Činoherné divadlo na Slovensku po roku 2000

V posledných rokoch činohru na Slovensku formovalo niekoľko fenoménov a zmien. Činoherná tvorba tzv. kamenných divadiel sa zmenila aj pod vplyvom zmien v štruktúre nezávislej divadelnej scény. Niektoré dôležité súbory nezávislej scény zanikli alebo netvoria pravidelne (divadlo Stoka). Dôležitý pre divadelnú scénu je aj vznik nových multikultúrnych centier (napr. v Bratislave A4 – nultý priestor, v Žiline-Záriečí otvorený kultúrny priestor Stanica, Štúdio 12 Divadelného ústavu, Divadlo Pôtoň v Bátovciach). Tieto kultúrne centrá sú v súčasnosti lídrami nezávislej divadelnej scény a poskytujú tiež priestor na tvorivú spoluprácu predstaviteľov činohry, súčasného tanca a iných žánrov.
Stanica Žilina-Záriečie je výnimočným centrom súčasnej kultúry a umenia. Je prvým multikultúrnym priestorom na Slovensku, ktorý pre svoju činnosť revitalizoval bývalý industriálny priestor – železničnú stanicu. Stanica sa tak zaradila medzi podobné európske centrá a projekty a aktivity, ktoré realizuje presahujú hranice Slovenska (Festival nezávislého divadla Kiosk, Festival animovaného filmu FestAnča). Občianske združenie Truc sphérique v čele s kultúrnym manažérom a producentom Marekom Adamovom, ktoré Stanicu založilo a prevádzkuje, od roku 2011 taktiež obnovuje žilinskú Novú synagógu pre potreby Kunsthalle. Stanica sa angažuje predovšetkým v oblasti súčasného tanca, nezávislého divadla a komunitných projektov.
Štúdio 12 sa od svojho vzniku (2001) profiluje ako laboratórium súčasnej drámy a autorských projektov predovšetkým začínajúcich divadelníkov a tvorcov mladšej generácie. Zároveň je významnou platformou v oblasti divadelného vzdelávania a v odbornom, kritickom diskurze o súčasnom divadle. Medzi významné projekty Štúdia 12 patrili inscenácie súčasnej svetovej a slovenskej drámy, projekt divadelných debutov Mliečne zuby, ale tiež podpora vzniku a poskytnutie priestoru divadlu bezdomovcov Nota Bene (divadlo pôsobí v súčasnosti pod vedením Patrika Krebsa a Uršuly Kovalyk a pod názvom Divadlo bez domova).
Divadlo Pôtoň je slovenským unikátom – je to jediné profesionálne divadlo, ktoré nepôsobí v Bratislave alebo v inom väčšom meste. Divadlo založili v roku 2000 režisérka Iveta Ditte Jurčová a dramaturg a autor Michal Ditte. Profiluje sa ako divadlo, ktoré uprednostňuje autorskú tvorbu a hľadanie zaujímavých a kontroverzných spoločenských tém, ktorých inscenovaniu predchádzajú terénne výskumy a zber autentického materiálu. Medzi najvýznamnejšie a ocenené inscenácie patria Terra Granus, Nevesta hôl, Psota. Intenzívna práca na týchto projektoch sa postupom rokov systematizovala a vyústila do založenia Centra umenia a kreativity, ktoré pri Divadle Pôtoň funguje od roku 2008.
Originálnym fenoménom súčasnej slovenskej divadelnej kultúry, ktorý prepája činohru s prvkami fyzického divadla a nového cirkusu je Teatro Tatro. Pod vedením renomovaného režiséra Ondreja Spišáka a vynikajúceho výtvarníka Františka Liptáka divadlo funguje od roku 1989. Divadlo svoje inscenácie (napr. Bulgakovho Majstra a Margarétu či Slobodzianekovho Proroka Ilju) uvádza vo vlastnom cirkusovom šapitó. O. Spišák je známy svojimi réžiami v bábkových a činoherných divadlách na Slovensku, v Česku a Poľsku a za mnohé bol ocenený.
V oblasti činohry môžeme po roku 2000 sledovať síce postupný, avšak evidentný ústup od komercionalizácie a bulvarizácie repertoáru v snahe o umelecké profilovanie jednotlivých divadiel. Trend uvádzania ľahkých komédií a komerčného repertoáru dominoval divadelnej scéne 90. rokov s cieľom o udržanie si záujmu diváka.
Podstatným javom a zmenou v repertoároch činoherných divadiel je výrazný podiel inscenácií súčasnej svetovej a slovenskej drámy. Témou a fenoménom posledných rokov je, podobne ako v iných európskych krajinách, tzv. nová dráma. Projekty Divadelného ústavu (súťaž Dráma od roku 2000, festival Nová dráma/New Drama od roku 2004) nadviazali na boom súčasnej drámy v Európe a pozitívne motivovali slovenské divadlá pri uvádzaní súčasnej drámy. Niekoľko inscenácii súčasnej drámy výrazne ocenila odborná kritika i diváci (P. Marber: Bližšie od teba, ŠD Košice, 2002; R. Schimmelpfenig: Arabská noc, SND, 2004; I. Horváthová: Fetišistky, SND, 2008; Hollyroth, anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkosti a pomerkováňá, SND, 2010; O. Šulaj: Gazdova krv, Divadlo Astorka Korzo´90, 2011; A. Jablonská: Pohania, 2012; E. Jelinek: Rechnitz – Anjel skazy, SND, 2013; J. Littell: Láskavé bohyne, SND, 2014; K. Horák: Svedectvo krvi, ŠD Košice, 2014). S trendom uvádzania súčasnej drámy súvisí aj výrazný podiel novátorských adaptácií a dramatizácií slovenskej klasickej literatúry, ako aj špeciálne autorské projekty a projekty v oblasti dokumentárneho divadla (P. Pavlac ─ B. Slančíková-Timrava: Veľké šťastie, SND, 2003; R. Polák: Piargy, DAB Nitra, 2008; P. Pavlac – M. Rozner: Sedem dní do pohrebu, SKD Martin, 2012; Desatoro, SND, 2014, Povstanie, Divadlo Aréna, 2014). V oblasti možností inscenovania súčasnej drámy a práce s hercami zaujali inscenácie írskej drámy v réžii M. Vajdičku a v réžii K. Rozhina (M. McDonagh, M. Carr, C. McPherson, M. O´Rowe).
Keď sa v polovici 90. rokov v európskom divadle stále intenzívnejšie hovorilo o novej dráme ako o fenoméne, na Slovensku len postupne tento termín nahrádzal tzv. pôvodnú tvorbu. Kým si jednotlivé európske divadelné kultúry v tom búrlivom desaťročí na konci storočia prešli nezadržateľným vzostupom nového písania, na Slovensku až začiatok nového milénia katapultoval nové mená v oblasti písania pre divadlo. Export-import veľkého režisérskeho divadla musel v Európe nechcene ustúpiť distribúcii súčasných textov a ich zväčša štúdiových interpretácií v štýle chudobného divadla. Východiská a príčiny excelerácie novej drámy v jednotlivých krajinách sú rôzne, no spája ich doba a generácia. Podobne rôznorodé sú obsahové a formálne znaky jednotlivých národných dramatík, no spája ich naliehavosť, brutálnosť, drzosť výpovede a vo forme cielený odklon od tradičnej psychorealistickej drámy. Rozdiely sú samozrejme výrazné medzi západnými (predovšetkým nemecká, britská, francúzska) a východnými, postkomunistickými dramatikami (v prvom rade dramatika krajín bývalej Juhoslávie a bývalých krajín Sovietskeho zväzu).
Oneskorený nástup novej drámy na Slovensku má svoje korene v kultúrno-spoločenskom dianí po roku 1989. Divadelníci boli priamymi aktérmi novembrových revolučných udalostí. Divadlo bolo do roku 1989 celé desaťročia priestorom pre kritiku komunistického režimu „medzi riadkami“ a následne sa stalo na krátku dobu tribúnou, otvorenou scénou pre nové názory v období nástupe demokracie. Neskôr, v prvej polovici 90. rokov, stratilo v istom zmysle svoj význam a prišiel čas na redefiníciu poslania, hľadanie a oslovenie diváka. Druhá polovica 90. rokov bola v podmienkach mladého štátu po rozdelení Česko-Slovenska pre divadelnú kultúru a divadelníkov nesmierne komplikovaným obdobím. Zdalo by sa, že v období presadzovania národných záujmov by mala mať pôvodná tvorba na ružiach ustlané. V skutočnosti bola éra mečiarizmu najťažším obdobím pre mnohé divadlá, divadelných umelcov a projekty, ktoré živorili bez dotácií a fungovali v totálnej ignorancii zo strany štátu.
Pre slovenskú súčasnú drámu je typická koexistencia solitérnych autorov a autoriek. Neexistuje hnutie ani skupina, vedome spriaznená generačnou výpoveďou, tematickým zásahom alebo metódou písania. „Súčasná slovenská dráma sa nachádza v transformačnom období, ktoré ešte nie je pevne teoreticky zachytené a pomenované. Nevykazuje súrodé jednotiace prvky, ktoré by sa dali zhrnúť pod nejaký nový -izmus. Dramatikom sa ešte nepodarilo v nových podmienkach plne aklimatizovať a ak, tak len veľmi malej skupine (ako napr. Viliam Klimáček, Miloš Karásek, Silvester Lavrík). V slovenskej dráme po roku 1990 prevláda štádium experimentovania, autorského hľadania, úsilie nájsť nové koncepty a divadelné komunikačné stratégie s divákmi.“ (Elena Knopová: Premýšľanie o slovenskej dráme po roku 1990 v priestore dvoch koncepcií. In Slovenské divadlo. ISSN 0037-600X, 2008, roč. 56, č. 4, s. 381–392). Pri pokuse o charakteristiku jednotlivých autorských koncepcií a poetík nachádzame štýlovo vyhranenú, metaforickú drámu so symbolickými prvkami (S. Lavrík, E. Maliti-Fraňová, K. Horák staršie texty V. Klimáčka, M. Ditte), hry výrazne reflektujúce popkultúrne fenomény, identitu súčasného človeka a konzumnú spoločnosť (novšie texty V. Klimáčka, Z. Ferenczová, P. Pavlac, R. Olekšák, M. Zakuťanská), hry tzv. ženského písania a feministického divadla (I. Horváthová, J. Bodnárová), texty dokumentárneho charakteru reflektujúce rôzne historické udalosti (A. Grusková).
Významným štartovacím bodom a prelomovou udalosťou pre novú drámu bolo určite založenie súťaže pôvodných dramatických textov Dráma. No treba brať na zreteľ, že niektorí významní dramatici sa vôbec neetablovali, alebo iba čiastočne zviditeľnili prostredníctvom Drámy – už spomínaný Viliam Klimáček, ktorý sa venoval písaniu pre divadlo už od 80. rokov, spoluzakladateľ a autor Stoky Miloš Karásek či významný dramatik Karol Horák. Súťaž objavila nové mená mladšej i strednej generácie a inšpirovala osobnosti z oblasti iných literárnych žánrov písať hry (napr. Eva Maliti-Fraňová). Inšpiratívne tiež bolo, že autori pôsobiaci aktívne v oblasti divadla do súťaže posielali hry, ktoré sa poetikou vymykali ich doterajšej tvorbe a tak mohli osloviť dramaturgie iných divadiel (napr. Silvester Lavrík, Viliam Klimáček, Miloš Karásek, Jana Bodnárová).
Dnes je nová slovenská dráma prirodzenou súčasťou divadelnej scény na Slovensku. Stoja za tým predovšetkým systematické aktivity Divadelného ústavu po roku 2000. Základné dôvody, pre ktoré vznikla súťaž Dráma (2000), projekt Nová dráma (2003) a Festival Nová dráma (2005) boli nielen rozšíriť informovanosť o novej dráme zo sveta, aktivizovať prekladateľov umeleckej literatúry, aktivizovať slovenských autorov, inšpirovať dramaturgov, ale predovšetkým odbúrať nedôveru, často až dešpekt divadelných profesionálov voči súčasnej dramatike.
V oblasti uvádzania súčasných slovenských textov sa v posledných rokoch výrazne vyprofilovali tri scény – Divadlo Aréna v Bratislave, Mestské divadlo Žilina a Slovenské komorné divadlo Martin. Nasadzovanie titulov zo sféry súčasnej slovenskej drámy je v týchto divadlách koncepčné, dokonca môžeme hovoriť o systematickom umeleckom zámere. Východiská pre inscenovanie pôvodnej tvorby v týchto divadlách sú odlišné. Umelecké a manažérske vedenie Divadla Aréna sa snaží vymedziť voči divadelnej a v širšom zmysle kultúrnej ponuke hlavného mesta – okrem divadelného programu uvádza priame prenosy diel zo svetových operných scén, džezové koncerty a jedenásty rok organizuje Detskú Univerzitu Komenského. Ruka v ruke so snahou „byť odlišný“ je tendovanie k politickému a spoločensky kritickému divadlu. Tzv. Občiansky cyklus od roku 2005 uviedol 5 pôvodných projektov reflektujúcich dejiny a osobnosti Slovenska. Tri z nich napísal dramatik Viliam Klimáček – Dr. Gustáv Husák – väzeň prezidentov, prezident väzňov (2006), Komunizmus (2008) a Holokaust (2012). Úvodný projekt Tiso (2005) autora a režiséra Rastislava Balleka o katolíckom kňazovi a prezidentovi vojnového Slovenského štátu zodpovedného za deportácie slovenských Židov sa stal oprávnene inscenáciou sezóny. Do cyklu patrí aj inscenácia hry režiséra Martina Čičváka Kukura (2011), ktorá je inšpirovaná osobnosťou herca a riaditeľa Divadla Aréna Juraja Kukuru a veľmi odvážne kritizuje stav kultúry na Slovensku.
Aktuálny repertoár Mestského divadla Žilina pozostáva zo 16 inscenácií, pričom hneď 13 je súčasných hier. Za touto sympatickou bilanciou sú iste preferencie umeleckého riaditeľa Eduarda Kudláča a taktiež veľmi mladý herecký kolektív. Inscenovanie slovenskej dramatiky v martinskom Slovenskom komornom divadle vychádza z tradície kultúrneho prostredia tohto mesta a z požiadaviek lokálneho diváka. Autorské projekty režiséra Doda Gombára – divadelný sitcom www.narodnycintorin.sk, hudobný happening Štúrovci (koncert zrušený) či aktuálny prepis emblematickej klasiky Kubo pod názvom Kubo (remake) – skúmajú identitu a mentalitu slovenského národa a búrajú stereotypné predstavy o slovenskej histórii i súčasnosti.
V súčasnom vývoji činohernej scény je popri boomu novej drámy citeľná potreba generačnej výmeny v oblasti réžie. V posledných sezónach sa podarilo presadiť a výrazne zasiahnuť svojimi umeleckými výsledkami niekoľkým režisérom mladej a strednej generácie (M. Čičvák, R. Ballek, M. Amsler, J. Štrbák, M. Vajdička, S. Ferancová, J. Šimko, V. Kollár, E. Kudláč, K. Žiška, V. Fekete, M. Hriešik, R. Olekšák, I. Ditte Jurčová, A. Lelková) a najmladšej generácie (J. Luterán, L. Brutovský, A. Totíková).
Medzi scény, ktoré sú lídrami súčasného činoherného divadla, môžeme zaradiť Činohru Slovenského národného divadla, Divadlo Aréna v Bratislave a Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Tradičnú umeleckú kvalitu a divácky záujem si zachovávajú bratislavské Divadlo Astorka Korzo´90, Činohra Štátneho divadla Košice, Slovenské komorné divadlo v Martine či Divadlo J. Palárika v Trnave. Bratislavské Divadlo Aréna zaujalo v posledných sezónach cyklom inscenácií reflektujúcich udalosti a osobnosti slovenských dejín (Tiso, 2005; Dr. Gustáv Husák – väzeň prezidentov, prezident väzňov, 2006; Komunizmus, 2008). Nitrianske Divadlo A. Bagara prispelo k reflexii slovenskej histórie a identity dramaturgickým cyklom v sezóne 2007/2008 nazvanej Rodinné striebro (Všetko za národ; Piargy; Matka; Statky-zmätky).