Hry boli od začiatku súčasťou práce s počítačom. Ľudská povaha je od základu hravá a už obrovské sálové počítače v šesťdesiatych rokoch boli predmetom hrania sa tej uzavretej skupiny programátorov, ktorí k nim mali prístup a teda aj možnosť vytvárať jednoduché hry sami pre seba. Aj po pomalom, postupnom prieniku osobných počítačov k obyvateľom Československa v osemdesiatych rokoch boli počítačové hry brané ako jedna z tých pár vecí, ktoré tieto počítače dokázali robiť – aj keď prístup k videohrám bol, tak ako aj teraz je, u ľudí rozpačitý.

Éra týchto počítačov, ktorá v západnom svete začína podstatne skôr, našla komunistické Československo nepripravené. Potreba počítačov, hoci prízvukovaná školami, fabrikami alebo IT amatérmi, nebola rozpoznaná kádrami príkazovej ekonomiky, a to aj napriek tomu, že záujem o technologické smery v tomto období rástol aj medzi študentmi, aj medzi zamestnancami. Osobné počítače a ich tvorcovia sa stretávali s nezáujmom až neochotou KSČ, zatiaľ čo sa stávali predmetom záujmu ľudí a progresívnejších médií, ako bol napríklad Mladý svět, Televizní klub mladých alebo neskôr magazín Mikrobáze.

Na československom trhu, kde dopyt po počítačoch a mikročipoch všeobecne ďaleko prevyšuje ponuku, kde aj banálnejší tovar je nedostatkový a kedy dovážanie západného tovaru bolo možné len cez komplikovaný systém výmen kvôli nezameniteľnej mene (alebo prostredníctvom individuálneho importu), je táto technika uprednostňovaná pre priemysel a školstvo. Využívanie počítačov pre zábavné účely teda nebolo bežné; takmer neexistujúci trh suplovali nadšenci, stretávajúci sa v počítačových kluboch pod patronátom štátnych, prevažne apolitických organizácií ako Svazarm alebo Socialistický zväz mládeže. Táto amatérska počítačová scéna bola v istom zmysle výrazne samostatná v „montovaní sa“ do hardvéru, kopírovaní sofvéru a písaním a šírením programov. Za vytvorenie podmienok pre šírenie a hranie prvých počítačových hier krajina vďačí najmä týmto hobby klubom.

Napriek tomu sa počítače postupne dostávali do Československa; zahraničné prístroje ako Sinclair ZX Spectrum, neskôr konkurenčné Atari alebo Commodore, ale aj domáci Didaktik zo Skalice, ktorý bol vlastne kópiou ZX Spectra; čo taktiež znamenalo, že bol kompatibilný s hrami vytvorených pre jeho anglického predchodcu. Ďalším z prvých mikropočítačov bol PMD, Piešťanský minipočítač displejový, vyvinutý potajomky Romanom Kiššom v piešťanskej Tesle. PMD sa stal okamžite žiadanou komoditou, a to aj napriek tomu, že bol ohromne drahý a kvôli zatvoreným hraniciam aj o niekoľko tried nižší ako západná elektronika v tom čase. Z PMD sa ale takmer ihneď stal politický projekt a Kišš mal zakázané ďalej počítač vyvíjať. Spolu s počítačom Maťo a IQ 151  bol skutočne prvým počítačom vyrobeným na Slovensku. Podstatne menej rozšírené boli herné konzoly, ale prekvapivo populárne boli produkty od sovietskej Elektroniky, najmä Nu pogodi!.

Prvé z týchto hier sú dôkazom vynaliezavosti a hravosti navzdory technologickým ťažkostiam. Spočiatku vychádzali aj ich papierové verzie, prerekvizity hier, ktoré mali ešte len prísť. Takto v roku 1981 vydáva ABC mladých techniků a přírodovedců simuláciu počítačovej hry Přistání na Měsíci, papierový model, do ktorého sa zasúvala karta s programovými príkazmi. Tieto „analógové“ verzie odrážali tiež skutočnosť, že počítače boli spočiatku komoditou, ku ktorej sa nedostali všetci ašpirujúci programátori a učenie sa programovacieho jazyku písaním na papier bolo celkom bežné.

Aj podoba počítačových hier, ktoré sa hrávali v tom čase, je dnes už ťažko predstaviteľná. U niektorých z hier úplne absentovala grafika na monitore; hra namiesto toho prostredníctvom tlačiarne s ceruzkou na dvoch ramenách kreslila dianie. Taká bola napríklad balistická hra Plivátko, kde hráč upravoval silu a smer pľuvnutia. Iné zobrazovali hru výlučne pomocou textu; ako v prípade Star Treku, kde hráč zadával čísla podľa toho, kam sa chcel presunúť a takto „objavoval“ vesmír.

Hry sa teda spočiatku šírili ako ostatné programy; ručne prepisované a takto kopírované zo zariadenia do zariadenia, neskôr prenášané pomocou kaziet. V polovici osemdesiatych rokoch prichádza k ustáleniu neformálnej a neoficiálnej distribúcie kazetových kópií západných hier. Textové hry ako Přistání na Měsíci alebo spomínaný Star Trek boli postupne vytláčané hrami, ktoré ponúkali nový audovizuálny zážitok; na trh, stále prevažne v podobe výmenných stretnutí nadšencov, sa dostali hry ako Manic Miner alebo Atic Atac. V osemdesiatych rokoch ľudia počítačové hry nielen hrali, ale aj ich tvorili. V tejto dobe vzniklo veľa kópií zahraničných hier (z dôvodu uvoľneného chápania autorstva), pokračovaní, nových hier s prevzatými akčnými hrdinami, ale aj celkom nové hry; napríklad textové hry Michala Hlaváča (Super Discus, Sherlock Holmes: Traja Garridebovia), Martina Malého (Katanga, Demon in Danger, Nick Carter), hry od skupiny „Golden Triangle“, čiže  Františka Fuku, Miroslava Fídlera a Tomáša Rylka a mnoho ďalšieho.

Samostatnou témou sú hry, ktoré svojou témou alebo mechanikou priamo reflektovali politickú situáciu a prechádzali bez povšimnutia; niečo, čo si možno ťažko predstaviť pri inom médiu pred pádom režimu. Po udalostiach Palachovho týždňa (brutálne potlačených nenásilných demonštrácií v januári 1989) vznikla hra Indiana Jones na Václavském náměstí, v ktorej tento hrdina je svedkom udalostí a následne uteká z námestia na letisko, pričom sa musí prebojovať príslušníkmi ŠtB a Ľudových milícií. Ďalším príkladom môže byť P.Ř.E.S.T.A.V.B.A. Miroslava Fídlera (ktorý sa k hre priznal až po Nežnej revolúcií a schválne ju naprogramoval tak, aby mu nikto neprisudzoval autorstvo), ktorá je satirou na komunistický režim a hráč v nej páli Marxov Kapitál,  vyhadzuje Leninovu sochu do vzduchu – a po prejdení dostane pozvánku na skutočnú nadchádzajúcu demonštráciu.

Ďalším javom, ktorý bol v tom čase mimo zákona, bol vznik akýchsi prvých herní, kde si mohol človek za 2 koruny československé hru zahrať – väčšinou na konzole. Kamenné obchody a podniky boli ale kontrolované štátom, takže tieto herne mali celkom unikátnu formu; cestovali v maringotkách, niekedy s potulnými cirkusmi a niekedy osamote. Konzoly boli v tejto podobe vlastne nevýhernými hracími automatmi s hrami ako Pong alebo rôznymi pinballmi. O tejto “maringotkovej kultúre” sa ale vie podstatne málo.

Napriek nedostatkovej technológií bolo toto obdobie na hry prekvapivo plodné, najmä ak berieme do úvahy to, že títo autori boli amatérmi aj v tom zmysle, že na rozdiel od kapitalistických krajín, videohry u nás neboli chápané ako začínajúci priemysel a neniesli žiaden prísľub zisku. Síce samotná cena počítačov v priebehu rokov klesala, stále išlo o násobky priemerných platov; a ani dostatok financií nebol garanciou kúpy. Napriek týmto ekonomickým a logistickým dôvodom sa našlo dosť ľudí, ktorí túto novú technológiu identifikovali ako niečo, na čom bude závisieť budúcnosť a venovali jej svoj osobný čas a prostriedky. Spolu vytvorili takmer neorganizovanú a neštruktúrovanú počítačovú scénu, či už zakladaním spolkov a klubov (ako pražský počítačový klub Sylvy Prokšovej, rodenej Vošahlíkovej alebo prvý Atari klub Oldřicha Burgera), magazínmi a časopismi, ako bolo nezávislé, čiže technicky nelegálne Spektrum Davida Herla a Ondřeja Kafku (neskôr ZX Magazín, vychádzajúci až do roku 2005) alebo magazín kultúrneho undergroundu Vokno Františka Stárka, ktorý využíval počítače a tlačiarne k šíreniu tohto samizdatu, alebo aj šírili pozitívne povedomie o počítačoch a videohrách, ako to robil napríklad herec, hudobník, skladateľ, humorista a v neposlednom rade veľký fanúšik nových technologických trendov Jaroslav Filip napríklad v svojom programe Počítač na hranie. Herné dianie v osemdesiatych rokoch dobre zachytáva kniha  Bludiště počítačových her od autora Bohuslava Blažka, editovaná programom StarTexter pre počítač Commodore 64; vypixelovaný, hranatý retro font autorovi navrhol jeho syn, čo znamená, že v jej prípade forma odráža obsah a kniha je dnes voľne dostupná a šírená s vedomím majiteľa autorských práv.