Prvým krokom na ceste k opätovnému uplatneniu politickej moci vo filme bolo zrušenie tvorivo-výrobných skupín, cenzúra a centralizácia „kontroly obsahu“. Nasledovalo zrušenie nezávislých umeleckých zväzov v oblasti filmu, divadla, rozhlasu a televízie a zákaz tvorby pre viacerých filmových tvorcov.
Viacerí tvorcovia emigrovali do zahraničia (Stanislav Barabáš, Ján Kadár, Igor Luther, Karol Skřipský). Hoci niektorí režiséri (Štefan Uher, Martin Hollý a iní) mohli nakrúcať ďalej, viaceré ich filmy zo 60. rokov mali však zákaz verejného premietania. Na tieto účely ministerstvo kultúry zriadilo osobitnú komisiu, ktorá na prelome rokov 1969 – 1970 prezrela všetky slovenské filmy vyrobené v predchádzajúcom období a pri mnohých z nich navrhla zákaz akéhokoľvek ďalšieho verejného uvádzania. K zrušeniu tohto zákazu došlo až v roku 1989.
V tematickej orientácii hranej tvorby sa znovu začali preferovať ideologicky osvedčené témy alebo neutrálne či divácky populárne žánre. Medzi tie prvé patrila najmä téma vojny a Slovenského národného povstania, ktorá zaznamenala nový nástup v podobe ilustratívnych veľkofilmov podľa vzoru sovietskej kinematografie. Len niekoľko slovenských filmových diel tohto obdobia sa dokázalo vyčleniť z tézovitej ilustrácie politicky exponovanej témy. Namiesto neživých postáv či udalostí sa sústredili väčšmi na individuálne dramatické charaktery a zobrazili tak vplyv vojnovej situácie na život, konanie a vzťahy jednotlivcov – Keby som mal pušku (1971, réžia Štefan Uher), Človek na moste (1972, réžia Ján Lacko), Trofej neznámeho strelca (1974, réžia Vladislav Pavlovič). Až v druhej polovici 80. rokov sa v stvárnení tejto témy výraznejšie prejavil odklon od povrchnej ideologizácie smerom k tvorivému využitiu historických súvislostí – Chodník cez Dunaj (1989, réžia Miloslav Luther), Zastihla ma noc (1985, réžia Juraj Herz), Kohút nezaspieva (1986, réžia Martin Ťapák).
Ďalšou tematickou líniou v hranej tvorbe tohto obdobia je orientácia na „realistické“ zobrazenie súčasnosti. Otvoril ju film Dosť dobrí chlapi (1971, réžia Jozef Režucha), ktorý získal niekoľko normalizačných ocenení a predznamenal trend „angažovanosti“ vo filmovom zobrazovaní súčasnej reality. Prejavil sa predovšetkým v politicky nekonfliktnom stvárnení tém z niektorých oblastí spoločenského a pracovného života a v dôraze na „správne“ občianske a charakterové postoje hlavných hrdinov. Priestor na spoločenskú kritiku bol minimálny. Sporadické výnimky sa trestali zákazom už pri námete, príkazom na prepracovanie filmu alebo stiahnutím dokončeného diela do trezoru.
Takýto osud postihol aj film, ktorým sa režisér Juraj Jakubisko po desiatich rokoch mohol vrátiť k hranej tvorbe – Postav dom, zasaď strom (1979). Príbeh muža, ktorý na svoj osobný majetkový prospech využíva nedostatky vtedajšieho spoločenského systému, mal jednoznačný spoločensko-kritický podtext. Aj napriek prepracovanému záveru bol film podrobený zdrvujúcej kritike v denníku komunistickej strany a stiahnutý z distribúcie.
Rovnako aj film režiséra Dušana Hanáka Ja milujem, ty miluješ (1980, spoluautor scenára Dušan Dušek) bol označený za dielo, ktoré sa zámerne orientuje na ľudí zo spoločenskej periférie len preto, aby prostredníctvom nich zosmiešnilo celú spoločnosť. Hanákova filmársky aj obsahovo výnimočná tragikomédia o citovom svete starého mládenca sa do kín dostala až po roku 1989 a získala množstvo medzinárodných ocenení (okrem iných aj Strieborného medveďa za réžiu a osobitné uznanie FIPRESCI na 39. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Berlíne). Spomedzi filmov, ktoré v 70. nepodľahli dobovému konjunkturalizmu v stvárnení súčasnej reality, sa politicky tolerovaným a divácky dlhodobo obľúbeným dielom stali len Hanákove Ružové sny (1976), ktoré nakrútil tiež v spolupráci so scenáristom a spisovateľom Dušanom Dušekom. Príbeh o vzťahu poštára Jakuba (Juraj Nvota) k mladej Cigánke Jolanke (Iva Bittová) je najmä o nespojiteľnosti dvoch odlišných svetov, mentalít či kultúr, ktoré nedokáže preklenúť ani čistá a spontánna láska dvoch mladých ľudí. Táto pestrofarebná lyrická tragikomédia sa tak stala jedným z najvýraznejších filmov šedivého obdobia 70. rokov.