Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia

Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky v jeho okolí boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako kultúrne dedičstvo v roku 1993 v Cartagene v Kolumbii na základe kritérií iv) a v). Kritérium iv) znamená, že mesto a technické pamiatky jeho okolia predstavujú unikátnu symbiózu technickej krajiny a mestského prostredia, ktoré vyplývajú z nerastného bohatstva a následnej prosperity; kritérium v) znamená, že lokalita je výnimočným príkladom tradičného ľudského osídlenia, ktoré je reprezentatívne v danej kultúre, najmä ak ide o prípad zraniteľný v dôsledku vplyvu nezvratných zmien spojených so skončením banskej činnosti a premiestnenia Banskej akadémie.
Mesto Banská Štiavnica leží v južnej časti stredného Slovenska, v údolí Štiavnických vrchov. Svetové dedičstvo zahŕňa aj územie okolitých vrchov a sídel s množstvom technických pamiatok, dokladujúcich rozvinutú banskú činnosť v minulosti.
História Banskej Štiavnice a jej okolia je od pradávna spojená s ťažbou a využívaním drahých kovov, zlata, a najmä striebra. Pre svoje veľké bohatstvo ju nazývali „strieborná“ alebo „strieborné mesto“. Vo svojom erbe má dve jašteričky – zlatú a striebornú, ktoré sú späté s povesťou o objavení zlatej a striebornej rudy.
Už v 10. storočí stála na vrchu Glanzenberg (dnešné Staré mesto) banícka osada s názvom Bana. Banská Štiavnica sa stala mestom v 13. storočí za panovania kráľa Bela IV. Pravdepodobne v roku 1238 jej bolo udelené mestské právo. K jej formovaniu prispelo aj banské právo, ktoré sa týkalo podmienok na ťažbu rúd a prácu v podzemí. Už v stredoveku mesto malo veľkú rozlohu a patrilo medzi najvýznamnejšie banské mestá Európy. K osobitostiam mesta patrilo prepojenie banských činností s obytnou funkciou. Mestské domy zvyčajne boli priamo prepojené so štôlňami. Z tohto dôvodu bola najstaršia zástavba rozptýlená okolo rudných ložísk. Prosperita mesta sa odrazila na budovaní významných sakrálnych stavieb (opevnený farský kostol – predchodca Starého zámku, Kostol Nanebovzatia Panny Márie ─ vznikol na mieste trojloďovej románskej baziliky a iné).
Bohatstvo mesta, spojené s ťažbou rúd sa prejavilo v 13. ─ 15. storočí v jeho reprezentatívnej urbanistickej štruktúre, spojenej s výnimočnou architektúrou, charakterizovanou goticko-renesančnými meštianskymi domami.
Od polovice 15. storočia mesto začalo významne meniť svoju podobu. Nové technické objavy, rozvoj vedy a zvýšenie účinnosti geologických prieskumov podporili efektívnosť ťažby. Bola vybudovaná radnica a Kostol sv. Kataríny. Tieto stavby sa neskôr stali súčasťou námestia, ktoré sa sformovalo v 16. storočí. Turecké vpády, banícke povstania a náboženské nepokoje v 16. storočí spôsobili pokles prosperity mesta a nevyhnutnosť vytvorenia obranného systému. Hradbový systém bol vybudovaný podľa projektov talianskeho architekta Pietra Ferrabosca. Doň bol začlenený aj farský kostol. Jeho súčasťou sa stal objekt Nového zámku a Piargská brána.
Rozvoj mesta sa nezastavil. Mnohé meštianske domy boli prestavané v duchu talianskej renesancie, bola postavená budova klopačky.
Koncom 17. storočia veľká hĺbka šácht spôsobovala ich zatápanie. Náklady na ťažbu sa veľmi zvýšili, preto sa uvažovalo o skončení ťažby. Staviteľ M. K. Hell vypracoval a realizoval plán vybudovania systému vodných nádrží ─ tajchov, ktorý umožnil čerpať vodu zo zatopených baní, čím umožnil obnovenie ťažby. Voda poháňala banské, úpravnícke a hutnícke zariadenia a využívala sa aj na pohon mlynov a hámrov. Najvýznamnejšia časť tohto unikátneho technického systému je v okolí dnešnej obce Štiavnické Bane. Technické pamiatky, ktoré súvisia s ťažbou a spracovaním polymetalických rúd, ako sú napríklad štôlne, veže, vodné nádrže a celý technický systém spojený s využívaním vodnej energie, zabezpečujúcej chod banských mechanizmov, patria medzi svetové rarity. Systém vodného hospodárstva vytvorený v 16. storočí a najdôkladnejšie rozvinutý v 18. storočí, ktorý bol navrhnutý tak, aby maximálne využil hydroenergetický potenciál okolitých kopcov, bol najmodernejším dielom svojho druhu na svete až do 19. storočia.
Práve tento systém a s ním spojené technické pamiatky v podstatnej miere napomohli, že táto lokalita bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva.
Rozvoj baníctva v druhej polovici 18. storočia spôsobil významný rozvoj vedy, školstva a kultúry. V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená najstaršia uhorská banícka škola a v roku 1762 panovníčka Mária Terézia rozhodla o tunajšom založení Baníckej akadémie. Táto akadémia sa považuje za prvú vysokú školu technického smeru vo svete.
V tomto období v meste prebiehal i čulý stavebný ruch – vyrástol komplex kalvárie, prebudované bolo Námestie sv. Trojice, bol postavený morový stĺp a evanjelický kostol. Mesto sa stalo tretím najväčším mestom v Uhorsku.
Sláva mesta zanikla spolu s úpadkom baníctva na prelome 19. a 20. storočia. Ťažba sa stala nerentabilná a v roku 2001 v Štiavnických vrchoch zatvorili poslednú baňu.
Mesto a jeho okolie ako územie svetového dedičstva predstavuje jedinečný príklad stredovekého banského osídlenia, ktoré pretrvalo do dnešných čias a získalo charakteristickú a špecifickú formu. V Banskej Štiavnici došlo k mnohým technickým a vedeckým objavom v oblasti spracovania nerastov a metalurgie a mesto bolo aj európskym strediskom banského vzdelávania počas niekoľkých storočí. Zachovaný komplex technologických prvkov a súvisiaceho osídlenia pri Banskej Štiavnici prináša výrečné svedectvo o jeho význame v danom odbore aj dnes.
O mestskej pamiatkovej rezervácii Banská Štiavnica sa môžte dočítať tu.