Drevené chrámy v slovenskej časti Karpatského oblúka boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako kultúrne dedičstvo v roku 2008 podľa kritérií (iii) a (iv) na pridelenie jedinečnej univerzálnej svetovej hodnoty.
Na základe kritéria (iii) tieto drevené chrámy sú jedinečným príkladom syntézy dvoch veľkých kultúr – východnej a západnej, byzantskej a latinskej, odhliadnuc od množstva regionálnych, resp. lokálnych špecifík. Podľa kritéria (iv) je súbor drevených chrámov jedinečným príkladom typu architektonického a technologického súboru európskej drevenej sakrálnej architektúry, ktorý ilustruje významné obdobie v histórii. Skupina týchto 8-mich chrámov bola postavená v období 16. a 18. storočia. Základným stavebným materiálom pri použití tradičných konštrukčných technik bolo drevo. Drevené chrámy v rámci spoločných vlastností majú niekoľko typologických variácií v súlade s ich konfesionálnou príslušnosťou. Sú svedectvom vývoja architektúry a umenia v období svojho vzniku, prispôsobené geografickému a kultúrnemu kontextu. Evanjelické chrámy slúžia aj ako príklad tolerancie v Hornom Uhorsku počas obdobia protihabsburgského odporu v 17. storočí.
Drevené chrámy sa vyskytujú v mnohých krajinách, kde prírodné podmienky zabezpečili drevo ako dostupný vhodný stavebný materiál. Svojou originalitou, technicko-umeleckým stvárnením a spoločenským významom sa zaraďujú medzi najcennejšie kultúrne skvosty sveta. Sú to zrubové stavby, na ktorých vzniku sa výrazne podpísala tak tradičná ľudová remeselná zručnosť, ako aj vývoj v oblasti profesionálneho staviteľstva. Výskyt týchto stavieb sa geograficky viaže na Karpatský oblúk. Napriek tomu, že v rôznych oblastiach majú svoje regionálne zvláštnosti súvisiace s etnickou a konfesionálnou príslušnosťou ich tvorcov a užívateľov, tieto stavby predstavujú u Slovanov jednotnú stavebnú kultúru. Ich výskyt podmienili predovšetkým historické, kultúrne, sociálne a prírodné podmienky života obyvateľstva.
Z niekdajšieho počtu okolo 300 drevených sakrálnych stavieb sa ich dodnes v dôsledku pôsobenia prírodných katastrof, konfesionálnych a sociálno-politických zmien zachovalo okolo 50.
Z nich po dôslednom a dlhom posudzovaní sa vybralo nasledujúcich 8 drevených chrámov, ktoré vyhovujú prísnym kritériám kladeným na svetové dedičstvo:

Evanjelický drevený artikulárny kostol a zvonica v Hronseku
Evanjelický drevený artikulárny kostol v Kežmarku
Evanjelický drevený artikulárny kostol v Leštinách
Gréckokatolícky drevený Kostol sv. Michala Archanjela v Ladomirovej
Gréckokatolícky drevený Kostol sv. Mikuláša Biskupa v Ruskej Bystrej
Gréckokatolícky drevený Kostol sv. Mikuláša v Bodružale
Rímskokatolícky drevený Kostol sv. Františka z Assisi v Hervartove
Rímskokatolícky drevený Kostol Všetkých svätých v Tvrdošíne

Rímskokatolícke kostoly v Hervartove a v Tvrdošíne patria medzi stavby gotického, resp. gotizujúceho štýlu. Kostol v Tvrdošíne sa nachádza na severe Slovenska na Orave a kostol v Hervartove zasa na východe Slovenska neďaleko Bardejova. Pôdorys majú jednoloďový, pozostávajúci z dvoch zrubov – prvý je obdĺžniková loď a druhý presbytérium. Na protiľahlej strane presbytéria sa nachádza vysoká veža. Oba zruby sú prekryté strmou gotickou strechou. Steny a zariadenie interiéru sú zdobené nástennými maľbami.
Evanjelické chrámy v Kežmarku, Hronseku a Leštinách patria medzi drevené artikulárne kostoly. Kežmarok je na východe Slovenska, Leštiny zasa na severe a Hronsek sa nachádza na strednom Slovensku. S kostolom v Hronseku bola do Zoznamu svetového dedičstva zapísaná aj drevená zvonica, stojaca samostatne oproti kostolu. Tieto kostoly vznikali po roku 1681, keď cisár Leopold I. potvrdil protestantom na Šopronskom sneme náboženskú slobodu, uzákonenú viedenským mierom v roku 1606 a zároveň im povolil postaviť si po dva kostoly v tých stoliciach, v ktorých im boli odobraté. Podľa článku (artikuly) 25. a 26. cisárskeho dekrétu sa tieto kostoly nazvali potom artikulárnymi. Boli presne určené podmienky ich výstavby. Kostoly museli byť postavené z dreva, iba na nízkej podmurovke, bez veže a v stanovenej lehote. V interiéri majú empory.
Skupinu východoslovenských gréckokatolíckych chrámov predstavujú drevené chrámy v Bodružale, Ladomírovej a v Ruskej Bystrej. Sú z konca 17. a začiatku 18. storočia. Tieto kostoly sú pozdĺžnej trojpriestorovej dispozície. Trojdielnosť je ich originálnou a najcharakteristickejšou črtou. Vychádza zo symboliky Svätej Trojice. Trojdielna stavba pozostáva z oltárnej miestnosti, hlavnej lode a babinca. Má precízne vypracovanú a ustálenú formu, centrálne usporiadanú a charakteristickú bohatú umeleckú výzdobu. Najvýznamnejšou a nevyhnutnou súčasťou týchto stavieb je ikonostas. Ikonostas je výtvarným a funkčným jadrom sakrálneho objektu. Je to drevená stena oddeľujúca oltár od ostatnej časti chrámu, zvyčajne vysoká bohato vyrezávaná konštrukcia, pozostávajúca z ikon, siahajúca od dlážky až po klenbu, zostavená podľa schémy, s dverami prepájajúcimi loď s oltárnou časťou. Chrámy v Ladomírovej a v Bodružale majú tri veže, kým v Ruskej Bystrej má dve.
Drevená sakrálna architektúra reprezentuje symbiózu kresťanstva a ľudovej architektúry, skĺbenú s profesionálnym majstrovstvom tvorcov, s ich základnými kultúrnymi a estetickými postulátmi. Je príkladom syntézy východnej a západnej kultúry, stále aktuálnou svojou krehkou krásou a citlivým zasadením do prírody.