Mgr. Emil Bartko, PhD.

Balet na Slovensku – napriek tomu, že táto forma tanečného umenia slávi dnes už takmer piate storočie existencie – je mladším umeleckým druhom. Samozrejme, že pre niekoho je vek niečo vyše deväťdesiatpäť rokov úctyhodný, ba až kmeťovský. Nie je to tak v slovenskom balete. Už dávnejšie som o tom napísal: „Môžeme konštatovať, že patrí k najmladším umeleckým prejavom, ktoré si získali domovské právo na našich divadelných scénach. Je len prirodzené, že tento proces nebol jednoduchý a ľahký, a to v celej šírke existencie tanečného umenia – či už vzniku samostatných baletných súborov alebo aj iných telies, čo podmieňovala existencia príslušného počtu kvalifikovaných tanečníkov, či hľadanie umeleckých osobností – choreografov s potrebným niveau, ktorí by vytvorili základný repertoár a v nadväznosti ho obohatili o ďalšie diela…“ (Storočnica českého divadla: Emil Bartko: Spoločné úsilie v tanečnom umení, Tatran, 1983).
Možno to bude pre niekoho nezvyčajné, ak si uvedomíme blízkosť Viedne a Budapešti. Žiaľ, táto skutočnosť nám pri vzniku slovenského baletného umenia nijako priamo nepomohla. Nemožno však povedať, že sa na území Slovenska balet v minulosti vôbec neobjavil, aspoň pokiaľ ide o Bratislavu. Objavil sa ako súčasť veľkých slávností, prípadne operných predstavení už v 18. storočí na šľachtických dvoroch i na Bratislavskom hrade. Nasledujúce 19. storočie prinieslo hosťovanie rôznych operných a baletných spoločností (hlavne z Viedne a Budapešti). Avšak ani otvorenie novej budovy Mestského divadla v Bratislave roku 1886, dnes historickej budovy Slovenského národného divadla, neprinieslo zároveň aj vznik samostatného baletného súboru, čo by bolo mohlo pozitívne ovplyvniť ďalší vývoj baletu. Muselo sa čakať až do chvíle, keď vzniklo Slovenské národné divadlo a na historický deň – 19. máj 1920 – keď sa začali písať dejiny slovenského baletu.
Skôr ako sa budeme venovať začiatkom slovenského baletu ešte raz pripomenieme paradoxný fakt, že blízkosť solídnych centier baletu vtedajšej Európy, Viedne a Budapešti, nemala žiadny vplyv na rozvoj baletu, ale možno to bol len priamy dôsledok vtedajšej kultúrno-politickej situácie.
Založenie národného divadla v 1920 vyvolalo aj aktivitu smerujúcu k vzniku vlastného baletného súboru. Zároveň sa nastolila reálna otázka – odkiaľ čerpať potrebné umelecké osobnosti? Po zániku rakúsko-uhorskej monarchie a neexistujúcej domácej baletnej školy zostala jediná možnosť: pozvať českých tanečníkov a choreografov. Tým sa začala nasledujúca intenzívna, prakticky štyridsaťročná, spolupráca s českými tanečnými umelcami, ku ktorým v stále väčšom počte pristupovali aj slovenskí umelci, čo sa formálne zavŕšilo v roku 1961 nástupom slovenského choreografa Karola Tótha do funkcie umeleckého šéfa Baletu SND. Samozrejme, ani potom sa neskončila spolupráca medzi slovenskými a českými umelcami.
Dejiny slovenského baletu možno rozdeliť do niekoľkých období, ktoré na seba navzájom nadväzujú.