Baroková architektúra našla uplatnenie aj u svetských stavebníkov. Reprezentačné barokové paláce úplne premenili tvár Bratislavy, ktorá bola v 18. storočí korunovačným mestom a miestom zasadnutí uhorského snemu. Najvýznamnejším stavebným podujatím v meste bola úprava Bratislavského hradu, kde podľa návrhu F. A. Hildebrandta dostavali tzv. Tereziánum, palác s reprezentačnými a obytnými miestnosťami miestodržiteľského páru Alberta Sasko-Tešínskeho a jeho manželky Márie Kristíny. Intenzívna stavebná činnosť však zasiahla aj mesto a jeho predmestia. Tu sa ako najvýznamnejší stavebníci prejavili najmä Pálfiovci (Pálffyovci) a Esterháziovci (Eszterházyovci) patriaci v tom čase k elite uhorskej šľachty. Neskôr k nim pribudli aj ďalšie uhorské rody, ktoré sa podieľali na verejnom dianí v krajine a potrebovali sa zviditeľniť investíciami v rezidenčnom meste Bratislave. Úzke spojenie s panovníckom dvorom sa prejavilo aj v architektúre ich palácov, ktoré boli inšpirované viedenskými vzormi. Medzi bratislavskými mestskými palácmi z 18. storočia vyniká trojkrídlový Esterháziovský palác na Panskej ulici s dynamicky modelovaným portálom hlavného vstupu s dvojicou atlantov či Pálfiovský palác na Ventúrskej ulici. Atlanti nesú aj rímsu na portáli paláca Uhorskej kráľovskej komory na Michalskej ulici, ktorý pravdepodobne podľa návrhu Giovanni Batista Martinelliho dokončili v roku 1756. Rozsiahly komplex budov zahŕňal nielen reprezentačné, ale aj administratívne a skladové priestory tohto významného úradu. Výstavbu barokových palácov v Bratislave zavŕšil Primaciálny palác, ktorý podľa návrhu Melchiora Hefeleho postavili v rokoch 1776 až 1781.
Zatiaľ, čo mestské paláce vznikali na pôdorysnej stope pôvodnej staršej zástavby, a preto boli limitované štruktúrou mestských blokov, na nezastavaných predmestiach sa mohli realizovať priestorovo oveľa bohatšie palácové kompozície. Pozoruhodnými príkladmi takých rozložitých stavieb, ktoré tvorili jeden komplex s barokovými parkmi či záhradami sú paláce grófa Antona Grasalkoviča (Grassalkovicha) a grófa Goberta z Aspremontu. Architektúra týchto letných sídel bola koncipovaná tak, aby umožňovala prirodzené spojenie interiéru s exteriérom, či už išlo o priehľady a výhľady alebo priamo o pobyt v prírode, sprostredkovaný prostredníctvom terás, balkónov alebo otvorenej miestnosti tzv. saly terrena umiestnenej na prízemí paláca. Pravdepodobne najstarším zachovaným príkladom takého priestoru na našom území je sala terena na hrade Červený Kameň. Postavili ju v polovici 17. storočia na podnet Mikuláša Pálfiho (Pálffyho) podľa návrhu viedenského architekta Filiberta Lucheseho.
Otvorená priestorová koncepcia postupne prenikala aj do vidieckych šľachtických sídel. Charakteristickým modelom boli štvorkrídlové stavby, pri ktorých bolo jedno krídlo čiastočne otvorené do záhrady či parku. Také sú aj kaštiele vo Veľkom Bieli či Bernolákove, ktoré v prvých desaťročiach 18. storočia navrhol Anton Erhard Martinelli. Oba kaštiele sa vyznačujú prevýšeným vstupným rizalitom vrcholiacim vežovitou nadstavbou, ďalšími vežami v nárožiach, bohato dekorovanými portálmi a kruhovými, resp. oválnymi okennými otvormi umiestnenými nad rímsami okien na prvom poschodí. Strechy sú vysoké manzardové s nápadnými vikiermi. Interiéry disponujú veľkými klenbovými sieňami, sálami dekorovanými pilastrami s bohatou štukatérskou výzdobou a reprezentačnými balustrádovými schodiskami s barokovou sochárskou výzdobou. Oba kaštiele patria k najvýznamnejším pamiatkam barokovej architektúry na Slovensku.