Po tzv. nežnej revolúcii v roku 1989 prestali v divadle platiť umelecké i neumelecké zákazy zo strany štátu. Vznikli nové divadelné scény (Divadlo Astorka Korzo ’90, Divadlo LUDUS, Divadlo Aréna). Činohernú tvorbu oživil najmä príchod mladších generačných vĺn tvorcov, nekonvenčné postupy, sústredená koncepčná práca, odvážne projekty, snaha o transformáciu divadelnej siete a zmeny v kultúrnej politike.
SND profilujú režiséri, ktorí tu pôsobili už v predchádzajúcich obdobiach (Ľ. Vajdička, V. Strnisko, P. Mikulík, P. Haspra). Medzinárodný ohlas dosiahli inscenácie v réžii hereckého protagonistu súboru M. Hubu (A. P. Čechov: Višňový sad, 1995; M. Huba – M. Porubjak: Tančiareň, 2001).
Tvorba nitrianskeho DAB sa výrazne profilovala vďaka príchodu mladého dramaturga a režiséra S. Sprušanského. Profil divadla sa formoval pozývaním domácich a zahraničných režisérov (V. Morávek, G. Varnas, J. A. Pitínský, J. Bednárik, M. Pecko, R. Alföldi).
Súbor martinského DSNP (neskôr Slovenského komorného divadla) prechádzal tvorivými hľadaniami najmä po veľkej generačnej výmene. Kontinuitu práce zabezpečovali M. Oľha a R. Polák. Z mladej nastupujúcej generácie tu systematickejšie pracoval režisér J. Gombár.
Činohra ŠD Košice prechádzala v 90. rokoch viacerými organizačnými zmenami, ktoré sa podpísali pod jej klesajúcu umeleckú úroveň. Až opätovným osamostatnením divadla v roku 1999 (predchádzalo mu zlúčenie s DJZ Prešov) a nástupom nového vedenia sa začala konsolidácia súboru. Umeleckým prínosom bolo obsadenie postu šéfa činohry režisérom R. Polákom, ktorý sa v spolupráci s dramaturgičkou M. Vannayovou usiloval o stabilizáciu umeleckého súboru a presadzovanie aktuálnej dramaturgickej línie (B. M. Koltés). Prispel aj k celoslovenskému zviditeľneniu súboru spoluprácou s britským režisérom J. W. Boschom (P. Marber: Bližšie od teba, 2001).
K udalostiam 90. rokov patril výnimočný a veľkolepý projekt prešovského Divadla J. Záborského Kemu ce treba v réžii jedného z najvýznamnejších česko-slovenských režisérov P. Scherhaufera. Skladal sa zo 7 inscenácií, uvedených v krátkych intervaloch v rozličných netradičných priestoroch v rokoch 1990 – 1991.
V činnosti súboru rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove bolo podstatné najmä predchádzajúce pôsobenie divadelníkov B. Uhlára a M. Karáska. Kontinuitu dramaturgicky aj štýlovo vyhranenej tvorby udržiaval dramaturg V. Turok. So súborom ďalej spolupracoval režisér V. Kozmenko-Delinde (N. V. Gogoľ: Ženba, 1993) a hosťujúci slovenskí režiséri, využívajúci príznačné osobitosti hereckého súboru (M. Oľha, R. Ballek).
V maďarskom divadelníctve na Slovensku prichádza k osamostatneniu košickej scény Thália (1990) a k premenovaniu komárňanského Maďarského oblastného divadla na Jókaiho divadlo (1990). K profilovaniu súborov v Komárne a v Košiciach významnejšie zasiahol absolvent VŠMU a budapeštianskej divadelnej akadémie S. Beke. V Jókaiho divadle vytvoril pozoruhodnú inscenáciu absolvent bratislavskej VŠMU J. Czajlik (P. Shaffer: Amadeus, 2001). József Czajlik v súčasnosti pôsobí ako riaditeľ ďalšej maďarskej scény – košického Divadla Thália.
Divadlo Astorka Korzo ’90 vzniklo v roku 1990, jej členmi sa stali viacerí členovia Štúdia Novej scény a trnavského divadla, v priebehu 90. rokov sa divadlo zaradilo medzi špičkové slovenské divadlá. Divadlo získalo viaceré významné ocenenia, zúčastnilo sa na zahraničných medzinárodných hosťovaniach a festivaloch (napr. ITF Edinburgh). Profil súboru ovplyvňovala najmä práca režisérov z generačnej vlny predchádzajúceho obdobia – R. Poláka (E. Rostand: Cyrano, 1993; A. P. Čechov: Ujo Váňa, 1996; A. N. Ostrovskij: Les, 1997) a J. Nvotu (inscenácie hier R. Slobodu). Excelentný herecký súbor zakladateľských osobností (Z. Kronerová, Z. Furková, A. Šišková, B. Farkaš…) po roku 2000 doplnila skupina výnimočných mladých talentov (M. Miezga, L. Latinák, J. Kemka….). V súčasnosti je umeleckým riaditeľom divadla režisér Marián Amsler, ktorý so svojim originálnym režijným rukopisom zasiahol mnohé scény na Slovensku i v Čechách.
Vznik Divadla Romathan (1992) bol výsledkom pozitívnych tendencií v zložitej spoločensko-kultúrnej problematike rómskej menšiny (Miesto pre Rómov, 1992; S. Samková a Š. Kasarda: Čarovné husle Cinka Panny, 2000).
Divadlá malých javiskových foriem a amatérske divadelné súbory v 70. a 80. rokoch predstavovali ideovú opozíciu voči štátnej divadelnej kultúre. Po roku 1989 začali vznikať neštátne divadelné subjekty, najčastejšie v podobe občianskeho združenia. Nezávislé divadlá mali a majú svoj nezastupiteľný význam pri rozvoji divadelného umenia a činohry na Slovensku. Najvýraznejším divadelným fenoménom sa stalo divadlo STOKA ktoré v 90. rokoch patrilo medzi najprogresívnejšie divadelné súbory. Divadlo Stoka rozvinulo postupy dôsledného autorského divadla pod vedením režiséra B. Uhlára (Dyp Inaf, 1991; Donárium, 1992; Komora, 1995; Dno, 1998; Impasse, 2000). Divadlo Stoka pod vedením režiséra Blaha Uhlára formovala kultúrne dianie na Slovensku od roku 1991. O Stoke sa hovorí ako o „kultovom divadle“, fenoméne, aký na Slovensku nebol a už ani nebude (Stoka v oklieštenej podobe pôsobí ďalej). V novom miléniu boli pre Stoku zlomové dva roky – rok 2000, keď sa odčlenila časť súboru a rok 2006, keď divadlo prišlo o svoje priestory. Pre inscenácie Stoky je typická scénická koláž, klipovitosť a súslednosť často na prvý pohľad absurdných výstupov. Všetky inscenácie (medzi najznámejšie patria Eo Ipso, Kolaps, Impasse, Tváre) vznikali formou kolektívnej improvizácie a výsledné dramatické útvary spája kolektívne autorstvo. Divadlo SkRAT (založené časťou bývalých členov Stoky) pod vedením umeleckých lídrov Ľubomíra Burgra a Dušana Vicena pracujú pri tvorbe podobne ako v Stoke metódou kolektívnej improvizácie (to, čo angloamerická teatrológia označuje termínom „devised theatre“), ale tematické a formálne aspekty inscenácií sú odlišné. Divadlo GUnaGU má najdlhšiu históriu zo spomenutých divadiel – bolo založené v roku 1985. Je domovskou scénou dramatika Viliama Klimáčka a režiséra Karola Vosátka. Kým v 80. a 90. rokoch bolo GUnaGU divadlom s neobyčajnou a originálnou poetikou pripomínajúcou poľské avantgardné divadlo (napr. inscenácia Mária Sabína), v posledných rokoch výrazne inklinuje k divácky ľahko stráviteľnej žánrovej pestrosti, popkultúre a mainstreamu, aj keď ich paradoxne vo svojich inscenáciách zároveň ironizuje a paroduje (napr. Modelky, English is easy, Csaba is dead, Díleri, Sharon Stone let me go).
Začiatkom 90. rokov vzniklo v Bratislave Divadlo a.ha., v ktorom nachádzajú zázemie herci bratislavských profesionálnych divadiel. Divadlo nemá stály súbor a je orientované na svetovú a domácu dramatiku výrazne komorného charakteru. V roku 2010 sa divadlo transformovalo do nového subjektu – komorného divadla Ticho a spol. pod vedením dramaturgičky Viki Janouškovej, režiséra Roba Horňáka a autora Miloša Janouška Transformácia a.ha na Ticho a spol. uvádza komorné divadelné, literárne a hudobné diela. Medzi ojedinelé projekty patrí tiež vznik komunitného Divadla z Pasáže z Banskej Bystrice, v ktorom sa formou divadelnej terapie pracuje s mentálne postihnutými ľuďmi pod umeleckým vedením režisérky Viery Dubačovej. S marginalizovanými skupinami a komunitami, či témou rôznych podôb diskriminácie pracujú v súčasnosti aj ďalšie divadelné zoskupenia – Divadlo bez domova (problematika bezdomovectva a sociálnej inklúzie) a Divadlo Nomantinels (rodové stereotypy a diskriminácia, LGBT komunita, queer drama).