Normalizačné procesy, selekcia tém a nastolenie „povinných“ námetov sa odzrkadlili aj vo výraznom oslabení diváckeho ohlasu na slovenské filmy. Aj preto sa v druhej polovici 70. rokov začal klásť dôraz na divácky atraktívne filmové žánre.
Jedným z ich najvýraznejších predstaviteľov je paródia na jánošíkovskú tému Pacho, hybský zbojník (1975, réžia Martin Ťapák), ktorá dodnes patrí medzi divácky najúspešnejšie slovenské filmy. Film je postavený na „antihrdinovi“ – fiktívnom zbojníkovi Pachovi, prostredníctvom ktorého sa v sérii vtipných situácií a dialógov demýtizuje jánošíkovská tradícia. Okrem vydareného komediálneho rozmeru tak tento film prispel k tomu, že z neživého národného hrdinu sa stala svieža súčasť národného folklóru. Na tento trend tvorivo nadviazal aj Viktor Kubal svojím prvým dlhometrážnym animovaným filmom Zbojník Jurko (1976).
Žáner populárneho dobrodružného filmu s prvkami melodramatickej love story otvoril režisér Martin Hollý filmom Medená veža (1970) a jeho voľným pokračovaním Orlie pierko (1971). Oba filmy sú zasadené do atraktívneho vysokohorského prostredia Vysokých Tatier a pútavým príbehom, obrazovým stvárnením aj skvelým hereckým obsadením sa stali prototypom remeselne precízneho diváckeho filmu. V tejto línii neskôr Hollý pokračoval aj filmom Noční jazdci (1981) z poľsko-slovenského pohraničia po prvej svetovej vojne. Vrcholom jeho tvorby týchto dvoch desaťročí sa stal česko-slovenský historický film Signum laudis (1980), ktorý presiahol svoje pôvodné vymedzenie vojnového akčného filmu (dej sa odohráva počas prvej svetovej vojny) a stal sa filmársky vynachádzavým symbolom malého človeka strateného vo víre veľkých dejín.
Historický film sa neskôr rozvinul aj v 80. rokoch. V tomto trende sa vynímajú najmä filmy Pomocník (1981, réžia Zoroslav Záhon podľa románu Ladislava Balleka), Tisícročná včela (1983, réžia Juraj Jakubisko podľa románu Petra Jaroša), Kára plná bolesti (1985, réžia Stanislav Párnický podľa novely Jána Pappa) a Zabudnite na Mozarta (1985, réžia Miloslav Luther podľa pôvodného námetu a scenára Zdeňka Mahlera).
Komerčným žánrom, na ktorom slovenská kinematografia v 80. rokoch postavila svoju medzinárodnú spoluprácu, boli filmové rozprávky. Vďaka iniciatíve slovenského emigranta Jána Mojta a vtedajšieho riaditeľa slovenského filmu Jaroslava Hlinického vznikla séria koprodukčných filmov s nemeckými partnermi, ktorí mali silné producentské aj mediálne zázemie (Ján Mojto pracoval na rozhodujúcej pozícii v skupine nemeckého mediálneho podnikateľa Lea Kircha). Vďaka týmto koprodukciám dostali slovenskí tvorcovia príležitosť nakrúcať filmy v produkčne náročnom žánri. Slovenská filmová tvorba mala prísun zahraničných investícií, ktoré použila na obnovu a rozvoj technologickej základe a nemeckí partneri získali za výhodných podmienok kolekciu diel s uplatnením najmä v televíznom vysielaní.
Z tejto série sa mnohé filmy nedostali nad úroveň prvoplánovej ilustrácie rozprávkového príbehu. Presah od rozprávky k pokusu o filmovú metaforu priniesol len režisér Martin Hollý vo filme Soľ nad zlato (1982), ktorý vystaval ako významovú analógiu k Shakespearovmu Kráľovi Learovi. Obrazovou imagináciou a situačnou nápaditosťou zaujal Juraj Jakubisko svojimi rozprávkami Perinbaba (1985) a Pehavý Max a strašidlá (1987). Filmovo pôsobivú interpretáciu rozprávkového príbehu priniesol režisér Miloslav Luther vo filmoch Kráľ Drozdia brada (1984) a Mahuliena zlatá panna (1986).
Do komerčnej línie 80. rokov sa zaradili aj viaceré hudobné či muzikálové filmy, ktorých tvorba sa stala jednou z domén nastupujúcej generácie filmových tvorcov. Medzi najvýraznejších z nich v tomto žánri patrí režisér Dušan Rapoš. Jeho film Fontána pre Zuzanu (1985) sa stal kultovým titulom mladej generácie.