Typickým znakom jednej z kategórií nových médií – intermédia – je odklon tradičných foriem ako maľba, socha, kresba, grafika (Štofko, 2007, s. 123). Prvé dôležité iniciačné momenty pre intermédiá sa objavili v avantgardách na začiatku 20. storočia. Išlo predovšetkým o kubistickú koláž ako vymedzenie sa proti klasickému maliarskemu formátu obrazu, ďalej o predstavenia a akcie dadaistov rozširujúce rámec umenia o nestatickú performatívnu zložku, a readymady Marcela Duchampa. Tie „vpustili“ do sféry umenia kategóriu objektu – trojdimenzionálneho média, ktoré je postavené na iných princípoch, akým disponovalo vtedajšie tradičné sochárstvo. Neskoršie avantgardné hnutia v 60. rokoch, predovšetkým Nový realizmus a Fluxus zavŕšili proces zaradenia intermédií do tvaroslovia výtvarného umenia. Pojem intermédium použil prvýkrát v roku 1965 básnik a hudobný skladateľ Dick Higgins, člen hnutia Fluxus na to, aby definoval aktivity jeho členov. Fluxus je hnutie internacionálneho charakteru (najmä v 60. rokoch), ktoré združovalo výtvarných umelcov, literátov, performerov, experimentálnych hudobníkov, tanečníkov a dizajnérov. Najdôležitejšie princípy projektov a akcií umelcov hnutia Fluxus sú tzv. anti-ištitucionálne vymedzovanie sa, dôraz na experiment a obchádzanie konvencií ako hlavné stratégie tvorby a aplikovanie idey tzv. totálneho umenia, čiže stavu, keď je všetko umením a hranica medzi umením a bežnou realitou prestáva existovať (Foster – Krauss – Bois – Buchloh, 2007, s. 456 – 463). Produkcia umelcov týchto hnutí mala hybridnú povahu danú nielen tým, že vybočovala z formátov klasických médií, ale zároveň sa v nej prepájali prvky hudby, divadla, filmu a poézie. V súčasnosti pojem intermédium zhŕňa dve hlavné kategórie: statické intermédiá – najmä inštaláciu, objekt, site-specific art, environment/prostredie, všetky kinetické formy objektov a inštalácií a tzv. akčné intermédiá – performance, event, happening, vrátane ich dokumentácie. Medzi intermédiá môžeme zároveň zaradiť diela konceptuálneho umenia.
Pojem intermédium (intermediálne umenie) sa v slovenskom umení začal výraznejšie uplatňovať začiatkom 90. rokov minulého storočia. Jeho intenzívne používanie priamo súvisí s vtedajším rozšírením priestorových médií (objekty, inštalácie, site-specific art) a s prienikom médií založených na plynúcom čase a obraze (videoumenie, videoinštalácie). Trvalo dlhý čas, kým sa pojem intermédium začal v slovenskom výtvarnom umení a umenovednej praxi oddeľovať od pojmu multimédium, s ktorým sa často stotožňoval. Multimédium ako elektronické médium založené na interaktívnej komunikácii patrí do nových médií, ku ktorým sa radí aj intermediálne umenie – inštalácie a objekty a ich rôzne fúzie s technickým obrazom a nakoniec i samotné videoumemie. Dôležitý je rozdiel medzi intermédiom a multimédiom, ktorý spočíva v tom, že kým prvá forma je vo svojej podstate statická (nie je schopná aktualizovať sa v časopriestore), multimédium je toho naopak schopné, keďže je vo svojej podstate virtuálne, a preto má možnosť „svoje použité médiá rôznym spôsobom digitálne syntetizovať, modifikovať, transformovať, transponovať, kombinovať, pričom pri týchto procesoch môže využívať následné a spätné časové prelínania“ (Štofko, 2007, s. 123). Oddelenie týchto pojmov urýchlil rozvoj techniky a technológií, ktoré zásadne určujú podstatu multimediálneho umenia.
V súčasnosti sa pojem multimédium, ktorého aplikácia sa v našom prostredí (najmä v 90. rokoch) javila ako logický krok označovania tej kategórie intermédií, ktorá integrovala technický (analógový, neskôr digitálny) obraz i zvuk a bola generovaná na základe softvérov, zdá byť prekonaná (Rusnáková, 2006, s. 19 – 26, Rusnáková, 2011, s. 20 – 25. Murin, 2012, s. 101 – 103). V našom texte budeme pracovať namiesto termínov multimédiá a multimediálne umenie popri termíne intermédium s pojmami nové médiá, umenie nových médií, resp. mediálne umenie. Nové médiá vychádzajú z bázy techniky a technológií (ide najmä o elektronické, v súčasnosti digitálne médiá), zároveň integrujú prvok interaktivity a nové spôsoby mediálnej komunikácie (Štofko, 2007, s. 195 – 197).
Pojem nové médiá aj napriek svojmu (dnes už nepopierateľnému) zovšeobecňujúcemu charakteru pokrýva aj kategóriu intermédií ako jednu z jeho prvých foriem a súčasnosti náležiacu oblasť digitálneho umenia, najmä interaktívne umenie, net-art, sound art, digitálne videoumenie a participatívne digitálne umenie. Videomédií (generovaných digitálne, v minulosti analógovo) sa tento text dotýka len okrajovo – styčnými bodmi s nimi sú najmä videoinštalácie a videoobjekty. Videoumenie (najmä vo forme autonómnych videí) ako súčasť nových médií je v tvorbe súčasných umelcov najsilnejšie zastúpené, no priblíženie jeho histórie a špecifík presahuje rámec textu.