna výpoveď si zachovala národnú a kresťanskú ideu, umeleckú skúsenosť naturizmu a kresťansko-duchovnej tvorby.
Tento vývinový aspekt si exilová spisba udržala a ďalej ho rozvíjala aj v nasledujúcom období, v období systematického vydávania literárnych diel. V Ríme bol vytvorený Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, vznikajú nové edície (Lýra, Krásne slovo, Jar a i.). Z tematického hľadiska sa do popredia dostáva línia zvýrazňovania veľkomoravskej histórie, ktorá sa považovala za predchodkyňu slovenskej štátnej samostatnosti. Preferovanie veľkomoravskej témy malo svoju spojitosť s 1100. výročím príchodu byzantskej misie Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Formou knižných publikácií a básnických zbierok si viacerí slovenskí autori v zahraničí pripomenuli toto významné výročie.
Exiloví tvorcovia, najmä básnici, sa neskôr oveľa intenzívnejšie začali venovať reflexiám univerzálnejších tém, ktoré v spojení s autentickými prvkami trpkých osobných skúseností a bolestivých strát nadobudli vyššiu formu výrazovej zaujatosti a sugescie v dielach Rudolfa Dilonga, Mikuláša Šprinca, Eugena Vesnina, Gorazda Zvonického a ďalších.
Po roku 1968 odišli do emigrácie autori, ktorí sami zažili praktiky komunizmu a časť z nich sa hlásila k dubčekovskému „socializmu s ľudskou tvárou”. Čitateľské zázemie v slobodnom svete sa upevnilo aj zásluhou Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, krajanských spolkov a združení v USA, Kanade, Švajčiarsku, Nemecku a ich edičnej, kritickej a vedeckovýskumnej činnosti. V prvej polovici 60. rokov zaniklo viacročné dominantné postavenie literárneho centra v Argentíne a do popredia sa dostal literárny život v Taliansku, Švajčiarsku, Kanade a Nemecku.
Vo svojej tvorbe pokračujú predstavitelia staršej generácie exilových tvorcov (Rudolf Dilong, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Eugen Vesnin, Gorazd Zvonický, Ján Okáľ), z postaugustových a neskorších emigrantov na seba výraznejšie upozornil Ladislav Mňačko, Jozef Milučký, Rudolf Bednár, Zdenka Beckerová, Irena Brežná a Dušan Šimko.
Z tematického hľadiska tvorbu slovenských exilových autorov určujú tri ideové okruhy, ktoré rôznorodo reflektujú konfesionálny status (autori básnickej katolíckej moderny Rudolf Dilong, Mikuláš Šprinc, čiastočne aj Karol Strmeň a prozaik Jozef Cíger Hronský), národnú myšlienku, od ktorej potom odvodzovali konfesionálny rozmer (Andrej Žarnov, Ján Okáľ, Peter Klas, Pavol Hrtus Jurina a i.) a postupnú liberalizáciu osobnosti v podmienkach zásadných spoločenských zmien (Leopold Lahola, Ladislav Mňačko, Agneša Gundová-Jergová, Jaroslava Blažková, Jozef Milučký, Dušan Šimko, Ilja Čičvák, Ivan Rakus, Zdenka Beckerová, Irena Brežná).
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že exilovej či emigrantskej literatúre sa venovala a venuje na Slovensku posledných dvadsať rokov mimoriadna pozornosť, najmä zásluhou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Matice slovenskej a iných inštitúcií, ale aj jednotlivcov (Peter Cabadaj, Peter Maruniak, Genovéva Grácová a i.). Význam tejto literárnej tvorby prezentovali viaceré vedecké konferencie a semináre, početné vedecké a odborno-populárne publikácie. Predstavitelia tejto literatúry boli v čase komunistickej totality násilne vylučovaní z dejín slovenskej literatúry i z povedomia slovenskej spoločnosti.