Po roku 1945 sa z emigrácie vracali skupiny politikov a odbojárov, naopak, emigrovali proľudácki intelektuáli a politici. Nemci boli vysídľovaní, Maďari do roku 1948 diskriminovaní, tisícky občanov Slovenska boli odvlečení do Sovietskeho zväzu. Slováci a Maďari dobrovoľne i násilne osídľovali české Sudety. Povojnové Československo sa ocitlo v sovietskej sfére vplyvu. Jeho politický systém sa zvykne nazývať „obmedzenou demokraciou“, v ktorej mohlo pôsobiť iba niekoľko povolených strán, celoštátnych či celoslovenských spoločenských organizácií a zastrešujúci Národný front. Trvala však iba krátko.
Z parlamentných volieb v roku 1946 vyšli ako víťazi v Čechách komunisti, na Slovensku Demokratická strana. V lete 1947 československá vláda pod nátlakom Moskvy odmietla hospodársku pomoc z USA v podobe Marshallovho plánu. Krátko na to využili komunisti povojnové radikálne nálady, získavali dôležité mocenské posty, do ulíc dostávali davy nespokojných ľudí a vo februári 1948 uskutočnili mocenský prevrat, po ktorom sa na štyridsať rokov dostali k moci.
Nový totalitný režim s vládou komunistickej strany, často s neschopnými funkcionármi a s materialistickou ideológiou kontroloval fakticky všetko. Občianske práva a voľby zredukoval iba na formalitu, zlikvidoval nezávislé inštitúcie i myslenie, v mene ideálnej spoločnosti demoloval všetky formy tradícií a dopúšťal sa nehumánnych javov. Stalinský centralizmus fakticky zlikvidoval aj prvky autonómneho postavenia Slovenska. Kruto neprenasledoval len svojich politických odporcov, ale aj roľníkov, úradníkov, intelektuálov, cirkevných hodnostárov, ba aj samotných komunistov. Vykonštruované súdne procesy a kádrové čistky vyvolali atmosféru strachu. Československo sa stalo absolútne závislým na Sovietskom zväze, mechanicky sa preberali jeho skúsenosti, neraz tragické. Prakticky všetky výrobné kapacity boli zoštátnené, roľníci museli násilne vstupovať do roľníckych družstiev. Horlivo sa stavali veľké podniky najmä v ťažkom priemysle, ktoré však neboli primerané podmienkam neveľkého Slovenska. Mestá sa prudko rozrastali, avšak za cenu nevkusnej panelákovej výstavby a likvidácie historických centier. V oblasti zdravotníctva, školstva, kultúry sa dobudovala infraštruktúra (vrátane napr. Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie, umeleckého školstva, radu múzeí). Tieto oblasti sa prvýkrát stali prístupné aj dovtedy nižším sociálnym vrstvám. Národnostné menšiny obdržali solídne národnostné práva.
V 60. rokoch komunistická diktatúra „zmäkla“. Kritizovalo sa stalinské násilie a hľadali spôsoby ako zosúladiť socializmus s demokraciou a slobodou. Demokratizačný proces, ktorý stelesňoval najmä najvyšší stranícky činiteľ A. Dubček, vyvrcholil roku 1968. Vtedy sa zrušila cenzúra, povolilo sa drobné súkromné podnikanie, spontánne vznikali nové organizácie, v centrálne riadenej ekonomike mal hrať istú rolu trh. Avšak skôr, ako sa mohli vyprofilovať obrysy „socializmu s ľudskou tvárou“, v auguste 1968 obsadili Československo vojská krajín Varšavskej zmluvy. Sovietska armáda ho okupovala až do roku 1991.
V 60. rokoch bolo rovnako silné aj úsilie o dôstojné štátoprávne postavenie Slovenska. V októbri 1968 sa Československo zmenilo na federatívny štát dvoch národných republík – Slovenskej a Českej. Federácia sa však kvôli normalizačnému režimu na čele s G. Husákom, naplnila iba viac-menej symbolicky.
Hoci bol tento režim podstatne miernejší ako stalinizmus v 50. rokoch, aj on obnovil silný centralizmus, vyžadoval bezduchú jednotu, poslušnosť, formalizmus, desaťtisíce ľudí diskriminoval a prenasledoval. Asi 200 000 Čechov a Slovákov emigrovalo. Privilegovanú pozíciu si udržiavala relatívne malá časť spoločnosti, ktorú tvorila predovšetkým stranícka, štátna a hospodárska byrokracia. Hoci Slovensko ešte zaznamenávalo ekonomický a sociálny rast a navonok sa modernizovalo, konkurencieschopnosť československého hospodárstva klesala, jeho zaostávanie za vyspelým svetom sa zväčšovalo, značná bola i medzinárodná izolácia Československa. Životné prostredie v krajine sa zhoršovalo, úrady pracovali málo efektívne, služby nepokrývali potreby, korupcia a rodinkárstvo sa stali súčasťou každodenného života, verejná komunikácia sa redukovala na bezobsažnú frázovitosť.
V tejto „šedej“ atmosfére skupiny disidentov, ekológov, cirkevných aktivistov, umelcov kritizovali neslobodné pomery a dovolávali sa občianskych práv. Nespokojnosť s neslobodnými a nespravodlivými pomermi v krajine a pocit nedostatku sa však šírili naprieč všetkými sociálnymi vrstvami. Hlavne v Prahe sa konávali na verejných priestoroch protestné akcie. Na Slovensku sa stala najväčším verejným protestom „sviečková manifestácia“ za náboženské a občianske slobody, ktorá sa konala v marci 1988 v Bratislave. Nutnosť reforiem si, najmä po nástupe M. Gorbačova k moci v Sovietskom zväze, uvedomovali aj „osvietenejší“ komunisti a štátni úradníci. V novembri 1989 pod vplyvom masových protestov po celom Československu neefektívny a unavený komunistický režim padol. Umŕtvená spoločnosť sa dala do prudkého pohybu.