Po rusko-tureckej vojne 1877 – 1878, ktorá znamenala koniec tureckej nadvlády v Bulharsku, vydala bulharská vláda zákon o zaľudňovaní dovtedy riedko obývaných bulharských oblastí, ktorý za pomerne výhodných podmienok umožnil návrat a osídľovanie Bulharom žijúcim dovtedy mimo krajiny. Keď banátski Slováci sa dopočuli, že v Bulharsku prideľujú pôdu a poskytujú pôžičky, niektorí Padinčania sa v roku 1884 rozhodli odísť na toto územie. Ďalší Padinčania a Slováci z iných obcí v Banáte a v Báčke prichádzali do Bulharska približne do roku 1909 a usadzovali sa najmä v Plevenskej oblasti. Najviac bolo Padinčanov (120), Nadlačanov (115), Kovačičanov (75), občania z Božurnej (50), Hajdušice, Starej Pazovej, Petrovca atď. Roku 1900 žilo v Gornej Mitropoliji 100 slovenských rodín, v Brašljanici 48, v Mrtvici (dnes Podem) 58. Niekoľko Slovákov sa osídlilo aj vo Vojvodove, Dolnom Ezerove, Orechove, Burgase. Roku 1910 žilo v Bulharsku 1 530 Slovákov podľa materinského jazyka a 1 553 podľa národnosti (Andruška, P., 2003, s. 104).
Po takmer stopercentnej repatriácii v 40. a 50. rokoch minulého storočia zostalo iba niekoľko národnostne zmiešaných rodín. Výraznejšie literárne osobnosti či generačné skupiny sa nevytvorili. Do slovenského literárneho kontextu krajanskej literatúry sa však zaradili mená Slovákov, ktorí z rozličných príčin pôsobili a publikovali v Bulharsku, ako napr. Samuel J. Zachej, Ján Michalko alebo Mária Topoľská. Kultúrne aktivity Slovákov dnes organizačne zabezpečuje Československý klub v Bulharsku, ktorý knižne vydal piesne Slovákov v Bulharsku pod názvom Ej, Bugári, Bugári (2008).