Big bít v Bratislave: vývojový medzník slovenskej populárnej hudby

Obdobie „dubčekovskej éry“ v roku 1968 napriek svojmu krátkemu trvaniu malo v politickej a kultúrnej rovine svoj význam. V oblasti populárnej hudby sa oživuje folk, džez, oslabuje sa cenzúra a nastupuje naplno v súlade so svetovým dianím hudobný štýl rock. Vzor anglického rocku a americkej populárnej hudby podnietil v prvej polovici 60. rokov vznik slovenských beatových skupín, ktoré signalizujú profilovanie nového hudobného prúdu.
Významným hudobníkom slovenského beatu bol D. Ursiny so skupinami The Beatman (1964), Soulman (1966). Okrem iných s D. Ursinym hrali J. Filip, Ľ. Stankovský a P. Daněk. Ďalšia významná kapela mala názov Prúdy, ktorej lídrom sa stal P. Hammel. V tejto skupine hrali významné osobnosti „raného beatu“ v Bratislave F. Frešo, F. Griglák, V. Kaššay, J. Lauko, F. Letňan, V. Mallý, P. Saller a ďalší. Najdôležitejším zlomom vývoja Prúdov bol príchod M. Vargu do skupiny, ktorý sa interpretačne aj ako skladateľ spolupracoval s ostatnými členmi na nahrávaní LP Zvonky, zvoňte (1968). Po odchode z Prúdov M. Varga zakladá ďalšiu významnú skupinu Collegium musicum (1970) v obsadení D. Hájek, F. Frešo a R. Vacho, ktorého neskôr vystriedal F. Griglák. Skupina debutovala s SP a LP Collegium musicum a dvojalbumom Konvergencie (1971), kde dochádza k syntéze klasickej a rockovej hudby úpravami diel európskych klasikov a zároveň prezentuje piesňovú a inštrumentálnu beatovú tvorbu s citeľnými prvkami slovenského folklóru. Ďalšou výraznou osobnosťou a priekopníkom beatu na Slovensku je F. Griglák, ktorý v roku 1972 zakladá skupinu Fermáta. Tvorba tejto zaujímavej skupiny sa zameriava na najnovší hudobný trend 70. rokov: na džez-rock. V ich kompozíciách sú náznaky slovanskej či regionálnej folklórnej melodiky, čo vystihujú aj programové názvy LP (Piesne z hôľ 1976, Dunajská legenda 1980). Väčší úspech na prelome 60.a 70. rokoch zaznamenali aj skupiny Gattch s Ľ. Beladičom (v súčasnosti je kapelníkom T. Rédey), The Gentleman s Ľ. Noskom, The Players s J. Barinom, Istropolitana s T. Launerom a iné skupiny. Niektoré uvedené skupiny si dokázali napriek silným vplyvom anglo-americkej hudby udržať vlastnú štýlovosť v pôvodnej tvorbe a originálnej interpretácii a vytvorili zvláštnu syntézu beatu s domácimi folklórnymi i umeleckými prvkami a majú dosiaľ na svojom konte nespočetné množstvo štúdiových nahrávok ako aj koncertných vystúpení a viacerí sú aktívni aj v súčasnosti.
Rok 1970 a vôbec 70. roky 20. storočia sa zdajú byť vývojovým medzníkom v populárnej hudby nielen na Slovensku, ale i na celom svete. Generáciu sofistikovanejších „swingárov“ strieda generácia expresívnejších „rockerov“. Komerčný úspech rockových kapiel prerastá do kultu rockových hviezd, o čo sa pričinili najmä umelecké agentúry, manažéri. Vytvára sa rockový mainstream, ktorý svojou úspešnosťou atakuje staršie i vznikajúce menšinové žánre. Bratislava sa stáva centrom hudobnej kultúry a púta na seba pozornosť tvorcov, ale aj poslucháčov populárnej hudby. Intenzívna spolupráca s rozhlasom, televíziou, vydavateľstvom OPUS a účinkovanie na prestížnych festivaloch sú pre reklamu a život kapiel a spevákov nenahraditeľnou. Najmä Bratislavská lýra poskytuje víťazom prvých troch cien stať sa doslova zo dňa na deň hviezdami – Modus: Úsmev (1978), M. Gombitová: Vyznanie (1979), Elán: Kaskadér (1980). Podľa „západných vzorov“ vznikajú rozhlasové i televízne hit-parády s rôznymi názvami (Vyberte si pesničku, Televízna hitparáda, Našich deväť, 5xP, Triangel a iné). V Televíznom klube mladých (TKM) sa na playback a nezriedka naživo predstavujú kapely a nové tváre spevákov. Viackrát za sebou vyhrávajú ceny na Bratislavskej lýre súperiace skupiny Modus s kapelníkom J. Lehotským a ambiciózna skupina Elán s jej lídrami J. Rážom a V. Patejdlom.
Skupina Taktici v zložení V. Kolenič, Š. Pelle, M. Grožay, J. Mikeš sú senzáciou tanečných večierkov v bratislavskom Centrálnom vysokoškolskom klube (vo V-klube) až do ich emigrácie do USA (1979). Spomínané mladé skupiny striedajú predchádzajúcu prvú generáciu „bítnikov“ a majú dostatočné zázemie u renomovaných textárov, redaktorov a dramaturgov médií. Kapelník Modusu J. Lehotský od založenia kapely spolupracuje s poprednými hudobníkmi. Na svojom konte má táto skupina veľa ocenení na festivaloch, množstvo koncertov doma i v zahraničí (v Bulharsku, Juhoslávii, Poľsku, Maďarsku, NSR, Vietname a v ZSSR), štúdiových nahrávok a platní. Najväčší úspech najmä u mladej generácie však zaznamenáva skupina Elán – kapela štyroch kapelníkov, ktorí stáli pri zrode a celom vývoji tejto populárnej skupiny v obsadení: V. Patejdl, J. Ráž, Z. Baláž, J. Farkaš. Činnosť skupiny neutícha ani po personálnych zmenách (najmä príchodom J. Baláža), ba naopak. V 90. rokoch sa definitívne vracia do kapely V. Patejdl a spolupracujú s elitou hráčov ako sú gitaristi J. Burian, H. Tóth či bubeník M. Buntaj. Aj keď skupina v súčasnosti koncertuje a nahráva už sporadicky (napr. v roku 1978 koncertovala v Carnegie Hall v NY.C.), jej megahity sú zaradené do „zlatého fondu“ vysielania všetkých rozhlasových staníc na území bývalého Československa a videoklipy sa často objavujú na televíznych obrazovkách a internete ako skvosty hudobnej legendy. Úspešnou kapelou na konci 70. rokov bola aj „tvrdšia“ skupina YPS z Martina.
V prvej polovici 80. rokov 20. storočia prichádzajú mladé kapely, ktoré nedostatok novej rockovej hudby stredného prúdu rozdielne kompenzujú v skupinách Tublatanka s M. Ďurindom a Demikát s M. Greksom a A. Šebanom, Team s P. Haberom, Indigo s P. Nagyom, RG Ventil a Midi s R. Grigorovom. Treba však podotknúť, že okrem Demikátu tvrdý rock 80. rokov spomínané skupiny nehrali, šlo skôr o pop-mainstream. Hegemónia kultu speváckej hviezdy, tzv. frontmena sa čoraz viac presadzuje na úkor demokratického princípu, ktorý bol citeľný v kapelách zo 60. a 70. rokov. Kapely sa častejšie rozpadávajú a spevácki lídri čoraz častejšie dávajú najavo svoju nenahraditeľnosť. Podporujú ich najmä fanúšikovia fixovaní na svojich idolov. Zohratosť kolektívu ustupuje farbe hlasu, imidžu a temperamentu jedného hudobníka. Stráca sa osobitosť štýlu, originalita kompozície. Ostáva len výpoveď textu a sólový vokálny prejav.
Napriek tomu sa zriedkavo presadzuje kvalita: od Modusu sa oddelia M.Gombitová a M. Žbirka, z Elánu odchádza V. Patejdl, z RG Ventilu R. Grigorov a J. Kuric, z Teamu P. Habera. Z nových tvárí sa presadzuje predovšetkým „idol teenageriek“ P. Nagy, „šansonier“ R. Müller, M. Ďurinda s Tublatankou, Demikát s M. Greksom, Metalinda s P. Drapákom, B. Dubasová, P. a J. Hečkovci, K. Kadlubiak s Tonicom a Gravisom. V 80. rokoch začínajú svoju kariéru aj mladé speváčky D. Rolincová a J. Daňová. Mestský folk hrajú Bukasový masív a Lojzo. Do osobitnej kategórie patria skupiny a speváci, ktorí nemali majoritné postavenie na scéne populárnej hudby, avšak čo do kvality neboli o nič horšie, ako ich populárnejší kolegovia. V štýle country hrajú skupiny Belasí a Mloci, folk spievajú Z. Homolová, S. Horňáková, blues E. Prochádza, J. Litecký-Šveda, kabaretnú satiru J. Filip, M. Lasica, M. Noga, J. Satinský, Š. Skrúcaný, rockn´roll V. Velčický, pop jazz A. Bartošová, B. Balogh, fusion a jazz funk hrajú Tamis, Tagore, Esprit, A-conto a Tonic. Typickými znakmi skupín populárnej hudby 70. a 80. rokov je kolektívna práca v skupine, hitová produkcia, polyštýlovosť, príklon k rocku, snaha bodovať v prestížnych súťažiach v televízii, rozhlase a na festivaloch, nahrávanie aspoň jednej LP ročne, spolupráca s renomovaným textárom, hľadanie zdrojov na nákup predražovanej a nedostupnej aparatúry a nástrojov.