Medzi stredovekom a novovekom

Napriek tomu, že v Taliansku sa menil spôsob myslenia, ktorý poznačil aj architektúru, umenie ako aj spôsob obliekania, humanizmus a renesancia do Uhorska prichádzali veľmi postupne. V prvej polovici 15. storočia pretrvávali ešte odevy z predchádzajúceho storočia, akurát v dvorskom prostredí mohli mať extravagantnejšiu formu. Najmä vlečky, topánky, klobúky a čepce sa stali  predmetmi okázalej reprezentácie a estetických rozmarov. V prostredí aristokracie a šľachty, ktorá prichádzala do kontaktu s dvorom sa vyskytovali aj extravagantnejšie formy odevu ako ich poznáme z dvorského prostredia Francúzska, Talianska, či Čiech.

Rozšírenie osmanskej textilnej a odevnej kultúry prostredníctvom Benátska, ale pravdepodobne aj priama vojenská invázia Osmanov do Európy vyvolávali aj nové trendy v odievaní. Po celé 15. a v Uhorsku aj 16. storočie sa rozmáhala obľuba rôznych pokrývok hlavy pripomínajúcich orientálne turbany a šatky na hlave.

Renesančné novinky prichádzali až v druhej polovici 15. storočia a koexistovali ešte so stredovekými odevnými zvyklosťami. Na  ženských odevoch sa postupne objavuje výrazné šnurovanie na prednej časti odevu, ale aj na rukávoch. V 15. storočí sa postupne mení aj spôsob konštruovania šiat, začínajú sa strihať na dve časti, zvlášť sa formuje strihom vrchný diel – živôtik a osve spodná časť – sukňa a následne sa zošijú do celku šiat. To umožňuje zhotoviť obtiahnutejší vrchný diel šiat a masívnejšiu sukňu. Obr. XX V 15. storočí sa zdokonalila v Taliansku výroba hebkých hodvábov s vlasom – velúrov (zamatov) v súdobých prameňoch z nášho územia označovanými ako aksamity. Zdobené boli najmä florálnymi motívmi veľkoraportových kompozícií najmä s motívom granátového jablka alebo píniovej šišky. Na oficiálnom portréte Žigmunda Luxemburského, českého a uhorského kráľa, rímskeho cisára vidíme, že má odev neskorostredovekého typu, ale ušitý z už renesančnej talianskej tkaniny. Ako i korunovaný lombardský kráľ mal možnosti zadovážiť si chýrne zamaty z Florencie, Janova, či Benátok.

Z 15. storočia máme zachované početnejšie písomné pamiatky prinášajúce zmienky aj o súdobých odevoch. Dokladajú fakt, že odevy sa v prostredí šľachty na našom území dedili. Najväčšiu hodnotu na odeve mali totiž tkaniny, avšak cenené boli aj vyšívané odevy a odevné šperky.  Na základe analýz písomných prameňov z 15. storočia by sa dal zostaviť aj odevný slovník. Vzhľadom na fakt, že písomným jazykom bola  najmä latinčina, prevažujú latinské názvy, pri nových typoch odevov sa vyskytujú aj označenia v jazyku krajiny, odkiaľ prichádzajú, teda talianske, nemecké alebo francúzske. Termín tunika mohol označovať rôzne typy odevov, aj vrchné šaty (označené ako hodvábne, alebo purpurové), ale i spodné odevy (ľanová tunika). Vrchné šaty a aj zvrchníky mohli byť pomenovávané ako reverendy, stragule (strangula). Plášte pelerínového typu sa stále nosili a pravdepodobne sa nazývali paenula, toga, palium, mantel; pellicium (kožušinová pelerína). Kabátové zvrchníky, teda s rukávmi mohli byť reverendy, šuby, dolomány. Camisia, camisa mohli označovať spodné košele, tuniky. Opasky s kovovými komponentami sa zvykli označovať ako cingulá a textilné pásy ako baltheum. Pojem sotulares pomenovával celé topánky a calceum sandále. V prameňoch sa používa slovo capution, asi kapucňa, v nejednom prípade na jej spotrebu bolo nutné použiť takmer dva metre látky, takže mohlo ísť aj o aranžovanú turbanovitú pokrývku hlavy (chaperon). Čiapka sa označovala ako cappa. Kratšie kabáty sa označovali ako ioppa, bambusium. Čelenky na hlavu boli dôležitým predmetom dedenia a označovali  sa ako crinale. Zamat (aksamit), pretkávaný zlatými niťami je už pomenovaný v písomných prameňoch ako zlatohlav a striebornými ako striebrohlav.  Pri popisoch cenných tkanín sa zvyklo opísať aký vzor sa na látke nachádza, a tak sa dozvedáme, že používali tkaniny zdobené kvetmi a levmi,  alebo písmenami a stromami. Mohlo ísť nie o zamaty/velúry, ale o bezvlasové tkaniny lampasy, samitumy/hexamitumy, taqueté. Vyrábali sa v Číne, v stredoázijských krajinách, Perzii, na Blízkom Východe, v Byzancii, ale ich znalosť prišla aj do Európy a to vďaka Arabom, do talianskej Luccy, alebo do maurského Španielska.

Niektoré testamenty prinášajú informácie o tom, že stragula mala inofarebný rukáv. Obľuba používať iné farby, alebo aj tkaniny v rámci jedného odevu súvisí s rozšírenou kultúrou rodových farieb, ktoré sa používali v erboch, ale aj na odevoch.  Odev sa členil nielen na strihové, ale aj farebné plochy. Takže odev na ľavej strane bol inej farby ako na pravej, používalo sa to na vrchných odevoch, základných odevoch: šatách, nohaviciach, aj pokrývkach hlavy. Majiteľ odevu aj takýmto spôsobom prejavoval vernosť rodovej tradícii.

Výroba strihovo zložitých odevov, obtiahnutých na postavu, vznik typologicky rôznorodých odevných doplnkov, ich artistná extravagantná forma, sofistikované tkaniny, kabelky na páse a pod. si vyžadovali existenciu špecializovaných remeselníkov, ktorí s profesionálnou zručnosťou, v duchu nových trendov zo zahraničia vedeli zhotoviť svoje výrobky. V rámci remeselníkov, ktorí sa v 15. storočí podieľali na výrobe textílií, odevov a odevných doplnkov poznáme na výrobu textílií: tkáčov, barchetárov (výroba bakačínov), v zahraničí samitierov (výroba hodvábnych tkanín, lampasov, samitumov) a veludierov (výroba vlasových tkanín, zamatov/aksamitov), súkenníkov, pozamentierov (výroba úzkych tkaníc, šnúr, gombíkov, strapcov); krajčíri sa vo veľkých mestách diferencovali na výrobcov klobúkov, kabátov, nohavíc; brašnári a rukavičkári spracovávali kožu, klobučníci plsť a textílie; obuvníci koženú useň, ale aj textil na topánky; vyšívači zdobili odevy rôznymi technikami výšiviek; zlatníci zhotovovali šperky na odevy. Títo dodávatelia predstavovali dôležitú bázu pre dejiny odievania, nielen z hľadiska výroby estetických foriem, profesionálne remeselne spracovaných, ale zohrali dôležitú úlohu pri prijímaní a odovzdávaní noviniek, teda zmien, ktoré sa podieľali sa vývoji odevných návykov a zmenách módy.

Okrem písomných prameňov poznáme z územia Slovenska zo 14. a 15. storočia aj výtvarné pamiatky, ale najmä náboženského charakteru. Ide o nástenné a tabuľové maľby ako aj sochársku výzdobu v sakrálnej architektúre. Predstavujú tým istý, síce obmedzený prameň pre štúdium odevnej kultúry, ale napriek tomu sa v nich nepochybne odráža aj dobová odevná kultúra.  Dôležité je „čítať“ na nich odevy, textílie a odevné doplnky z hľadiska ich symbolického významu. Zo svetského prostredia poznáme už  iluminované obrázkové kroniky, napríklad Viedenskú kroniku zo 14. storočia alebo Kroniku Jána z Turca z 15. storočia.

Read More

Odievanie v 14. storočí v znamení zdokonalenia strihu a štíhlej línie

14. storočie predstavovalo vo vývoji odievania obdobie vzniku mnohých druhov odevov, pričom k zväčšovaniu variability ich foriem dochádzalo až v 15. storočí, kedy mnohé z nich nadobúdali extravagantné tvary. V 14. storočí vznikli rôznorodejšie mužské a ženské plášte; u žien šatky (doposiaľ cudne zakrývajúce hlavu, krk a šiju) dostávali rafinovanejšie podoby. Objavili sa ženské čepcovité vysoké pokrývky hlavy a u mužov klobúky rozličných tvarov. Od polovice 14. storočia nastala v mužskej móde zmena: odev sa výrazne skrátil a vznikli viaceré typy krátkych obtiahnutých kabátov (ioppa, kurtka). Muži tak nechávali viditeľnými nohy, dovtedy zakrývané pod dlhými šatovými odevmi.

Do Uhorska prenikali aj prostredníctvom novej dynastie na uhorskom stolci, Anjouovcov, iné zvyklosti z dvorskej spoločnosti. Kontakty s Čechmi rovnako sprostredkovávali luxemburgovskú a francúzsku dvorskú etiketu.  Pod vplyvom zdokonaľovania výroby v rámci cechovej organizácie sa zmenila aj forma odevov. Začali sa zhotovovať odevy priliehavé, konštruované na základe geometrie strihu, nie ako doposiaľ formou rovných strihov a rozširujúcich klinov. Európania sa oboznámili prostredníctvom obchodu, ale aj križiackych výprav s luxusnými tovarmi Východu, odevy a textílie nevynímajúc. Ženy v arabských krajinách nosili obtiahnuté odevy, dlhé po zem padajúce rukávy, vysoké pevné klobúkové pokrývky hlavy a tie sa ako nová móda postupne dostávali aj na európske kráľovské dvory. V 14. storočí sa nosili obtiahnuté ženské šaty/tuniky naznačujúce krivky ženského tela. Dokonca bol obľúbený lodičkový výstrih, ktorý odhaľoval krk, šiju, až ramená. Rukávy dámskych šiat siahali až po zem a ťahali sa za postavou. Na hlavách sa začali formovať vyššie pokrývky hlavy, najskôr ešte ako šatky, pod ktorými mohli byť vysoké podkladané účesy a čepce. Na tie sa ešte kládla šatka. Majetné ženy a muži nosili vrstvené komplety – ich vrchná časť bola vykrojená tak, aby odhaľovala spodnú vrstvu (z fr. cottesucotte alebo lat. tunikasupertunika). Vysoko cenenými v rámci strihov odevov sa stali prečnievajúce rohy, špice, pásy, ktoré majiteľa opticky zvyšovali a dodávali mu majestát.

Mnohí uhorskí šľachtici sa zúčastnili na rôznych cestách, kde sa zoznamovali s exotickými výrobkami a spoznávali dobový vkus. Takýmito luxusnými tovarmi boli okrem iného aj hodvábne tkaniny. V 14. storočí ich cena mierne klesla, pretože sa rozšírili výrobné centrá z Prednej Ázie do severného Talianska (Lucca, Benátky) a Španielska, kde ich  sformovali a udržiavali Mauri, politicky dominujúci Pyrenejskému polostrovu. Hodvábne tkaniny s vytkávanými figurálnymi vzormi zlatými a striebornými niťami predstavovali jedny z najcennejších dobových komodít.

Na území Slovenska sa zhotovovali z nadštandardnejších tkanín jedine barchetybakačíny v cechu barchetárov. Dokladajú ich aj nástenné maľby z územia Slovenska, ako aj nálezy samotných bakačínov. Vyššiu cenu na trhu dodávala týmto cca 45 – 50 cm širokým tkaninám bavlna, ktorá bola v Európe ešte stále exotickým materiálom. Na územie Slovenska ju prinášali aj arménski obchodníci z Ázie. Podobné úžitkové textílie vidíme aj na nástenných aj tabuľových maľbách v iných krajinách. Obľuba bielych tkanín s farbenými vytkávanými vzormi prenikala do celej Európy z Talianska, konkrétne z umbrijskej Perugie alebo z toskánskeho Arezza.

Udeľovanie mestských privilégií posilňovalo postavenie meštianstva, z ktorého sa stávala už silná sociálna vrstva. Organizácia remesla a obchodu boli dominantnými doménami v mestách. Ekonomický a politický rozvoj miest priniesol aj kultúrny rozmach prejavujúci sa v stavebnej činnosti a životnom štýle mešťanov. Prestavovanie a vznik nových kostolov prinášal rozvoj gotického umenia. Odievanie bohatých mešťanov nemeckého, slovenského a maďarského pôvodu sledovali trendy v šľachtickom odeve. Mestá predstavovali aj centrá výroby a predaja takýchto odevov. Cechoví remeselníci, ktorí v rámci tovarišských pochôdzok zbierali skúsenosti z európskych miest boli sprostredkovateľmi nových strihov, výrobných postupov a dekorácií odevov. Aj keď bohatí mešťania, ale aj remeselníci v mestách napodobňovali módne trendy v odievaní, nemohli sa obliekať ako šľachta. Napodobňovali najmä nové strihy odevu ako materiály, avšak niektoré extravagantné detaily na odeve ako vlečky, cípy a dlhé rukávy nenosili aj z toho dôvodu, že takýto odev bol nepraktický. Okrem toho existovali vrchnostenské nariadenia, v ktorých sa vymenovávalo, čo sa zakazuje nosiť mešťanom. Aristokracia si takýmto spôsobom posilňovala privilegované postavenie.

V druhej polovici 14. storočia došlo k výraznejšej zmene v mužskom odeve. Z dlhého tunikového odevu  sa prešlo na kombináciu krátky obtiahnutý kabát (ioppa, kurtka) a pančucháče až k pásu (caligae). Na tomto odeve bohatí muži nosili ešte efektné monumentálne zvrchníky, reverendy/straguly, ušité z nákladných tkanín, na zimu podšívané a lemované kožušinami. Mohli byť prepásané v páse výrazným opaskom alebo len voľne splývavé.

S obľubou obtiahnutého odevu u mužov aj u žien sa začala venovať pozornosť gombíkom, vďaka ktorým sa tesný odev dostal na telo a uzavrel naň. Najbohatší ľudia si dávali zhotovovať celé garnitúry na odev: na predné zapínanie a na rukávy.

Read More

Formovanie Uhorska medzi Východom a Západom

Odievanie na území Slovenska v období raného stredoveku sa ocitlo pod vplyvom viacerých pohanských aj kresťanských, etnicky slovanských a neslovanských faktorov. Pôvodné slovanské obyvateľstvo prešlo postupnou christianizáciou, ktorá prinášala aj nový pohľad na obliekanie. Pokresťančené obyvateľstvo aj v iných častiach Európy prechádzalo na dlhý odev, teda dlhé tuniky, a to najmä vladárska mužská vrstva, ktorá dovtedy nenosila dlhý odev. Krátke tuniky preferovali muži na boj, ale spoločenským odevom sa postupne stával dlhý odev. Ženy, najmä vydaté, nosili pod vplyvom novej ideológie cudne zahaľovanú hlavu, krk a spodnú časť tváre. Kresťanstvo vnášalo do odevných zvyklostí prudérnosť prejavujúcu sa zahaľovaním tela. Vládnuca elita bola ešte stále ovplyvnená byzantskou kultúrou. Luxusné predmety, napr. aj hodvábne tkaniny, mali pôvod práve v  Byzancii.

Staromaďarské kmene  v čase príchodu na územie Slovanov mali iný spôsob života aj obliekania. Paralelu k ich odevu možno vidieť u iných kočovných etník z Ázie. Poznali nohavice chrániace pri jazde na koni, kabáty – kaftany nosili prepásané v páse textilnými opaskami, ktoré pri jazde na koni spevňovali trup. Nomádske kmene spájal aj prístup k majetku takzvane „nosenom na sebe“ ako rôzne typy šperkov. To znamená, že ich odev bol pošitý kovovými aplikáciami, a tie prípadne poslúžili aj ako platidlo. Vzhľadom na to, že ich spôsob bývania v stanoch neumožňoval výraznú sociálnu diferenciáciu, práve šperky na odeve sa stali zo spoločenského hľadiska symbolom statusu. Rovnaký zmysel mali aj masívne náhrdelníky so samostatnými komponentmi, ale aj aplikácie na obuvi či čiapkach. Tie, vo forme až nápadných klobúkov museli pri jazde koňmo nosiť ako ochranu hlavy. Keďže museli „dobre padnúť“, preferovali čiapky hlboko nasadené na hlave. Odev kmeňovej  elity nomádov, najmä kaftany, mohli  byť zhotovené z efektných hodvábov, pretože mali bezprostredné kontakty s kultúrami, kde sa používali hodvábne odevy, napríklad so Skýtmi, Peržanmi alebo Sogdami.

Nový štátny útvar Uhorsko, založený na časti územia Veľkej Moravy, mocensky organizovali maďarské kniežatá s podporou slovanskej elity. Štefan I. ako zakladateľ novej ríše prijal kresťanstvo a Uhorsko sa stalo súčasťou západných štátnych celkov. Normou pre životný štýl aj obliekanie sa stalo napodobňovanie najmä západnej Európy, ale aj Byzancie. Prechodom na latinčinu sa v oficiálnych prameňoch nachádzajú názvy odevov a odevných doplnkov v latinskom prepise. Napriek tomu sa v hovorovej reči  udržiavali názvy odevu slovanského pôvodu a jazykovedci za také považujú napríklad rúcho, rubáč, riza, grzno, huňa, halena, krpce. Známe sú do dnešných čias, aj keď zväčša už len ako nárečové archaizmy. Do 13. storočia existuje len obmedzená škála písomných prameňov prinášajúcich obsažnejšie informácie o odevnej a textilnej kultúre z územia Slovenska či Uhorska.

Forma odevu predstavovala v tomto období veľmi jednoduchý strih. Išlo o rovný odev, strihaný v smere osnovy alebo útku a s rovno vsadenými rukávmi. Postupne sa začali rozširovať v základnom strihu ako aj na rukávoch bočnými trojuholníkovými klinmi. Bola to najuniverzálnejšia forma odevu: mužský, ženský, detský, pre chudobných, bohatých. Napriek jednoduchému strihu boli sociálne rozdiely na odeve viditeľné. V praktickom použití sa rozlišovalo medzi spodnou tunikou, vo funkcii spodného odevu a vrchnou tunikou ako vrchným odevom. V tomto období aj počet rovnakých kusov odevu nosených na sebe signalizoval diferenciu medzi jednotlivými obyvateľmi. Bohatší ľudia nosili aj tri tuniky, každú v inej funkcii, či z iného materiálu. Jednoduchí obyvatelia nazývali svoju často jedinú tuniku riza alebo rubáč. Vrchnú tuniku zo súkna volali sukňa. Sukňa v tomto období neoznačovala odevný typ dnešnej ženskej sukne, ale súkenný šatový odev, rovnako mužský aj ženský.  Nielen materiál, jeho spracovanie, zdobenie, farebnosť boli znakom sociálnej odlišnosti. Najjednoduchšie vrstvy obyvateľstva, teda fyzicky pracujúci ľudia nosili odevy z podomácky zhotovených tkanín, na zimu vlnené, najmä súkenné tuniky, na leto ľanové alebo konopné. Aj v ženskej aj mužskej forme boli prepásané textilným  pásom alebo koženým opaskom.

Šatový dlhý odev zakrývajúci celú postavu však nebol jediným odevom používaným šľachtou, ale aj širším obyvateľstvom napríklad v čase zimy. Na chránenie nôh sa používali „nohavice“, ale nie dnešného typu. Noha bola chránená zospodu podobne, ako v prípade dnešných pančuchových nohavíc alebo podkolienok, teda obúvala sa na chodidlo a vytiahla sa pod alebo nad koleno, kde sa zafixovala tkanicou – podväzkom. „Nohavice“ sa šili, na zimu z vlnených tkanín, na leto z ľanu, konope, luxusnejšie aj z hodvábnych tkanín. Existencia pletených foriem bola pravdepodobne skôr u pospolitého ľudu. Takéto „nohavice“ sa mohli fixovať k nohám remienkami obuvi (sandálov, krpcami), alebo aj tkanicami a tie mohli byť aj veľmi dekoratívne. Používali sa aj onuce  a ovinky, teda tkanice, ktorými sa noha obvila a chránila ju od kolena smerom k chodidlu. Druhý typ nohavíc predstavovali spodky, a tie chránili rozkrok a stehná. Vzhľadom na to, že išlo o typ spodnej bielizne, šili sa najmä z plátna a neprifarbovali sa. Mali formu navliekacích nohavíc s rázporkom vpredu, s kratšími alebo dlhšími rúrami na nohy alebo formu aranžovanej trojuholníkovej  šatky uviazanej v páse.

Podstatnou odevnou súčiastkou žien, najmä vydatých boli šatky na hlavu. V čase 10. až 13. storočia ako súčasť európskeho dámskeho odevu ešte neexistovali čepce alebo klobúky. Aj efektné pokrývky hlavy, známe z výtvarných pamiatok, najmä iluminácií a neskôr aj tabuľových či nástenných malieb, sú zhotovené z jednoduchých foriem: štvoruholníkových textílií alebo so zaoblenými krajmi. Avšak zaujímavé sú spôsobom obkrúcania, kladenia a fixovania na hlavu. Sofistikovanejšie postupy vyžadovali dve, aj tri šatky alebo pásy, ktoré sa na hlavu kládli. Najjednoduchšia na použitie bola šatka položená na hlavu smerom zozadu dopredu, prípadne zhora zafixovaná čelenkou. Zložitejšia bola úprava hlavy so zakrývaním nielen vrchnej, ale aj spodnej časti hlavy,  brady a krku. Rafinovanejšie pôsobila úprava brady, s ponechaním odhaleného krku. Tento ovinovací spôsob úpravy hlavy a krku bol v čase vrcholného stredoveku rozšírený aj na kráľovských dvoroch a v prostredí šľachty. V 14. a 15. storočí, keď začne vznikať širšia paleta pokrývok hlavy založená na strihu a tvrdej forme, stane sa zavitie hlavy archaickou formou, a tá bude prevládať v prostredí meštianstva, vidieckeho obyvateľstva a rehoľníčok.

Najrozšírenejšou pokrývkou hlavy u mužov bola kapucňa ako súčasť plášťa alebo samostatný doplnok. Mala jednoduchý strih vychádzajúci rovnako ako odevné súčiastky z formy jednoduchých geometrických tvarov. Nosila sa aj čiapka obopínajúca a lemujúca hlavu. Zhotovovali ju z tkaniny alebo z plsti pomocou drevenej  formy.

Ako zvrchný odev slúžili v menej majetnom prostredí štvoruhlé šatky buď z ľanového plátna alebo z vlny. Nosili sa aj vrchné vlnené kabáty, vpredu po dĺžke prestrihnuté. Išlo o vplyv maďarských a neskôr aj iných ázijských kočovníkov, usadivších sa na území Uhorska. Plášte pelerínového typu pravdepodobne nosili majetnejší obyvatelia. Boli symetricky kladené na postavu v nemčine označované ako mantel, tie čo mali kapucňu označovali v latinčine aj ako pluvial alebo capa. Pretrvávali aj asymetrické plášte ešte antického  typu. V písomných prameňoch z 12. a 13. storočia sa označujú ako paenuly, pallium, toga. V zime obľubovali kožuchy, krzná rôznych foriem, v latinských označeniach mohlo ísť o pellisony.

Obuv sa nosila medzi vyššou vrstvou celoročne. Zložitejšie formy, najmä dekorovanej kože: maľovanej, razenej, prípadne zlátenej boli výrobkami obuvníkov najmä z Byzancie alebo z arabských krajín. V tunajšom prostredí vedeli ševci kožu opracovať, ušiť a zdobiť vybíjaním. Obuv mohla byť aj textilná.

Medzi vidieckym obyvateľstvom, ale aj obyvateľmi miest fungovala domácka výroba odevu aj doplnkov.

Slovenská elita, šľachta, ktorá zohrala dôležitú rolu pri formovaní uhorského kráľovstva poznala aj luxusnejšie odevné výrobky. Najmä muži počas vojenských výprav alebo ako súčasť panovníckych ciest sa oboznamovali s cudzokrajným tovarom či produktami vznikajúcimi v centrách výroby. Slovenské rody Hont, Poznan, Bebek, Diviackovci, Dônč, Podmanický, atď. si mohli dovoliť nielen najkvalitnejšie výrobky miestnych majstrov krajčírov, obuvníkov, tkáčov, ale aj dovážané odevy a doplnky. Do 13. storočia boli byzantské výrobky, aj ich hodvábne tkaniny luxusnými importmi. Rovnako cenené boli aj perzské a arabské hodvábne tkaniny, ale aj z iných ázijských krajín. Najluxusnejšie boli najmä s vytkanými rastlinnými a figurálnymi vzormi. V zahraničných dobových  prameňoch sa označujú ako samitumy, taqueté, lampasy. Zhotovenie celého odevu, tuniky alebo plášťa z týchto tkanín si mohli dovoliť len najbohatší šľachtici. Využívali sa aj ako ozdobné lemy pri krčnom otvore, na rukávoch a na spodnom leme rôznych odevov. Vysoko sa cenili aj jednofarebné hodvábne tkaniny, ale aj francúzske, nizozemské, anglické, či talianske súkna. Drahými látkami v tomto čase boli aj bavlnené tkaniny dovážané z Talianska a z Orientu. Používali sa na závoje a šatky na hlavu.

Rozdielnosť medzi vlnenými a ľanovými odevmi spôsobovala farba, respektíve kvalita zafarbenia. Podomácky zafarbený odev nemal také sýte a najmä nie dlhotrvácne odtiene, ako keď odev zafarbil už profesionálny remeselník, farbiar. Kvalita farbenia súvisela od typu farbiva a používania chemických prírodných fixatívov. Závisela od množstva použitého farbiva a dĺžky farbenia tkaniny. Dôležitým faktorom kvality zafarbenej tkaniny bola sýtosť farby a jej stálosť po praní, vystavovaní slnku, pri odieraní. Používali sa farbivá rastlinného alebo živočíšneho pôvodu. Samostatné cechy farbiarov vznikali až v neskorom stredoveku, pretože farbenie tkanín  dovtedy zabezpečovali cechy alebo dielne súkenníkov či tkáčov. Tkaniny sa farbili na svetlé  (žltá, červená, karmínová) a  tmavé farby (modrá, čierna, purpurová). Ich ďalším prefarbovaním vznikali odvodené farby ako zelená, oranžová, hnedá a čierna.  Prefarbením žltej tkaniny modrou farbou sa docielila zelená a prefarbením čiernohnedých tkanín modrou, niekedy ešte aj červenou farbou  zase čierne odtiene. Čierne odtiene sa nosili do začiatku 14. storočia zriedkavejšie, skôr na menších kusoch odevov a ako mníšske rúcha pre benediktínov a dominikánov. Móda čiernej farby sa spája až s burgundským dvorom v 15. storočí.

Na dosiahnutie červenej farby sa používala cenovo dostupnejšia morena farbiarska (Rubia tinctorum) alebo ďalšie dovážané luxusnejšie karmínové farbivá získavané z exotických červov hmyzu: karmazín, crimson, karmín. Farbili sa nimi aj vlnené šarláty, na červeno, žlto, hnedo, aj purpurovo, ale v 14. a 15. storočí došlo k preneseniu významu slova šarlát na označenie karmínovej farby. Najluxusnejším farbivom, ktorým sa dosahujú rôzne odtiene červenej bol purpur. Na jeho výrobu sa používajú morské mäkkýše. Termín purpur alebo nach  v stredoveku označoval  nielen farbivo, ale používal sa aj na označenie farby dosiahnutého odtieňa tkaniny. Avšak presná identifikácia takejto farby nie je jednoznačná, pretože podľa množstva použitého purpuru a dĺžky lúhovania v ňom vzišli aj rôzne odtiene od ružovej až po tmavú červenofialovú. Na farbenie modrých tkanín sa používal boryt farbiarsky (Isatis tinctoria), rastlina rastúca v Európe a drahší indigovník pravý (indigofera tinctoria) pôvodne zo západnej Afriky a Južnej Ázie. Zvláštnou farbou bola biela, ktorá sa dosahovala odfarbovaním, pretože prírodné rastlinné alebo živočíšne vlákna v bielej farbe neexistovali. Odfarbenie – vybielenie  bol proces vyžadujúci zručnosť. Preto sa biele odevy, napríklad tunica alba alebo tunica pura veľmi cenili. V bežnom odeve prevládali béžové a bledosivé odtiene prírodného ľanu a konope, avšak aj v jednoduchom podomáckom postupe sa plátna bielili, napríklad sušením na slnku, ktoré z nich vytiahlo farebný pigment. Biela tak bola farbou nadštandardného odevu a používala sa málo, najmä v kombinácii s inými farbami, pri ktorých pôsobila belšie než v skutočnosti bola: teda s červenou, zelenou, modrou. V stredoveku neexistovali farebné škály diferencované na mužské a ženské. Existovali len rozdiely medzi spoločenskými vrstvami, ktoré sa prejavovali vo farebnej sýtosti a kvalite zafarbenia tkaniny, či jej vzorovaní.

Vysokú hodnotu dodávali odevom aj výšivky. Na vyšívanie sa používali v tom najelitnejšom prostredí hodvábne nite, zlaté a strieborné vlákna a nite alebo aj rôzne aplikácie, práce zlatníkov, ktoré sa prišívali na odev. Výšivky boli rozšírené, pretože napodobňovali ťažko dostupné a nákladné vzorované tkaniny. Vyšívali ich profesionálni majstri vyšívači, ale vyšívanie bola aj zručnosť, ktorá sa výchovou pestovala medzi ženami všetkých sociálnych vrstiev. Domácky zhotovené výšivky na odevoch a bytových textíliách sa realizovali ľanovými, vlnenými, a v šľachtickom prostredí aj hodvábnymi niťami. Vyšívalo sa na rámoch, podľa predkresleného vzoru, čím sa dosahovali zložitejšie kompozície a tvary, ale aj „od oka“ podľa počítanej nite, čo bolo jednoduchšie a používali sa najmä geometrické motívy: kruhy, rozety, svastiky, špirály, pásiky. Vyšívalo sa priamo na odev, ale sa vyšívali pásiky alebo aj vzory aplikované na odev buď ako lemy alebo vzory. Ako dokladajú archeologické nálezy alebo múzejné artefakty, v tomto období nosila aj uhorská nobilita vyšívané plášte a tuniky.

Dôležitou súčasťou oblečenia, jeho funkčným prvkom boli stále šperky. Tým, že dlho pretrvávali aranžované formy plášťov, ktoré bolo treba na telo fixovať zapínadlami, boli stále veľmi rozšírené spony: agrafy, fibuly, a na úpravu hlavy a šatiek zase ihlice, špendlíky. Ženy nosili ozdobenú šperkami aj hlavu, okrem náušnic boli stále v obľube aj záušnice. Na fixovanie účesov a závojov sa rozmohli čelenky s rôznymi spôsobmi stvárnenými koncovkami. Nosili ich mladé devy na vlasoch, ale aj vydaté ženy na závojoch. Symbolickou ozdobou hlavy bola parta, širšia čelenka na hlave, ktorá bola znakom dievoctva.

Honosnejšie bývali zhotovené z drahých kovov a drahokamov, či iných minerálov, ale hrobové inventáre archeologických nálezov dokladajú aj jantár, bronz, rohovinu, kosť a sklo. Niektoré výrobky šperkárov slúžili aj ako aplikácie na odevy, boli to ozdobné bronzové pliešky, ktoré sa našívali na šaty alebo na opasky: nákončia, kovania z opaskov, pracky. V obľube nielen v šľachtickom prostredí boli prstene a to štítkové s heraldickou výzdobou alebo kupolovité s očkom.

V tridsiatych rokoch 13. storočia uhorský kráľ Belo IV. prijal Kumánov, pôvodne pastiersky nomádsky stepný národ exotického výzoru aj spôsobu obliekania. Išlo o pohanov, ktorí sa však s podporou kráľa v Uhorskom kráľovstve adaptovali. V štyridsiatych rokoch napadli Uhorsko Tatári (Mongoli) a vyplienili krajinu. Obľuba ázijského typu oblečenia pretrvala vďaka Kumánom usadeným v Uhorsku aj po odchode Tatárov. Nosili dlhé voľné nohavice dnešného typu po zem, kabáty s dlhými prevísajúcimi rukávmi, vpredu prekladané z jednej strany na druhú a fixované veľkým textilným pásom. Čiapky obľubovali homolovitého tvaru so zakončenou špicou. Ich ojedinelý zjav podčiarkovali nielen exotické črty tváre, ale aj úprava hlavy: obľubovali zapletené dlhé vrkoče a fúzy. Belo IV. začal pozývať na obnovu krajiny po mongolských vpádoch z okolitých krajín remeselníkov a baníkov. Prichádzali najmä nemeckí kolonisti, ktorí si so sebou prinášali nielen znalosti nových technológií ťažby rúd, ale aj remeselné zručnosti, nové informácie, iný spôsob obliekania. S nemeckými kolonistami prichádzala nová forma organizovania remeselníkov do profesionálnych zoskupení – cechov a začala sa šíriť aj nová forma umenia, gotika. Nastalo dôležité obdobie výroby spotrebných tovarov. Aj odevy, suroviny na ich výrobu, dekorácie a doplnky sa vyrábali v cechoch. Tam sa strážila aktuálnosť, teda istá módnosť formy, kvalita spracovania a materiálov. Cechové výrobky boli určené pre náročnejšie obyvateľstvo v mestách ako aj pre šľachtu. Písané artikuly  cechov vyrábajúcich odevy a textil poznáme až z 15. storočia, existovali už skôr. Cechová produkcia zohrala dôležitú úlohu pri profesionalizácii, diverzifikácii výrobcov a z toho vyplývajúcej kvality a pestrosti výrobkov.  Aj to prispelo k rozvoju nových odevných súčiastok v 14. storočí.

Read More

Odievanie na území Slovenska v stredoveku

Stredovek predstavuje dlhú epochu ohraničenú 5.-15. storočím. Mnohí historici označujú tento vek reforiem a viery za  najtvorivejší zo všetkých, lebo priniesol kultúru samotnú, ale zároveň sa stal aj základom jej ďalšieho rozvoja. Táto mnohotvárna etapa sa podpísala aj na vývoji módy, ktorá prešla v tomto období mnohými zmenami.

Read More

Odievanie v období slovenského štátu

SAMOSTATNÉ SLOVENSKO – VAZAL NEMECKA

Európou sa šíriaca nacistická ideológia postupne priniesla oklieštenie a zánik prvej Československej republiky Mníchovskou dohodou, čoho dôsledkom bolo vojenské obsadenie Čiech a Moravy vyhlásením Protektorátu a vznik slovenského štátu, ktorého postavenie  určovala ochranná zmluva s nemeckou ríšou.

Závislosť slovenského štátu od ríšskych rozhodnutí mala ďalekosiahle politické, hospodárske aj kultúrne dôsledky. Slovenská armáda sa zúčastňovala na vojenských operáciách nacistického Nemecka, pod nátlakom Nemecka sa na území slovenského štátu prijímali rasové zákony a prebiehali rozsiahle zmeny v hospodárskom živote. Politické a občianske slobody boli potláčané.      

OSUD „OBCHODOV NA KORZE“

Hitlerovské Nemecko malo za cieľ zlikvidovať viaceré národy a etniká a rovnako sa muselo postupovať aj na území Slovenska.  Už v apríli 1939 vyšlo nariadenie slovenskej vlády, ktoré definovalo pojem „Žid“. V septembri 1941 vyšiel tzv. Židovský kódex s 270 paragrafmi. Židom boli odňaté živnostenské licencie, skonfiškovaný poľnohospodársky majetok, priemyselné podniky, ale aj domový majetok vrátane odevov, šperkov, nábytku a umeleckých diel. Aplikácia rasových zákonov na Slovensku v praxi znamenala prevod majetku Židov do rúk Nežidov-Árijcov. Okrem odňatia majetku rasové zákony zakazovali Židom vychádzať na ulicu, zúčastňovať sa verejného života, navštevovať kiná, divadlá, tančiarne či kaviarne. Každodenným obrazom slovenských mestečiek boli Židia povinne označení žltými päťrohými hviezdami.  

Židia na našom území po stáročia spoluvytvárali mestský charakter a ako príslušníci strednej a vyššej vrstvy sa okrem hospodárskeho života aktívne zúčastňovali aj na spoločenskom a kultúrnom živote našej krajiny. Arizácia, teda násilné vyvlastnenie majetku Židom, najviac postihla drobný priemysel (píly, likérky, konfekčné domy) a najmä obchody.

Arizáciou boli zlikvidované aj niektoré renomované odevné podniky z čias prvej Československej republiky. Išlo napríklad o chýrne bratislavské firmy Módny dom Tausky, Módny dom Buxbaum, Módny dom Blau and Weinberger, firmu Weiss and Fürst, obchodný dom S. Braun, módny salón Dedeo a Löwy, pánskeho krajčíra Rosenzweiga a mnohých iných.

TEXTILNÉ PODNIKY

Hospodársky život za slovenského štátu bol prísne riadený a kontrolovaný. Najdôležitejšie priemyselné podniky a banky podliehali priamo nemeckému vedeniu. Slovensko sa však od okolitých štátov odlišovalo tým, že inflácia bola na vojnové pomery mierna a slovenská koruna bola žiadanou menou. Vláda sa počas celej vojny bránila zaviesť dôkladnú racionalizáciu zásobovania. Na prídel bol iba cukor, múka, chlieb, obuv a niekoľko ďalších tovarov, kým v okolitých štátoch sa prídelový systém viazal napríklad aj na spotrebu textílií a odevov. Kúpna sila väčšiny obyvateľstva však bola nízka, aj keď sa vláda usilovala zaistiť zamestnanosť viacerými spôsobmi a zvýšiť tak životnú úroveň.

Najväčšími textilnými priemyselnými podnikmi v tých rokoch boli bavlnárske závody v Ružomberku a v Bratislave textilné závody Danubius, vlnárske závody v Trenčíne, Žiline a Rajci, cvernovka v Bratislave a v Kežmarku ľanársky závod. Pletený a tkaný tovar vyrábali podniky v Bánovciach nad Bebravou a v Martine firma Slovenka, úpletovú – trikotovú bielizeň a metrový tovar v Banskej Štiavnici firma Tricota (neskôr Svetro). Firma Dunaj v Bratislave vyrábala pletený tovar (detské, dámske a pánske odevy).

Textilníctvo bolo počas slovenského štátu výrazne poznačené vojnou. Keďže dovoz klasických textilných surovín mal ťažkosti, začala ich nahradzovať výroba umelých vlákien. Vo Svite pri Poprade sa z celulózy vyrábali viskózový hodváb (svit), umelé vlákno charakteru vlny (slovina), umelé vlákno charakteru bavlny (svitna), priehľadná textília (priesvit) a umelohodvábna priadza. V Bratislave vznikol aj na európske pomery progresívny podnik na výrobu umelého vlákna bavlneného typu – vistry. Náhradné umelé vlákna sa vyrábali aj v Senici. Zvýšenie výroby umelých vláken poznačilo aj dobovú módu. Z umelých hodvábov sa šili šaty, blúzky, nočná bielizeň, šatky a umelá vlna slúžila na výrobu metráže vhodnej na obleky a kostýmy.

Najväčším výrobcom bol Baťa, ktorý v roku 1943 zamestnával 3 115 ľudí vo výrobe obuvi, spracovaní vlny a výrobe umelého vlákna. V Šimonovanoch (dnešné Partizánske, počas vojny Baťovany) Baťov závod dobudúval výrobné haly a novú bytovú štvrť pre zamestnancov. Baťove závody na výrobu obuvi prosperovali aj na úkor menších podnikov. V tom čase mali firmy na výrobu obuvi bežne 20 až 40 zamestnancov. Obuv sa pre nedostatok kože začala zhotovovať z rôznych náhradných materiálov a v tom boli Baťove závody veľmi progresívne. Vyrábali sa topánky s drevenou podrážkou,  vrchná časť sa kombinovala s vlnou, plátnom, textilnou priadzou, ale aj s lykom.   Módnymi sa tak stali váľanky – plstené čižmy, a plátenky – topánky z hrubšieho plátna. Dámske lodičky a poltopánky sa tiež vyrábali z náhradných materiálov a práve firma Baťa z nich vďaka reklame urobila módny trend.

Viaceré odevné závody prežili rozpad Československa a ich výroba pretrvala aj počas existencie slovenského štátu. Disponovali sieťou predajní v slovenských mestách a inzerovali v dobovej tlači. Napriek tomu, že niektoré z nich prevzal nemecký kapitál, zaužívané značky pretrvali a firmy naďalej zamestnávali obyvateľov Slovenska. V roku 1939 otvorili v Trenčíne pobočku českého podniku Nehera, ktorú vlastník nakoniec musel odpredať nemeckej firme Hanisch, ale obchodná značka fungovala naďalej. V dobovej tlači sa prezentovala ako slovenská firma, mala 300 zamestnancov. V Púchove sa koncom vojny začala šiť konfekcia českej firmy Rolný, ktorá pretrvala v Čechách ešte od monarchie. V Hlohovci existoval odevný podnik na výrobu zvrchníkov a kostýmov Sbor. V Prešove bol založený nový odevný podnik Magura, ktorý sa z malej dielne vypracoval na firmu s mnohými predajňami na Slovensku.

Konfekčné domy ako Nehera alebo Rolný mali za cieľ najmä masovú výrobu a kvalitou sa nevyrovnali ručne šitým odevom na mieru. To isté platilo aj pre obuv. Výrobky firmy Baťa boli určené pre nižšiu strednú vrstvu.

NAJLEPŠIE „ŠITÉ NA MIERU“

Najviac cenenými ostávali stále odevy zhotovené na mieru. Dámy a páni si naďalej dávali zhotovovať obleky, košele, kostýmy, šaty a blúzky u krajčíra. V dobovej tlači možno vidieť, že v každom regióne Slovenska boli viaceré druhy služieb tohto typu. Existovali krajčírstva, v ktorých majster a jeho pomocníci podľa modelu ušili odev, vedeli poradiť v strihu, orientovali sa aj novinkách. Ďalšou skupinou boli väčšie krajčírstva, ktoré zhotovovali odevy vo väčšom, akési malé konfekčné domy. V prípade, že ponúkaný odev nesadol, promptne urobili úpravu. Okrem toho existovali krajčírske salóny, ktoré mali ambíciu byť viac „nóbl“. Svedčil o tom výklad, formy reklamy v tlači, kvalita látok, jemnejšie prepracovanie detailov, spôsob komunikácie s klientom a samozrejme aj cena. Dokonalo padnutý odev ako u mužov, tak aj u žien bol prejavom elegancie, normou dobrého vkusu.

Mnohé rodiny aj preto zamestnávali krajčírky, pravidelne prichádzajúce do ich domácnosti. Okrem bežnej údržby odevov a prešívania, často zhotovovali odevy na mieru. Šatník ženy obohatili o jednoduchšie kusy, zatiaľ čo lepšie situovaná domáca pani si večerné šaty, kabát alebo kostým dala ušiť na mieru v krajčírskom salóne.

HRANATÉ PROPORCIE

Militantná atmosféra Európy sa koncom tridsiatych rokov premietla aj do módnej siluety. Predovšetkým začala nadobúdať výrazne hranaté tvary v ramenách ako aj prvky príbuzné s vojenskou uniformou. Objemné hranaté ramená dodávali ženským postavám strohosť a mužskosť. S obľubou sa akcentovali nielen na kabátoch a kabátikoch, ale aj na šatách a blúzkach. Hranatosť  ramien sa zväčšovala vypchávkami tak, ako to v ženských odevných siluetách doposiaľ nikdy nebolo. Statočnosť, silu a odvahu museli v časoch vojny preukázať aj ženy a to nielen činmi, ale aj odevom.

Rafinovanosť módnych tvorcov bola i napriek tejto maskulinizácii viditeľná na detailoch strihu vrchných častí odevov – blúzok, pulóvrov a vrchných častiach šiat. Eleganciu dodávali odevu najmä rôznorodo riešené sedlá šiat a blúzok, napríklad riasením, asymetriou, prepletaním, uzlením  apod. V kontraste s ramenami pomáhali formovať efekt útleho drieku, ktorý dodával ženskej siluete krehkosť.

Celkovú siluetu v tvare X dotvárala v spodnej časti sukňa, ktorá bola na denné nosenie oproti móde tridsiatych rokov kratšia, približne po kolená.

Veľmi rozšíreným typom dámskeho odevu bol kostým, ktorý niektorými detailmi (výrazné gombíky, vrecká, epolety) mohol pripomínať uniformu. Dámske saká, podobne ako pánske, boli doplnené v zadnej časti o dekoratívny pásik, obľúbené boli saká s protizáhybom v chrbtovej časti. Rozlišovalo sa medzi anglickým kostýmom, ktorý bol striedmejší v strihu saka a doplnený o jednoduchšiu, skôr rovnejšiu sukňu, a francúzskym kostýmom, ktorého strihové riešenie bolo celkovo náročnejšie a nápadnejšie.

Kostýmy boli vhodným denným oblečením, či už do práce, na bežné, ale aj na neštandardnejšie denné príležitosti (návšteva výstavy alebo formálnejšie stretnutie). Šaty sa na bežné denné príležitosti najviac nosili od jari do jesene. Na denné príležitosti sa nosili kratšie, v rozpätí od dĺžky po kolená až po lýtka. Šaty mali oproti kostýmu charakter viac spoločenskejší. Do tančiarne alebo na promenádu nosili elegantné dámy šaty, nie kostým. Na večerné príležitosti boli vyhradené dlhé šaty, v striedmejších modeloch prevládala dĺžka po členky. Najluxusnejším materiálom bol hodváb, ktorý sa nahrádzal aj viskózovým hodvábom. Večerné šaty boli vždy výrazne dekoltované.

Efektnými doplnkami na kostýmoch, kompletoch, šatách a zvrchníkoch boli v štyridsiatych rokoch kožušiny. Obľuba pretrvala ešte z minulých čias – líšky, tchory či norky, na jednom ramene, na dvoch,  na ruke nedbanlivo prehodené, s hlavami, s labkami.

Blúzka ako doplnok do kostýmu alebo v kombinácii len so sukňou už bola bežnou súčasťou šatníka žien všetkých spoločenských vrstiev. Bavlnené, viskózové, hodvábne, s dlhými, či krátkymi rukávmi, s potlačou, vyšívané, bez vzorov – zvykli sa zapraviť do sukne alebo do nohavíc. Obľúbená bola aj halena, ktorá ostávala vykasaná a prepásavala sa v páse opaskom.

BIZARNÉ DOPLNKY

Na prvý pohľad zaujme vojnová silueta najmä dvoma typmi odevných doplnkov – prepracovanými, nápadnými elegantnými klobúkmi a neforemnými, až hrubými tvarmi topánok. Pokrývka hlavy sa stala akousi náhradou za zredukovanú a zjednodušenú eleganciu šiat. Svojimi nápaditými až bizarnými formami dodávali klobúky postave ženy odťažitú eleganciu navodzujúcu dojem, akoby hlava snívala tie najuvoľnenejšie sny. (Za túto hravosť vďačí ženský odev Else Schiaparelli – módnej návrhárke, ktorá už v medzivojnovom období navrhovala neuveriteľné, extravagantné a mimo mondénny svet Paríža až „nenositeľné“ odevy a doplnky.)

Na nohách sa nosili formy topánok v módnom odeve doposiaľ nevídané, charakteristické skôr pre tradičný alebo pracovný odev. Neforemnosť a masívnosť topánok, taká neobvyklá v dejinách módy, ktoré preferovali eleganciu subtílnej nohy a obuvi, bola skutočnou novinkou. Nedostatok kože navyše zapríčinil používanie materiálov dovtedy rozšírených iba vo vidieckom alebo robotníckom prostredí: drevo, plsť, prípadne textil.  Jemné „črievičky“ nahradili hrubšie topánky často s mohutnou platformou. Štíhle dámske nohy v nich stratili pôvab a ladnosť. Tvrdá realita dní si vyžiadala aj pevnú, stabilnú a hrubú obuv.

PÁNSKA MÓDA

Základom pánskeho šatníka bol stále oblek s košeľou, viazankou a pokrývkou hlavy. Páni si neobliekli inú spoločenskú košeľu ako bielu, sako bolo vždy zapnuté, smoking, frak či žaket boli ešte stále v povinnej garderóbe džentlmena. Do obleku sa nosila vždy viazanka alebo motýlik, ručne viazaný.

Obleky mali v šatníku džentlmena rôzne podoby: denný pracovný, denný spoločenský (zvykol sa nosiť ešte stále aj žaket), spoločenský večerný čierny (najmä komunistickí intelektuáli upúšťali od smokingov a frakov), oblek vychádzkový, športový.

Hlava pána, ale aj muža pracujúceho fyzicky, bola vždy zakrytá – klobúkom alebo čiapkou so šiltom (tá bola skôr proletárskym doplnkom, pre džentlmena vhodným iba na golf alebo iný šport). Medzi pracujúcou vrstvou boli obľúbené aj baretky „rádiovky/rádionky“.

V dobových časopisoch sa nevenovala veľká pozornosť fyzickej úprave mužov a pánskej móde. Ak sa chcel džentlmena informovať o tom, čo sa práve „nosí“, bol odkázaný na české alebo zahraničné pánske módniky.

Za „dobre oblečeného“ sa považoval muž, ktorému oblek dokonalo padol na postavu. To sa docielilo šitím na mieru. Dĺžka rukávov a nohavíc, výška goliera, dobre uviazaná kravata alebo motýlik a vhodne vložená vreckovka v náprsnom vrecku kabátca dávali znať, kto sa vie alebo nevie obliecť.

IDEÁL Z ČASOPISOV

Ideálom krásy bola dospelá zrelá žena. Módny ideál v odievaní stále prinášali francúzske módne časopisy. Aj keď vojna uspáva všetky múzy, móde predsa len ostalo dovolené nechať ženy aj napriek ťažkým časom trochu snívať. Každodenná realita však bola iná. Prevládajúca nacistická propaganda predstavovala ženu statočnú, striedmu, nemeckú, ženu pracujúcu. Nemecká, ale aj slovenská nacionalistická vlna propagovala odevy v ľudovom štýle, najmä šaty a blúzky boli ozdobované výšivkami. Z nemeckých dobových módnych časopisov sa k nám šírila aj obľuba nemeckých dirndlov, šiat typických pre niektoré nemecké regióny.

Najviac sa však ženy inšpirovali eleganciou v prítmí filmových sál, kde im krásky strieborného plátna predvádzali nedosiahnuteľné toalety zhotovené špičkovými návrhármi. Na Slovensku boli dostupné najmä české a nemecké filmy. Pre pražské filmové ateliéry na Barandove, kde vznikali aj mnohé nemecké filmy, zhotovovali odevy renomované pražské modelové domy Podolská a Vlková. Tie obliekali české filmové hviezdy aj v súkromnom živote.

Správy zo sveta filmu, českého alebo nemeckého, prinášali aj hlavné dobové periodikum u nás –  Nové Slovensko (mesačník) a Nový Svet (týždenník). Vidieť a vystrihnúť si svoje idoly, inšpirovať sa ich účesom, šatami či mejkapom mohli ženy všetkých sociálnych vrstiev.

V každom vydaní Nového SlovenskaNového Sveta existovali samostatné „ženské“ rubriky. Venované boli móde, etikete, odievaniu, samozhotovovaniu odevov, rady a tipy ako byť elegantná, detskému odevu, spestrované zvykli byť aj informáciami zo zahraničia. Samostatný módny časopis však na Slovensku nevychádzal. Zaobstarať sa dali najmä české, nemecké a rakúske módniky.

Read More

Literatúra a dôležité linky

Krausová, Agáta a kol.: Enci, benci, na kamenci- tradičné detské hry Nitrianskeho kraja (Krajské osvetové stredisko v Nitre, 2018)

Blažek, Bohuslav: Bludiště počítačových her (Mladá fronta, 1990)

https://softhouse.speccy.cz/documents/download/Bludiste_pocitacovych_her.pdf

Švelch, Jaroslav: Gaming the Iron Curtain (MIT Press, 2018)

Ondrejka, Kliment: Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku (Veda, 1976)

Čmolík, Otto: Hry pre iskry a pionierov (Smena, 1973)

Králiček, Juraj: Hrajme sa s deťmi (Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976)

Ferenčíková, Marta: Detské ľudové hry a pásma (MPC, 2014)
(Dostupné online na stránkach Metodicko-pedagogického centra)

Read More

Súčasný stav

Po roku 2000 môžeme hovoriť o pomerne ustálenej hernej scéne na Slovensku a hry sú bežnou verejnosťou brané ako hociktoré iné médium. Otvárajú sa špecializované kamenné predajne (Hráč, Brloh), kredity do rôznych hier je možné si zakúpiť v diskontných potravinách. Ďalším dôkazom o rastúcej komunite sú vznikajúce herné weby, ktoré v istom zmysle nahrádzajú magazíny (Gamesite.sk, Sector.sk, gamesWEB.sk) ale aj rôzne nové projekty, ktoré reflektujú potrebu vidieť hry ako možnosť edukácie (ako napríklad portál Vĺčatá). Vzdelávanie je pritom na poli hier samostatnou témou; aj čo sa týka praktických kurzov v oblasti produkcie hier, aj v rámci akademického prístupu. Na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave existuje od roku 2015 samostatný študijný odbor Teória digitálnych hier, ktorý je prvým takto zameraným samostatným odborom. Témou videohier sa zaoberajú aj iné školy (napríklad Súkromná stredná škola animovanej tvorby v Bratislave alebo Stredná umelecká škola v Trenčíne a iné).

V roku 2016 vzniká SGDA, Slovak Game Developers Association, združenie, ktorého primárnym účelom je podporovať videoherný priemysel a zvyšovať povedomie o ňom. SGDA založil Filip Fisher (jeden zo zakladateľov Pixel Federation), Marián Ferko (z pôvodného Cauldronu), Pavol Buday (ex-šéfredaktor Sectoru, herného webového serveru), Marcel Klimo a Adam Šabla (herní dizajnéri).  Asociácia sa v úzkej spolupráci so Slovenským múzeom dizajnu venuje aj zbierkam a archivácii digitálnych hier, snaží sa o organizáciu pravidelných stretnutí hernej komunity a zabezpečuje tiež herné odborno/populárne Game Days (v Košiciach a v Trnave) a pravidelne publikuje prehľad o tuzemskom dianí v tejto sfére. Ďalšou z dôležitých funkcí, ktoré má SGDA, je snaha zvýšiť záujem štátu o herný priemysel, nakoľko z tohoto pohľadu je herná oblasť dlhodoba zanedbávaná a investície doň prichádzajú najmä zo súkromného sektora a zahraničných investorov.

Slovenský herný priemysel v roku 2019 (zdroj: sgda.sk)

Aj keď sa môže zdať, že slovenská herná scéna v súčasnosti zaostáva nad tou českou, minimálne čo sa týka vývoja veľkých videoherných titulov (ako je napríklad Bohemia Interactive a jej Arma alebo Mafia), napriek tomu však môžeme sledovať významný pokrok aj vo vydávaní, ako aj v hraní hier na našom území. Tendencia, ktorú odštartovali 90te roky, a teda výrazný posun vo vnímaní hier ako takých (aj v zmysle hier ako produktu priemyslu), naďalej pokračuje. Prejavuje sa napríklad tým, že po celej krajine vznikajú nové štúdiá; na západnom Slovensku vzniká Fatboy Games, Bitmap Galaxy, Volcanicc, z časti personálu z padlého 10tacle Studios Slovakia (ktoré, žiaľ, nikdy nevydalo svoj dlho pripravovaný titul Elveon) Games Distillery (s titulmi Aqua a Citadels), Doublequote Studio, Aykiro a Tater Games, v Žiline Playnica, v Košiciach od roku 2015 existuje pomerne malé Triple Hill Interactive s futuristickou hrou Underflow, Grindstone a ďalšie, zastrešené pod Game Dev Košice. Celkovo v roku 2019 evidujeme tridsať osem herných spoločností (podľa SGDA Industry Reportu v 2019).

Najväčším slovenským producentom hier je Pixel Federation, herné štúdio s najvyšším počtom zamestnancov, sídliace v Bratislave. Pixel je najmä najúspešnejším start-up projektom v tejto oblasti, minimálne čo sa týka popularity jeho hier pre smartfóny, ale taktiež je v istom zmysle tvorivým podhubím pre začínajúce a ašpirujúce osobnosti herného diania. Spolu s Sygicom (slovenskou firmou orientovanou primárne na GPS technológie), Leafom (neziskovou organizáciou pre rozvoj študentov a pedagógov), HubHubom (coworkingovou komunitou) a Hemisférou (projektom pre celkové vzdelávanie detí v tvorbe hier) pracujú na programe Butterfly Effect, ktorý má vyprodukovať schopných a zorientovaných potenciálnych tvorcov hier a aplikácií. Pixel je tiež istou liahňou nových projektov, nakoľko v Bratislave spája podobne zameraných ľudí a tak vytvára priestor pre diskusiu v tejto oblasti.

Slovenská herná scéna je už okolo roku 2000 výraznou komunitou, spätou s ďalšími inými žánrami. Príkladom sú napríklad mnohé festivaly, ktoré združujú viaceré subkultúry, a ktoré zahŕňajú aj tú hernú. Napríklad festival IstroCon vznikol už v roku 1988. Z IstroConu sa v roku 2004 stal Comics Salón, popkultúrny festival inšpirovaný Comic Conom, a v roku 2008 vznikla aj jeho jarná verzia, AnimeSHOW a Game Expo,  pričom obe stretnutia držia výraznú líniu scifi, fantasy a hier. Od roku 2006 existuje taktiež podobne orientovaný Slavcon.  Komunity orientované na cosplay a cony celkovo sú vďačným publikom pre videoherný priemysel a fantastickú kultúru celkovo; tie slovenské nevynímajúc. Najnovším prírastkom do tejto skupiny patrí bratislavský Y-fest, ku ktorému patrí Y- Games, najväčší herný slovenský turnaj v elektronických športoch, panelové diskusie s hosťami z herného sveta a výraznou technologickou časťou a taktiež už spomínané Game Days.

Tieto udalosti sú späté s javom, ktorý je pomerne nový v slovenskom hernom dianí, a to s rozširovaním kompetitívneho hrania a so vznikom segmentu e-sportov, ktorý sa ohromne rýchlo vyvíja po celom svete. Slovensko nepatrí medzi krajiny, kde je esport tak populárny, ale jeho pozícia stále rastie. Dôkazom môže byť vznik nových e-sportových tímov, pričom niektoré z nich postavili samotné kluby “tradičných” športov, ako napríklad v prípade AS Trenčín, ktorý má vlastný tím hrajúci FIFU. Zaujímavosťou môže byť tiež tím ROG.female, zložený čisto len z českých a slovenských hráčok.

Read More

Herná scéna na území Slovenska po roku 1989

Revolúcia v roku 1989 zmenila československé sociálne a politické dianie v každom odvetví, hernú scénu nevynímajúc. Otvorenie hraníc, dostupnosť tovaru a voľnosť v tvorbe a podnikaní zapríčinili napodobňovanie západného trhu; to, čo bolo za socializmu zabezpečované takmer výlučne individuálnou činnosťou hobbystov, pospájaných do spolkov, nahrádzajú štúdiá a legálne vydávané a distribuované magazíny.

Na začiatku deväťdesiatych rokoch ešte vychádzajú hry samostatných autorov. Československá scéna je stále ohromne plodná a tvorená najmä mladými ľuďmi, ktorí sa programovať naučili sami a pre ktorých boli hry samozrejmou súčasťou práce s počítačom. Z tých slovenských to bol napríklad Milan Blažíček a jeho Notorik a Octopussy, Radoslav Maruša s  Phantomom F4, Rudolf Priečinský s hrami Tripe alebo Arkarum, alebo Slavomír Lábsky, ktorý tvoril najmä demá a systémové matematické a tlačiarenské programy, ale má na svedomí napríklad aj hru Traf ma!, alebo program Genius 18, ktorého dnes môžeme považovať za primitívneho chatbota.

Ďalšou z vecí, za ktorou stojí Lábsky ale aj ďalší iný programátori, bol program na ochranu kaziet pred kopírovaním pre bratislavské herné vydavateľstvo UltraSoft. Dovtedy neexistovalo silné povedomie o autorských právach a plošný zákaz podnikania nedovoľoval existenciu súkromných firiem, to sa však zmenilo už krátko po revolúcií. Existencia trhových mechaník, kde sa môžu hry riadne distribuovať zapríčinila otvorenie témy autorstva, duševného vlastníctva a nároku na  honorár; z čoho vyplýva potreba ochranných mechaník, ako bol Lábskeho program. Takéto povedomie však prichádza postupne, resp. trvá dlhšie, kým je uvedené do praxe; autori sa bránia, keď ich tvorbu niekto rozmnožuje a obohacuje sa tým, ale stále vychádzajú tituly s postavami zo zahraničných akčných filmov a nezriedkavým javom sú tiež magazíny s článkami kritizujúcimi pirátstvo, zatiaľ čo ich inzercia obsahuje inzeráty na kopírovaný softvér.

Vznik prvých herných štúdií úzko súvisel so zmenou prístupu k hrám; hry sa stávali komoditou v kapitalistickom zmysle a autori ich mohli predávať distribútorom alebo rovno založiť vlastné štúdio – aj keď v tomto období hovoríme o malých spoločnostiach s niekoľkými členmi. Napriek tomu, že trh sa pomerne rýchlo uvoľnil, ľudia získavali hry často skôr ako samotní vydavatelia a rozširovali ich demo verzie, alebo aj samotné hry celé. Činnosť týchto „spreaderov“ nebola v tom čase legálna a jedným z prvých odsúdených za herné pirátstvo bol – podľa jeho vlastných slov – práve Richard Pintér, v tom čase jedna z najvýraznejších osôb slovenského herného diania (aj keď bol eventuálne oslobodený prezidentskými amnestiami). Pintér sa po tomto súdnom spore začal venovať hrám seriózne, založil spoločnosť Riki, zameranú na legálnu distribúciu hier, v roku 1994 aj rovnomenný časopis a o rok neskôr aj Riki Computer Games, vydavateľstvo, ktoré zastrešovalo vydávanie českých hier (Ramonovo kouzlo, Dračí historie, 7 dní a 7 nocí),  prvý komerčný debut slovenských vývojárov Rune Software, adventúry Anatema: Legenda o prekliatí a neskôr z neho vznikla ďalšia vývojárska spoločnosť Mayhem Studios. V susedných Čechách mal podobnú úlohu ako Pintér hráč, programátor, distribútor a vydavateľ Petr Vochozka s vývojárskymi spoločnosťami Vochozka Trading a neskôr Illusion Softworks (dnes 2K Czech, slovenská pobočka bola Silver Wish Games).

Časopis Riki nebol jediný slovenský časopis, zaoberajúci sa výlučne hrami. Kým v Československu nezačali vychádzať časopisy s hernou tematikou, populárny bol poľský Bajtek (1985 – 1996). V Čechách začínajú o niečo skôr, už od roku 1989 vychádzajú Počítačové hry, ďalšie sú prevažne zamerané na konkrétny operačný systém; v roku 1991 prichádza Commodore Amater, Amiga Magazín, Bit a u nás časopis Počítač Aktívne, ktorý obsahoval aj hernú rubriku, neskôr Joystick (1993) a Hráč (1996). Okrem toho boli u nás populárne magazíny Score alebo Fifo.

Napriek tomu, že v tomto čase popularita osobných počítačov rýchlo stúpala, hardvér bol lacnejší a softvér dostupnejší, slovenská herná scéna bola pomerne malá a navzájom prepojená a za svoj rozvoj vďačí prevažne individuálnym nadšencom ako bol aj Pintér alebo ďalší priekopníci herného priemyslu.

Napríklad jedno z prvých združení, DSA Computer Graphix s hrami pre ZX Spectrum, bolo v skutočnosti tvorené v podstate len bratmi Balarovými; Dušan Balara sa postaral o grafiku a animácie a programovej stránke sa venoval Ladislav Balara. DSA Computer Graphix spolupracovali so spomínaným Marušom na jeho hre Prvá Akcia! z roku 1992,  ktorá je tiež príkladom voľného preberania zahraničného obsahu; jej hlavný hrdina, policajt zasahujúci pri prepade banky, má zámerne pripomínať Arnolda Schwarzeneggera (vzhľadom k vtedajšej grafike len na úvodnej titulke). Okrem toho majú na konte šesť hier; možno spomenúť tituly ako Sherwood (odkazujúci na námet Robina Hooda) alebo hry spájajúce akciu a adventúru s logikou Towdie (1994) a Kliatba Noci (1993).

Medzi ďalšie významné herné spoločnosti patrí bratislavský Cauldron, založený tímom v zložení David Ďurčák, Marián Ferko, Maroš Stano a Peter Rjapoš. Veľmi dobre prijatá bola už ich prvá hra, logická Quadrax (1996), ktorá bola v roku svojho vydania najpredávanejšou na Slovensku aj v Čechách. Cauldron bol v roku 2014 pohltený českou Bohemia Interactive a štúdio dostalo novú identitu Bohemia Interactive Slovakia, medzitým však stihli vyvinúť osemnásť ďalších hier pre rôzne platformy. O niečo neskôr, v roku 1997 vzniká v Michalovciach Cypronia / Cypron Studio, ktorá v posledných rokoch vydáva remaky svojich starých hier pre nové počítačové systémy.

Read More

Éra prvých počítačov

Hry boli od začiatku súčasťou práce s počítačom. Ľudská povaha je od základu hravá a už obrovské sálové počítače v šesťdesiatych rokoch boli predmetom hrania sa tej uzavretej skupiny programátorov, ktorí k nim mali prístup a teda aj možnosť vytvárať jednoduché hry sami pre seba. Aj po pomalom, postupnom prieniku osobných počítačov k obyvateľom Československa v osemdesiatych rokoch boli počítačové hry brané ako jedna z tých pár vecí, ktoré tieto počítače dokázali robiť – aj keď prístup k videohrám bol, tak ako aj teraz je, u ľudí rozpačitý.

Éra týchto počítačov, ktorá v západnom svete začína podstatne skôr, našla komunistické Československo nepripravené. Potreba počítačov, hoci prízvukovaná školami, fabrikami alebo IT amatérmi, nebola rozpoznaná kádrami príkazovej ekonomiky, a to aj napriek tomu, že záujem o technologické smery v tomto období rástol aj medzi študentmi, aj medzi zamestnancami. Osobné počítače a ich tvorcovia sa stretávali s nezáujmom až neochotou KSČ, zatiaľ čo sa stávali predmetom záujmu ľudí a progresívnejších médií, ako bol napríklad Mladý svět, Televizní klub mladých alebo neskôr magazín Mikrobáze.

Na československom trhu, kde dopyt po počítačoch a mikročipoch všeobecne ďaleko prevyšuje ponuku, kde aj banálnejší tovar je nedostatkový a kedy dovážanie západného tovaru bolo možné len cez komplikovaný systém výmen kvôli nezameniteľnej mene (alebo prostredníctvom individuálneho importu), je táto technika uprednostňovaná pre priemysel a školstvo. Využívanie počítačov pre zábavné účely teda nebolo bežné; takmer neexistujúci trh suplovali nadšenci, stretávajúci sa v počítačových kluboch pod patronátom štátnych, prevažne apolitických organizácií ako Svazarm alebo Socialistický zväz mládeže. Táto amatérska počítačová scéna bola v istom zmysle výrazne samostatná v „montovaní sa“ do hardvéru, kopírovaní sofvéru a písaním a šírením programov. Za vytvorenie podmienok pre šírenie a hranie prvých počítačových hier krajina vďačí najmä týmto hobby klubom.

Napriek tomu sa počítače postupne dostávali do Československa; zahraničné prístroje ako Sinclair ZX Spectrum, neskôr konkurenčné Atari alebo Commodore, ale aj domáci Didaktik zo Skalice, ktorý bol vlastne kópiou ZX Spectra; čo taktiež znamenalo, že bol kompatibilný s hrami vytvorených pre jeho anglického predchodcu. Ďalším z prvých mikropočítačov bol PMD, Piešťanský minipočítač displejový, vyvinutý potajomky Romanom Kiššom v piešťanskej Tesle. PMD sa stal okamžite žiadanou komoditou, a to aj napriek tomu, že bol ohromne drahý a kvôli zatvoreným hraniciam aj o niekoľko tried nižší ako západná elektronika v tom čase. Z PMD sa ale takmer ihneď stal politický projekt a Kišš mal zakázané ďalej počítač vyvíjať. Spolu s počítačom Maťo a IQ 151  bol skutočne prvým počítačom vyrobeným na Slovensku. Podstatne menej rozšírené boli herné konzoly, ale prekvapivo populárne boli produkty od sovietskej Elektroniky, najmä Nu pogodi!.

Prvé z týchto hier sú dôkazom vynaliezavosti a hravosti navzdory technologickým ťažkostiam. Spočiatku vychádzali aj ich papierové verzie, prerekvizity hier, ktoré mali ešte len prísť. Takto v roku 1981 vydáva ABC mladých techniků a přírodovedců simuláciu počítačovej hry Přistání na Měsíci, papierový model, do ktorého sa zasúvala karta s programovými príkazmi. Tieto „analógové“ verzie odrážali tiež skutočnosť, že počítače boli spočiatku komoditou, ku ktorej sa nedostali všetci ašpirujúci programátori a učenie sa programovacieho jazyku písaním na papier bolo celkom bežné.

Aj podoba počítačových hier, ktoré sa hrávali v tom čase, je dnes už ťažko predstaviteľná. U niektorých z hier úplne absentovala grafika na monitore; hra namiesto toho prostredníctvom tlačiarne s ceruzkou na dvoch ramenách kreslila dianie. Taká bola napríklad balistická hra Plivátko, kde hráč upravoval silu a smer pľuvnutia. Iné zobrazovali hru výlučne pomocou textu; ako v prípade Star Treku, kde hráč zadával čísla podľa toho, kam sa chcel presunúť a takto „objavoval“ vesmír.

Hry sa teda spočiatku šírili ako ostatné programy; ručne prepisované a takto kopírované zo zariadenia do zariadenia, neskôr prenášané pomocou kaziet. V polovici osemdesiatych rokoch prichádza k ustáleniu neformálnej a neoficiálnej distribúcie kazetových kópií západných hier. Textové hry ako Přistání na Měsíci alebo spomínaný Star Trek boli postupne vytláčané hrami, ktoré ponúkali nový audovizuálny zážitok; na trh, stále prevažne v podobe výmenných stretnutí nadšencov, sa dostali hry ako Manic Miner alebo Atic Atac. V osemdesiatych rokoch ľudia počítačové hry nielen hrali, ale aj ich tvorili. V tejto dobe vzniklo veľa kópií zahraničných hier (z dôvodu uvoľneného chápania autorstva), pokračovaní, nových hier s prevzatými akčnými hrdinami, ale aj celkom nové hry; napríklad textové hry Michala Hlaváča (Super Discus, Sherlock Holmes: Traja Garridebovia), Martina Malého (Katanga, Demon in Danger, Nick Carter), hry od skupiny „Golden Triangle“, čiže  Františka Fuku, Miroslava Fídlera a Tomáša Rylka a mnoho ďalšieho.

Samostatnou témou sú hry, ktoré svojou témou alebo mechanikou priamo reflektovali politickú situáciu a prechádzali bez povšimnutia; niečo, čo si možno ťažko predstaviť pri inom médiu pred pádom režimu. Po udalostiach Palachovho týždňa (brutálne potlačených nenásilných demonštrácií v januári 1989) vznikla hra Indiana Jones na Václavském náměstí, v ktorej tento hrdina je svedkom udalostí a následne uteká z námestia na letisko, pričom sa musí prebojovať príslušníkmi ŠtB a Ľudových milícií. Ďalším príkladom môže byť P.Ř.E.S.T.A.V.B.A. Miroslava Fídlera (ktorý sa k hre priznal až po Nežnej revolúcií a schválne ju naprogramoval tak, aby mu nikto neprisudzoval autorstvo), ktorá je satirou na komunistický režim a hráč v nej páli Marxov Kapitál,  vyhadzuje Leninovu sochu do vzduchu – a po prejdení dostane pozvánku na skutočnú nadchádzajúcu demonštráciu.

Ďalším javom, ktorý bol v tom čase mimo zákona, bol vznik akýchsi prvých herní, kde si mohol človek za 2 koruny československé hru zahrať – väčšinou na konzole. Kamenné obchody a podniky boli ale kontrolované štátom, takže tieto herne mali celkom unikátnu formu; cestovali v maringotkách, niekedy s potulnými cirkusmi a niekedy osamote. Konzoly boli v tejto podobe vlastne nevýhernými hracími automatmi s hrami ako Pong alebo rôznymi pinballmi. O tejto “maringotkovej kultúre” sa ale vie podstatne málo.

Napriek nedostatkovej technológií bolo toto obdobie na hry prekvapivo plodné, najmä ak berieme do úvahy to, že títo autori boli amatérmi aj v tom zmysle, že na rozdiel od kapitalistických krajín, videohry u nás neboli chápané ako začínajúci priemysel a neniesli žiaden prísľub zisku. Síce samotná cena počítačov v priebehu rokov klesala, stále išlo o násobky priemerných platov; a ani dostatok financií nebol garanciou kúpy. Napriek týmto ekonomickým a logistickým dôvodom sa našlo dosť ľudí, ktorí túto novú technológiu identifikovali ako niečo, na čom bude závisieť budúcnosť a venovali jej svoj osobný čas a prostriedky. Spolu vytvorili takmer neorganizovanú a neštruktúrovanú počítačovú scénu, či už zakladaním spolkov a klubov (ako pražský počítačový klub Sylvy Prokšovej, rodenej Vošahlíkovej alebo prvý Atari klub Oldřicha Burgera), magazínmi a časopismi, ako bolo nezávislé, čiže technicky nelegálne Spektrum Davida Herla a Ondřeja Kafku (neskôr ZX Magazín, vychádzajúci až do roku 2005) alebo magazín kultúrneho undergroundu Vokno Františka Stárka, ktorý využíval počítače a tlačiarne k šíreniu tohto samizdatu, alebo aj šírili pozitívne povedomie o počítačoch a videohrách, ako to robil napríklad herec, hudobník, skladateľ, humorista a v neposlednom rade veľký fanúšik nových technologických trendov Jaroslav Filip napríklad v svojom programe Počítač na hranie. Herné dianie v osemdesiatych rokoch dobre zachytáva kniha  Bludiště počítačových her od autora Bohuslava Blažka, editovaná programom StarTexter pre počítač Commodore 64; vypixelovaný, hranatý retro font autorovi navrhol jeho syn, čo znamená, že v jej prípade forma odráža obsah a kniha je dnes voľne dostupná a šírená s vedomím majiteľa autorských práv.

Read More

Pionieri a iskry

„Základným cieľom komunistickej výchovy je všestranný rozvoj osobnosti, príprava aktívneho budovateľa komunistickej spoločnosti,“ píše Otto Čmolík vo svojej knihe Hry pre iskry a pionierov z roku 1973.

Jednou z vecí, ktorú nutno spomenúť pri hrách, najmä tých detských, je ich nezastupiteľná úloha vo vzdelávaní a výchove. Hry rozvíjajú všetky stránky detskej osobnosti; okrem spomínanej telesnej stránky majú vplyv tiež na intelektuálne schopnosti, estetické chápanie a socializáciu. Hry, ktoré majú formu napodobňovania činnosti dospelých môžu mať funkciu pracovnej výchovy, spolu s rekvizitami a hračkami prispievajú k technickým zručnostiam.

Čo sa týka mravnej výchovy, výraznú časť v histórii Slovenska zohráva socialistická výchova detí a mládeže. Komunisti identifikovali potenciál hier ako možnosť prostriedku pre ovplyvňovanie a kontrolu mladej generácie. Tak sa hry stali nástrojom pre vytváranie pre režim vhodného, socialistického človeka. Nezanedbávajúc zdôraznené prvky hier, ktoré prispievajú k rozvoju človeka, v komunistickom režime boli tieto hry patrične doplnené o  propagandistickú rovinu. Autori v tomto období sa nemýlia v tom, aké dôležité sú hry, avšak podmieňujú ich ideológiou a politickým smerovaním. „Najobľúbenejšie, najpotrebnejšie detské hry sú tie, v ktorých si deti sami určia cieľ hry: postaviť dom, cestovať do Moskvy, vyhnať bielogvardejca…“, píše Nadežda Konstantinovna Krupská, organizátorka sovietskeho školstva a manželka Vladimíra Iljiča Lenina.

Prichádza aj k vytvoreniu nových príručiek s odporúčanými hrami, ktoré by podporovali vtedajšie spoločenské a politické ciele. Nazývané výchovnými tematickými hrami, učia deti bežným potrebným veciam; čistote a hygiene, poznaniu fyzikálnych javov alebo spolupráci, ale nutno tiež uviesť tie, ktoré sa snažia napríklad o „vzbudenie úprimnej lásky k vojakom“, chcú „vštepiť deťom, že naša armáda je silná a naši vojaci sa neboja nepriateľa“, alebo pomocou stavby snehuliakov deti presvedčiť, že „deti nezamestnaných robotníkov v kapitalistických krajinách trpia zimou“.

Tieto hry boli tematické a usmerňované dospelými, čo súvisí s vytvorením organizácií pionierov, vedených Socialistickým zväzom mládeže a Komunistickou stranou Československa. Pionieri mali byť novou silou pre boj za práva vykorisťovaného proletariátu a tieto združenia mali úlohu deti a mládež nadchnúť pre úsilie o lepšiu budúcnosť. Pionierske hry sú premyslené a motivované tým, aby deti vtiahli do „skutočného sveta“ a sú ľahko zameniteľné s prácou (napríklad hry v prírode, ktorých súčasťou je vysádzanie stromčekov, alebo hry, v ktorých deti zbierali historicky cenné alebo zaujímavé materiály). Opierajú sa o metodiku výchovného procesu od sovietskeho pedagóga A. S. Makarenka, ktorý zdôrazňoval nutnosť hier v detskom kolektíve ako prostriedku k rozvíjaniu obrazotvornosti, fantázie a podľa ktorého aj pedagógovia majú povinnosť vedieť sa hrať.

“Analógové” hry ale samozrejme nevymizli s príchodom digitálnej éry a ich tradícia pokračuje dodnes, aj keď téma toho, či ich vytláčajú nové technológie, je prítomná vo viacerých oblastiach. Dnešné znepokojenie rodičov a pedagógov, ktorí majú pocit, že deti a mládež netrávia plnohodnotný čas hrami a činnosťami, ktoré majú pozitívny vplyv na vývoj ich osobnosti a obávajú sa negatívnych dôsledkov, ktoré môžu prichádzať s neprimeranou konzumáciou produktov, ktoré prináša digitalizácia.

Read More