Secesná móda (pol. 90. rokov 19. storočia – 1918)

MODERNÁ ŽENA

Súčasťou boja o ženskú emancipáciu, ktorá nadobúdala už od osemdesiatych rokov 19. storočia v Európe konkrétne podoby, bola aj snaha o zmenu odievania. Ženy, ktoré sa svojou prácou stávali nezávislé od otca, brata či manžela, prispeli najväčšou mierou nielen k emancipácii žien, ale aj k zmene odevu. Požiadavka vzdelaných a samostatných žien na módu vytvárala tlak na jeho praktickosť, a to nielen pri nosení, ale aj údržbe. Tieto ženy nemali vyvinutú potrebu reprezentovať svojim odevom svoj rod, či manžela. Reprezentovali svoje schopnosti. I keď čas, keď sa stanú mužom rovnocennými občiankami ešte len príde. Ženy s obľubou používali na odevoch maskulínne prvky: kravaty, motýliky, pánske typy klobúkov, výrazné gombíky, vrecká. Alebo si osvojovali pánske typy strihov na kabátiky a kabáty (obr. 25b, obr. 25c).

Najobľúbenejším typom odevov pre pracujúce a študujúce ženy sa stalo najmä kombinovateľné oblečenie, pozostávajúce  z blúzky a sukne alebo aj dámsky kostým v skladbe sukňa, kabátik a blúzka. Postupne sa stali symbolom modernosti a obľúbili si ich aj ženy z aristokratického či veľkoburžoázneho prostredia (obr. 26a, obr. 26b, obr. 26c).

 Jedným z impulzov na zmenu ženského odevu bol vplyv športu. Meranie fyzických  síl medzi ženami a mužmi v športových arénach zohralo dôležitú rolu pri búraní rodových stereotypov. Šport  ponúkal využitie voľného času a podporený ešte zdravovedou sa stal fenoménom životného štýlu. Medzinárodné súťaže, mužské a ženské disciplíny sledované tlačou pripomínajú už dnešné časy. Popri starodávnych aristokratických záľubách v jazdectve na koni a v lovoch na zvieratá si nachádzali obľubu medzi dámami aj korčuľovanie, lyžovanie, bicyklovanie, plávanie, člnkovanie, či tenis. Dokonca vo vyšších spoločenských vrstvách sa stali aj súčasťou výchovy a dobrých zvykov. A dámy, ktoré chceli športovať, museli byť primerane oblečené (obr. 27a, obr. 27b, obr. 27c).

DÁMSKE SECESNÉ SILUETY. LÍNIE X, S SPÚTANÉ KORZETOM

Od začiatku deväťdesiatych rokov 19. storočia bola silueta šiat v tvare presýpacích hodín. Exponovaný tvar turnýry sa vytratil. Priliehavý uzavretý živôtik s rukávmi rozšírenými v partii pliec i ramien a dlhá zvonová sukňa zreteľne poukazovali na inšpiráciu biedermeierom. Pozornosť sa preniesla zo sukne na živôtik a rukávy objemné v ramennej časti (obr. 28). Základným prvkom, ktorý formoval ženské telo do požadovanej módnej línie ešte stále zostával korzet. Bol pevne vystužený, na vonkajšej strane pošitý čipkami, na chrbte sa sťahoval dlhými tkanicami. Pod korzet sa obliekala dlhá biela spodná košieľka z jemných tkanín. Na korzet sa obliekal ľahučký jemný živôtik. K spodnému oblečeniu patrili ešte dlhé biele nohavičky, viacero spodných sukní a pančušky, ešte stále najmä v tvare nadkolienok, ktoré sa fixovali na nohy podväzkovou stužkou.

Koncom deväťdesiatych rokov sa pomerne strohá a masívne pôsobiaca línia odevu zvláčnila a zvlnila (obr. 29). Legendárna esovitá línia sa dosahovala  drastickým spôsobom. Korzet, ktorý ju formoval, bol veľmi dlhý a pevný. Vytváral neprirodzene vypuklé poprsie, obopínal boky, ktoré mali byť štíhle a formoval vyklenuté pozadie. Bol taký dlhý, že sa naň začali pripevňovať elastické gumené podväzky ukončené sponou, ktorou sa pripínali pančuchy.

Esovitá línia sa vytvárala aj strihom živôtika a sukne ako aj skrytými pomôckami: korzetom a vankúšikom nad zadkom. Živôtik šiat a blúzky mali v prednej časti množstvo padajúcej splývavej látky ukladanej do záhybov, riasenia s padajúcimi aplikáciami čipiek, stužiek a korálikov (obr. 30). Strih sukne bol zvonovitý so záhybmi v zadnej časti pásu, ktorú zdôrazňoval aj podkladaný malý vankúšik na spodnici. Pásová línia nebola rovná, ale vpredu klesala do špicu a vzadu mierne nad pás. Pri pohľade zboku vytvárala diagonálu, čo vizuálne spôsobovalo vnímanie vypuklého zadku. Rukávy tejto línie sa zmenšili, prestali byť masívne v ramennej časti, ale ešte stále boli naberané v prieramku, čím vytvárali buftan v hornej časti. Na všetky typy denných, aj počas dňa konaných slávnostných aktivít, sa stále nosil priliehavý vystužený vysoký stojačik (obr. 31).

V tomto období sa začali nosiť už aj veľmi veľké klobúky, ktorých krempa často prečnievala šírku ramien. Okrem klasických modistských ozdôb sa na ne umiestňovali nielen dekoratívne vtáčie perá (ako aj v minulých obdobiach) ale celé vtáky, aranžmány ovocia a kvetín (obr. 32a, obr. 32b, obr. 32c).

LÍNIA TUBY NOVOEMPÍROVÁ. OSLOBODENIE OD KORZETU

Nad korzetom zvíťazil vtedajší popredný francúzsky návrhár a úspešný diktátor módy Paul Poiret, ktorý v rokoch1906-1907 zásadne zmenil módnu líniu. Vlniacu sa esovitú krivku vystriedala úzka tubovitá línia s mierne zvýšeným rovným pásom. Poiret tvorivo využil veľký záujem o japonskú kultúru a do módy uviedol strih japonského kimona, ideálneho pre šaty bez korzetu. Aj jeho zásluhou sa začali uprednostňovať odevy bez vysokých golierov, po dlhom čase s oslobodenými krkmi (po takmer tridsiatich rokoch) (obr. 33). So zmenami dámskej odevnej línie sa menili aj materiál, strih, farebnosť a množstvo spodnej bielizne. V šatníkoch dám a slečien sa objavili prvé pokusy o podprsenky.

Nielen šaty pochádzajúce z našich múzeí, ale aj zahraničných, dokladajú fakt, že sa ešte do začiatku druhej dekády nosili šaty, ktoré kombinovali esovitútubovitú líniu. Napríklad mali už rovný pás a kimono strih rukávov na vrchnom živôtiku šiat, pod ktorý si ešte ženy obliekali spodný živôtik, alebo blúzku s vysokým stojatým golierom (obr. 34a, obr. 34b).

LÍNIE ROZŠÍRENÝCH SUKNÍ

Dlhá, úzka, rovná sukňa sa v parížskych salónoch okolo roku 1912 začala šiť so zvýraznenými bočnými partiami v stehennej časti. Sukne nadobúdali vajcovitý tvar (obr. 35). Pod vplyvom nových výtvarných vplyvoch v móde prichádzajúcich z exotického Orientu sa menila aj farebnosť odevov, decentné jemné farby ako napríklad koralová, bledofialová, či odtieň čajových ruží vystriedali výrazné a pestrofarebné farby. Inšpirácie z Orientu mali vplyv aj na tvar pokrývok hlavy na spôsob turbanov, tokov a čeleniek s vtáčími pierkami (obr. 36).

Vypuknutie prvej svetovej vojny neznamenalo zánik záujmu o módu. V zmenách, ktoré nasledujúce roky priniesli, sa už odrážali  nové pohľady na postavenie žien. Aktuálnou sa stávala aj požiadavka hygienickosti a jednoduchšej starostlivosti o odev. Prvá svetová vojna bola vojnou pozemnou, spôsobujúcou nedostatok textilných surovín. Začali sa preto používať nové náhradné materiály, ako napríklad viskózový hodváb. Módna silueta sa zmenila aj napriek prvej svetovej vojne a to najmä v tvare a dĺžke sukne. Po dlhšej dobe boli opäť obľúbené zvonovité a súdkovité sukne, ale už len v dĺžke nad členky (obr. 37a, obr. 37b, obr. 37c).

MÓDA NEPRÍSTUPNÁ VŠETKÝM

Napriek tomu, že prostredníctvom módy dochádzalo v 19. storočí ku demokratizácii spoločnosti, naďalej pôsobila móda i ako faktor spoločenskej diskriminácie. Módny odev bol dostupný okrem aristokracie len buržoázii a inteligencii. Mestské, fyzicky pracujúce vrstvy – proletariát, boli ešte vyčlenené z tohto vizuálneho pripodobňovania sa (prinesie ho až druhá polovica 20. storočia). Dodržiavanie meniacich sa odevných siluet, nosenie módnych doplnkov a dodržiavanie systému odevnej etikety vytvárali podobnosť medzi aristokraciou a meštianstvom. Lenže rozdiely demonštrujúce ekonomické možnosti sa prejavovali v kvalite materiálu, strihov, pestrosti odevných súčiastok, množstve odevov a doplnkov, ale aj v celkovom štýle. Na ich vytváraní sa stále podieľal rozdiel medzi centrom a perifériou, vzdialenosť od zdrojov a obchodov.

Read More

Turnýrová móda (70. roky až začiatok 90. rokov 19. storočia)

POSLEDNÉ OBDOBIE SPODNÝCH KONŠTRUKCIÍ

Od roku 1868 v parížskych módnych salónoch vznikla nepatrnou zmenou nová móda – objem zadnej časti sukne sa začal zväčšovať nad časťou dámskeho zadku. Pretrvávajúca línia útleho drieku stále výrazne kontrastovala so sukňou. Presun objemu do zadnej časti nebol náhly, nadväzoval na siluetu druhého rokoka, keď sa koncom 60. rokov 19. storočia opäť objavila aranžovaná vrchná sukňa polonéza. Musela sa pod ňu kvôli želanému efektu začať nosiť turnýra – spodná výstuž (obr. 21). Poznáme viaceré tvary a materiály, z ktorých bola vyhotovená. Oceľové pružiny, z ktorých sa dala vyrábať, už boli výsledkom priemyselnej výroby. Malé vankúšiky z konského vlásia alebo z pletiva vyrábali aj remeselníci. V európskych mestách sa dali kúpiť v obchodných domoch alebo v špecializovaných obchodoch. Od rôznych firiem, ktoré sa propagovali v módnych časopisoch, si ich záujemkyne mohli objednať cez zásielkovú službu. Výber vhodnej turnýry pod šaty alebo pod komplet, či už na vychádzku v horách či na bál, závisel od postavenia majiteľky a jej finančných možností, ale aj od typu šiat, pod ktoré sa dala obliecť (obr. 22a, obr. 22b).

Silueta turnýry až bizarne akcentovala objem vo vrchnej časti sukne nad zadkom. Etymologicky pojem turnýra súvisí s francúzskym slovom tournure s významom vzhľad, tvárnosť, ale aj držanie tela, postava. V Čechách mala táto spodná výstuž aj pomenovanie honzík. Hanlivý názov cul de Paris (parížsky zadok) bol jej súdobým hovorovým označením.

Okrem turnýry, ktorá predstavovala skrytú pomôcku pri tvarovaní siluety, sa objem štylizoval aj inými krajčírskymi postupmi. Jedným z nich bolo vyhotovenie sukňovej časti z dvoch druhov sukní – spodnej alebo základnej sukne (ale nie spodnice) a vrchnej sukne, dobovo označovanej aj ako tunika. Tá mala veľmi zložitú formu. Jej sofistikovanosť spočívala v tom, že vďaka zložitým krajčírskym postupom (nábery, sklady, riasenia, podkasávania) vytvárala efekt objemného balóna alebo buftanu. Ten sa dal zhotoviť aj druhým postupom tak, že bol  zhotovený a aranžovaný zo šosov kabátika. To, že zhotovenie týchto náberov na sukni alebo kabátiku bola náročná krajčírska práca dokladá aj fakt, že existovali tzv. trusirérky, špecializované krajčírky (obr. 22c). Drahšie odevy sa zdobili čipkami, stuhami a najmä nášivkami z pozamentierskych ozdôb kombinované s perličkami a čiernymi žetovými ozdobami. Ešte stále sa namáhavo ručne prišívali.

Účesy podobne ako  sukňa pôsobili ležérne aranžované, vyčesávali sa vysoko do hora a dopĺňali sa malými klobúčikmi kapotkami. Predĺženiu postavy napomáhali i topánky na vysokých podpätkoch. Šili sa z kože, ale aj z hodvábnych tkanín; šnurovali sa zvyčajne vpredu pomocou háčikov alebo sa zapínali malými gombičkami (obr. 23a, obr. 23b).

Vrchnými odevmi boli viaceré typy kabátikov, vpredu priliehavých, zväčša siahajúcich pod pás alebo trojštvrťových a často vzadu prestrihnuté tak, aby sa mohli nosiť na turnýru. Šili sa z vlnených a hodvábnych látok, zimné sa podšívali. Pri modelovaní kabátikov a dlhších kabátov pre ženy sa začalo siahať po inšpirácii z mužských kabátov. Obľúbené boli stále aj rôzne formy pelerín (obr. 24).

Read More

Móda druhého rokoka (50. až 60. roky 19. storočia)

MÓDA KRINOLÍN

Začiatkom päťdesiatych rokov nadobudla sukňa až prehnane objemnú formu. Tvorila najvýraznejšiu časť dámskej siluety. Jej tvar určovala spodná obručová sukňa, krinolína (obr. 16). Podľa nej sa pre toto obdobie zaužíval i názov obdobie krinolín. V roku 1856 sa po prvý raz použili na zhotovenie spodnej sukne odľahčené oceľové obruče, vďaka ktorým získala krinolína výrazný objem. V päťdesiatych rokoch mala krinolína kupolovitú podobu. Od šesťdesiatych rokov sa pri pohľade zboku zmenila a výrazným predĺžením dozadu nadobudla trojuholníkovú siluetu (obr. 17a, obr. 17b). Masová továrenská výroba krinolín ich sprístupnila aj širokým vrstvám obyvateľstva. Na území Slovenska neprenikla do ľudového odevu na vidieku, tam ich nosila len inteligencia: panie farárky a rechtorky. Obľúbené boli aj napriek tomu, že sa na ich ušitie spotrebovalo množstvo materiálu a v bežnom živote prekážali (obr. 18).

Siluetu stále obľúbeného útleho drieku, modelovanú šnurovačkou a krinolínou dotváral a zvýrazňoval strih šiat. Oproti predchádzajúcej móde sa zmenil strih rukávov a pozvoľna sa rozširovali smerom k zápästiu. V päťdesiatych rokoch sa začali nosiť k sukni kabátiky vizitky. Spočiatku boli pomerne jednoduché, siahali do pása alebo na boky, mali úzke rukávy, vpredu boli vysoko uzavreté, zapínali sa na háčiky alebo gombíky. Nosili sa aj vpredu otvorené kabátiky s bielou blúzkou alebo vestičkou. Rukávy bývali lievikovito rozšírené (obr. 19).

V porovnaní s úpravou vlasov v období biedermeiera boli účesy podstatne jednoduchšie. Cestička (pútec) zostala, vlasy sa z oboch slúch spúšťali na plecia v podobe voľných zvlnených lokienok. Na deň sa vlasy zapletali do vrkočov a v podobe venčeka sa obkrútili okolo hlavy alebo sa uložili v tyle. Dopĺňali sa jednoduchými hladkými stuhami alebo kvetmi. Staršie ženy naďalej nosili i v domácom prostredí čepce; boli skôr menšie, prikrývali celú hlavu, uväzovali sa buď pod bradou, alebo boli len voľne položené. Šili sa z batistu, čipiek a skladaných stúh. Ženy z vyšších vrstiev, keď vychádzali von si na ne kládli ešte klobúky s roztvorenou krempou. Tento istý typ klobúka nosili aj mladé ženy a dievčatá. Okrem nich sa v šesťdesiatych rokoch na území Slovenska nosili i nízke okrúhle klobúčiky (obr. 20a, obr. 20b).

Ženy a dievčatá používali všetky odevné doplnky známe už v predchádzajúcich obdobiach – textilné kapsičky i kožené kabelky, pletené peňaženky, vyšívané vreckovky, vejáre a slnečníky, jemné čipkové závoje, šály i kožené alebo úpletové rukavice. Hlboko vykrojené balerínky sa nosili už len na večer, inak topánky a črievice dostali nízky podpätok.

Read More

Móda v období biedermeiera (20. až 40. roky 19. storočia)

IDEÁLY A MÓDA

V dvadsiatych až štyridsiatych rokoch 19. storočia sa romantizujúce ideály predstavovali nielen prostredníctvom literárnych a hudobných diel, ale dostali sa aj do salónnych uhladených konverzácií. A niektoré predstavy o ideáloch mužskej a ženskej krásy sa premietli aj do odievania. Zjemňovali sa mravy, najmä stredná vrstva – nositeľka priemyselného a politického pokroku, sa aj vďaka nim kultivovala. Muži vyzerali ako jemní dvorania a ženy sa štylizovali do krehkých, melancholických dám (obr. 9a, obr. 9b).

Na formovaní súdobého ideálu ženy sa podieľala aj vzmáhajúca sa meštianska vrstva, ktorá uprednostňovala prototyp ženy ako úslužnej manželky, starostlivej domácej panej a matky. Teda nie mondénnej aristokratky, ktorá sa v spoločnosti vo Viedni či v Paríži cíti ako ryba vo vode. S meštianskou vrstvou sa výrazne spájal kult domáceho súkromného blahobytu. Ženskými cnosťami sa stali cudnosť a plachosť. Príslušníčky strednej a vyššej mestskej vrstvy sa premenili na výkladnú skriňu manžela. K povinnostiam manželky patrilo odevom a šperkami demonštrovať manželove pracovné či finančné úspechy. Na mnohých dobových prameňoch vidno, že sa ženy strednej vrstvy naozaj len učili „dobre“ sa obliecť a niektoré z nich nemali zmysel pre mieru, vyváženosť doplnkov či decentnosť. Za každú cenu potrebovali ukazovať čo najviac z toho, čo vlastnili (obr. 10).

VZKRIESENIE KLIŠÉ O ŽENSKEJ KRÁSE – ÚTLY DRIEK

Návrat útleho drieku sa opäť dosahoval šnurovačkou a vizuálnym kontrastom s objemnými rukávmi. Padajúca silueta ramien, dosahovaná rôznymi krajčírskymi postupmi a doplnkami, ktorá sa začala nosiť v dvadsiatych rokoch, umocnila dojem „bezbranných“ dámskych ramien. Efemérnosť ženy podčiarkoval aj materiál šiat: preferovali sa ľahké hodváby a na letné šaty aj bavlna. Obľúbené kvety rôznych druhov a tvarov vo veľmi pestrých kompozíciách, živé či hodvábne, na klobúkoch, šatách, za pásom, v rukách napĺňali ženský romantický ideál.

V období od konca dvadsiatych do konca štyridsiatych rokov sa odevné siluety dám zmenili trikrát (obr. 11a, obr. 11b, obr. 11c). Najvýraznejšími zmenami na dámskom odeve prechádzali rukávy. Napriek ich modifikáciám pás ostával útly stále, v dvadsiatych rokoch bol mierne zvýšený, no postupne klesol do prirodzeného pása. Mohutnosť rukávov sa dosahovala viacerými postupmi. Najbežnejšie bolo vypchatie rukávov bavlnou, ktorá sa vkladala medzi vrchnú hodvábnu tkaninu a podšívku. Objem sa vytváral aj použitím veľkého množstva metráže. Pomáhal aj samotný materiál, najmä tkaniny, ktoré samy udržali nafúknutý balónovitý tvar. Používali sa aj kostice a rôzne výstuže, vypchávky, ktoré najlepšie držali tvar opulentných rukávov.

Mohutnú siluetu vytváralo niekoľko spodných sukní. V štyridsiatych rokoch, keď sa začala sukňa výrazne zväčšovať, sa jedna zo spodných sukní prešívala konským vlásím. Odtiaľto pochádza aj známy termín na značenie objemnej spodnice – krinolína (z fr. crin – konské vlásie). V dvadsiatych a tridsiatych rokoch sa nebývalo skrátila aj dĺžka sukne. Dovtedy nosili výlučne aristokratky sukne dlhé po zem, bolo to ich stavovské privilégium na rozdiel od meštianok, ktoré mali sukne dlhé zhruba po členky.

Ženy v období biedermeiera s obľubou nosili klobúky a čepce. Dosahovali veľkorozmerné tvary a niekedy sa dalo len ťažko rozoznať, či ide o čepiec alebo klobúk. Kvôli fixácii sa uväzovali stuhami pod bradou. Čepce nosili vydaté ženy všetkých spoločenských vrstiev, nie slobodné dievčatá a slečny. Klobúky sa v tomto období nosili s výrazne roztvorenou krempou, ktorá efektne orámovala tvár nositeľky. Zhotovovali sa z textílií a ozdobené bývali podobne ako čepce kvetmi, stuhami a čipkami. Historizujúce vplyvy sa prejavili u mondénnejších dám, tie obľubovali turbanovité prikrývky hlavy. Obľúbené boli aj z pánskeho šatníka preberané cylindrovité klobúky (obr. 12a, obr. 12b, obr. 12c, obr. 12d).

MEŠŤAN ŠĽACHTICOM, ŠĽACHTIC OBČANOM

Pánsky odev z obdobia biedermeiera pokračoval v postupnom scivilňovaní. Páni už nenosili dekoratívne vytkávané tkaniny a výšivky, iba ak na vestách či viazankách alebo na ranných domácich plášťoch. Prestali nosiť parochne, krátke nohavice s farebnými hodvábnymi pančuškami a zabudli na čipky a stužky. Symbolom pánskej elegancie sa stal najmä dobre padnutý priliehavý oblek, vhodne vybratý podľa dennej a spoločenskej príležitosti. Dôraz sa kládol na starostlivo vyberané doplnky k obleku – snehobiela košeľa s manžetami a vysokým golierom, zložito viazaná kravata, manžetové gombíky a hodinky na retiazke.

Silueta pánskeho odevu napriek nastupujúcej racionalizácii pánskeho odevu pôsobí ešte veľmi žensky, pretože bola tiež formovaná do písmena X: oblekové kabáty a aj zvrchníky mali v hornej časti rukávy priveľmi objemné, osí driek bol ideálom aj pre mužov a dosahovali ho vďaka korzetom. Spodná časť kabátov sa rozširovala do objemných „suknicových“ tvarov. K tomu všetkému patrili ešte nakaderené vlasy na celej hlave. Ideálny elegán ešte vždy pripomínal jemného dvorana (obr. 13).

Ako oblekový kabát sa nosil frak, ktorý bol v tomto období nielen večerným, ale aj denným kabátom. Na denné príležitosti sa nosil v pestrofarebných vlnených tkaninách a s nohavicami bledšej farby. Frak v tmavých jednofarebných tónoch predstavoval jediné prípustné večerné oblečenie. Redingot bol kabát denného typu. Na denné príležitosti sa nosil aj kratší kabát, siahajúci zhruba po stehná. Rozdiel medzi „pánskym“ módnym kabátom a kabátom pracujúceho muža bol v dĺžke a elegantné módne kabáty tohto obdobia boli ešte stále vypasované na trup a pás. Fyzicky pracujúca vrstva a chudobnejší obyvatelia miest nosili kabáty podobné dnešnému pánskemu saku (krátke, iba po zadok a voľné v páse) (obr. 14).

Nohavice sa nosili dlhé a denné bývali širšie než večerné. Nevyhnutnosťou bol klobúk. Muž bez klobúka nebol džentlmen. Nosil sa cylinder – tvrdený vysoký klobúk. Známy bol už aj cylinder s pružinou – klak, ktorá umožňovala naplocho zložený cylinder vystreliť do vysokého tvaru. Cylinder sa používal cez deň aj večer. Neformálnejšie klobúky, ktoré sa mohli nosiť k odevom určeným do prírody, boli mäkké plstené. Obľubovali ich príslušníci pokrokovo zmýšľajúcej inteligencie a umelci.

Pánske topánky pripomínali ešte jemné dámske črievičky. Subtílna noha bola normou nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Pánske črievice mali špicatý tvar a nízky podpätok. Ako vrchný odev nosili módne sa obliekajúci páni zvrchníky pelerínového typu, ktoré mali široký objem na zakrytie mohutnej siluety pánskych ramien a hrude. Okrem klasických pelerín – burnusov sa nosili kabáty vďaka veľkým golierom pripomínajúce pelerínu – carricky. Doplnkom zvrchníka musel byť šál a rukavice (obr. 15).

Read More

Klasicizmus v móde (90. roky 18. storočia až 2. pol. 19. storočia)

ĎALEKO OD REVOLUČNEJ SILY

Od sedemdesiatych rokov 18. storočia prichádzalo pod vplyvom osvietenstva k pomalým zmenám v názoroch aj na odievanie. Dôležitou požiadavkou kladenou na odev sa stávala pohodlnosť. Prijímala sa nielen v meštianskom prostredí, kde bola už dávno každodennou nevyhnutnosťou, ale aj na panovníckych dvoroch.

V rámci dobovej etikety boli zaradené do aristokratickej garderóby novinky ako dámsky komplet: sukňa s kabátikom, chemise – voľná košieľka na voľnočasové aktivity; pod odevy sa odporúčalo nenosiť spodné obručové suknekorzety. Racionalizácia ovplyvnila aj pánsky šatník (obr. 1). Na neformálne aktivity sa propagovalo nosiť nie tesný hodvábny kabát – justaucorps, ale vlnené kabáty frakredingot (pôvodne anglické jazdecké kabáty). Objemné trojrohé klobúky sa nahradzovali vysokými cylindrovými klobúkmi.  Táto nová móda fungovala na panovníckych dvoroch paralelne s ešte doznievajúcimi rokokovými monumentálnymi odevmi. Odevné trendy prenikali najskôr do šatníka vhodného na neoficiálne a voľnočasové spoločenské príležitosti. Na dvorské oficiálne aktivity sa nosila stále rokoková móda, teda ženský odev à la française a mužská kombinácia justaucorps, vesteculotte.

Radikálne politické udalosti v roku 1789 priniesli zmenu módy najmä vo Francúzsku, ale ostatné časti Európy ešte zotrvávali vo svojich dvorských predpisoch, ktoré boli k radikálnym zmenám zdržanlivé. Napriek tomu už portrétna tvorba konca 18. a začiatku 19. storočia prináša príklady pokrokového oblečenia aj v prostredí uhorskej šľachty (obr. 2).

V šľachtickom dámskom šatníku sa začali nosiť francúzske chemise už nielen ako šaty vhodné na voľnočasové  aktivity, ale aj na spoločenské príležitosti. Šité z ľahkých bledých materiálov, strihané pod prsiami, antikizujúcimi doplnkami a s účesmi z ostrihaných vlasov menili šľachtičné v duchu dobových klasicistických ideálov (obr. 3). V pánskom šľachtickom šatníku sa ako na justaucorpse, tak aj na frakuredingote mení golier, ktorý sa až extrémne zvyšuje do tváre, ktorú ešte prekrývajú rohy goliera. Okolo krku je viackrát omotaná viazanka a z mužskej tváre vidieť malú časť tváre aj kvôli módnym účesom začesávaným do tváre a veľkým bokombradám (obr. 4).

Po roku 1805 sa dámska silueta zmenila. Sebaustanovenie Napoleona Bonaparteho za cisára prinieslo návrat lesku aristokratického dvora. Hneď na začiatku cisárstva dostali od Napoleona objednávky lyonské hodvábne manufaktúry, ktoré tradične predstavovali pre Francúzsko obrovské zisky. Ako podpora výroby a predaja fungovala propagácia týchto hodvábnych tkanín priamo na cisárskom dvore v Paríži. Chemise, ušitá už nie z ľahkých bavlnených, ale z hodvábnych látok tak stratila splývavosť, nadobudla v siluete istú tuhosť. Doplnená rôznymi detailmi ako stojatý golier, balónikovité rukávy alebo vrchná tunika na sukni, sa ako vzor dostávala do celej Európy (obr. 5). Účesy mali ešte stále do tváre sčesané vlasy na antický spôsob a ženy sa dokonca prvýkrát v dejinách európskej módy dávali strihať nakrátko. Že to nebol len rozmar vo Francúzsku, svedčia aj dobové portréty uhorských šľachtičien (obr. 6).

ESTETICKÉ KRITÉRIUM VÍŤAZÍ NAD POLITICKOU LOJALITOU

Móda v tomto prípade išla proti politickej lojalite. Francúzsku módu si obliekali predstaviteľky všetkých európskych dvorov, pre ktoré predstavoval Napoleon veľkú politickú hrozbu.  Aj na Viedenskom kongrese (september 1814 – jún 1815), kde sa po napoleonských vojnách nanovo usporadúvali hranice štátov a kde popri vážnych rokovaniach prebiehal čulý spoločenský život, bola francúzska chemise hlavnou dámskou toaletou (obr. 7a, obr. 7b).

V meštianskom prostredí Uhorska sa tento typ módy neujal. Najmä pre ženy bol priveľmi nepraktický. Obľubovali uhorský odev alebo ešte rokokový strih odevu (obr. 8).

Read More

Móda na Slovensku v storočí dlhšom ako 100 rokov (koniec 18. storočia až rok 1918)

Rovnoprávnosť v odievaní sa dostala do politického programu francúzskych revolucionárov a výnosom Kongresu v roku 1793 bol vyhlásený demokratický princíp v odievaní, a ten definitívne potvrdil možnosť obliekať sa slobodne. Áno, aj spôsob oblečenia sa stal samostatným ustanovením spojeným s artikuláciou osobných slobôd jedinca!  Klasicistický a empírový štýl v odievaní vo Francúzsku naozaj prekročil sociálne rozdiely medzi šľachtou a bohatým meštianstvom. Ani Reštaurácia vo Francúzsku, ani zakonzervované monarchistické systémy nedokázali zastaviť silu rodiacej sa občianskej spoločnosti, ktorá sa začala šíriť celou Európou.

ONESKORENÉ DOZVUKY

Na území Slovenska sa budovanie občianskej spoločnosti dialo v nepriaznivých politických podmienkach. Meštianstvo bolo ešte v prvej polovici 19. storočia málopočetnou a ekonomicky slabou sociálnou vrstvou. Napriek faktu, že štát (metternichovský režim) do dôsledkov ovládal verejný život, občianske aktivity sa viazali vo veľkej miere na kultúrne dianie. V priestoroch verejných čitární, kúpeľov a mestských kasín sa odohrával emancipačný proces strednej vrstvy. Pokrokové idey sa viazali aj na spôsob života a totožnosť s novými názormi sa demonštrovala aj zavádzaním noviniek v odievaní. V štátnom celku Rakúskeho cisárstva dokonca odevná móda predbehla demokratizačné politické zmeny. Až v roku 1848 marcové zákony prispeli k založeniu modernej občianskej spoločnosti, avšak v praxi existovali sociálne nerovnosti až do konca monarchie. V tejto ešte stále konzervatívnej schéme zohrala univerzalizácia odevnej módy dôležitú úlohu pri demokratizácii spoločnosti. Ešte dlho však v politickej praxi pretrvávali praktiky segregácie, aj medzi aristokraciou a bohatým meštianstvom. Proces sociálnej emancipácie meštianstva a jeho akceptácie šľachtou bude plynúť v Európe celé 19. storočie. Avšak v kultúre odievania už v prvej polovici 19. storočia bolo bežne akceptované, že typy odevných súčiastok, ich názvy, farebnosť, strih, či doplnky nosili príslušníci oboch vrstiev. Inak povedané, aj muž, ktorý ešte nemal volebné právo (napríklad hodinár v malom mestečku), mohol nosiť módny odev. A treba zdôrazniť, že bez toho, aby takýmto správaním provokoval vyššie vrstvy spoločnosti. Spôsob ako sa obliekol sa stal jeho občianskym právom, osobnou voľbou závislou už len od majetkových možností.

K tomu, aby sa rozdielne sociálne vrstvy dobrovoľne začali obliekať v duchu rovnakých estetických noriem bolo nevyhnutné, aby začali akceptovať a preferovať určitý estetický ideál nad inou normou (u aristokracie a šľachty napríklad nad stavovskou hierarchiou, či stavovskou tradíciou). V prvej polovici 19. storočia s nástupom modernej doby sa postupne rodili hodnoty, ktoré stáli vysoko v hierarchii. V modernej spoločnosti nadobudla kategória novinky nebývalú hodnotu. V 19. storočí, známom ako storočie objavov a vynálezov, boli patentové úrady zahltené novými nápadmi. Ich zavádzaním do praxe sa realizovala priemyselná revolúcia. Význam novinky v širšom vnímaní modernej mestskej spoločnosti nadobudol na význame. Novinka je výsledkom túžby po zmene, ktorá sa v industriálnej spoločnosti 19. storočia stáva dôležitým nástrojom vývoja. Legitimita doposiaľ nevídaného ovládla aj správanie ľudí v súvislosti s odievaním. Nasledovanie novinky sa stávalo prejavom modernosti či už pre šľachtu alebo bohaté meštianstvo. Od prvej polovice 19. storočia v odevnej praxi už nie je obvyklé, aby šľachta obmedzovala mešťanov v ich spôsobe obliekania. Šľachtic – šľachtičná si obliekli módnu novinku aj keď jej forma bola spojená s meštianskym spôsobom života alebo obliekania. Nový odevný trend bol znakom módnosti, spoločenským symbolom toho, že nositeľ je v centre diania, informovaný, takpovediac na pulze dňa.

Mechanizmami, ktoré umožňovali sociálne mimikri boli rôzne vynálezy a industrializácia textilnej výroby. Nové postupy výroby napodobňovali ručne vyrábané textilné techniky. V textilnom vývoji sa dá vďaka priemyselnej reprodukcii hovoriť o období prvých imitácií. Významný objav predstavoval žakarový tkáčsky stav, ktorý zjednodušil výrobu luxusných vzorovaných tkanín (lampasov, damaškov, brokátov a pod.). Vynálezy spojené so strojovou výrobou tylu, čipiek a výšivky sa spájajú s Anglickom. Dostupnosť týchto produktov – nielen cenová, ale aj fyzická – viedla k flexibilite odevných noviniek. Zmenu v odevných stereotypoch v súvislosti s materiálmi spájame aj s bavlnou, ktorá sa od 18. storočia postupne menila z luxusného na dostupnejší, ale stále nákladný materiál. Práve19. storočie býva právom označované aj ako storočie bavlny. Jej rozšírenie a obľúbenosť podporili aj fyzikálne vlastnosti bavlny, na rozdiel od hodvábu či vlny praktickejšie: ľahšia prateľnosť, hrejivosť, pevnosť v ťahu, v odere, schopnosť nasať vlhkosť, príjemnosť na dotyk. Šírenie nových technológií v textilnej výrobe stálo aj pri zrode nových centier v textilníctve. Už to nebolo len pár francúzskych, anglických a talianskych regiónov so starobylou tradíciou zhotovovania tkanín, ale zakladanie nových manufaktúr a dielní rozptýlilo výrobu a tým prispelo aj k dostupnosti látok.

Na zjednocovaní odevného štýlu medzi aristokraciou a meštianstvom sa podieľali aj dobové časopisy a noviny. Postupne sa stali neodmysliteľnou súčasťou života aj mestského človeka. Šírením módnych noviniek začali vytvárať v oboch odlišných sociálnych prostrediach vzory, ktoré sa stali záväznou normou správania. Časopisy prinášali nielen výtvarné podoby odevov, ale informovali aj o type odevu, respektíve určili jeho spoločenskú príležitosť. Pri niektorých módnych obrázkoch sa nachádzala aj informácia, kde (adresa) a u koho (názov firmy, krajčíra, modistky) sa dajú zobrazené modely kúpiť. Táto forma reklamy pre jednotlivých výrobcov dobových módnych odevov cez módne časopisy sa bude v priebehu 19. storočia ešte zdokonaľovať smerom k informovaniu o materiáloch a dekoráciách na odevoch, dokonca aj strihoch.

Dôležitú úlohu pri šírení módnych noviniek zohrali aj nové typy obchodov – domy módy, vznikajúce vo veľkých európskych metropolách: La belle jardinière (1824, Paríž), David a Valentin Mannheimer (1837, Berlín), Rudolf Hertzog (1839, Berlín). Ich najväčší rozvoj nastane až v druhej polovici 19. storočia. Združovali predajcov a výrobcov módneho tovaru pod jednu strechu. Zákazníci týchto obchodov pochádzali výlučne z nižšej strednej vrstvy – aristokracia a buržoázia si dávala zhotovovať odevy jedine na mieru. Cenová prístupnosť výrobkov a fakt, že v ponuke boli odevy a doplnky napodobňujúce kvalitné módne odevy, umožňovali mešťanom obliekať sa podľa trendov.

Zakladateľ obchodného domu La belle jardinière Pierre Parisot sa považuje za priekopníka konfekcie, pretože dával dopredu vyrábať odevy a predával ich – najskôr pracovný odev, neskôr aj odev pre mešťanov. Predával odevy za hotovosť, mal fixné a jasne definované ceny. Od neho sa táto metóda rozšírila do iných francúzskych, ale aj európskych miest. V módnych časopisoch sa postupne budú nachádzať aj rady na zhotovovanie strihov. K distribúcii aktuálnych noviniek v textilnej metráži prispievali aj ponukové listy výrobcov tkanín, často s presne určeným účelom použitia jednotlivých vzoriek tkanín. Takéto ponukové listy distribuovali viedenské firmy napr. Mestrozi, Wiener and Söhne, J. Blümeland&Co.

V neposlednom rade treba spomenúť vývoj v oblasti poštovej prepravy, ktorá vznikom najskôr konskej a neskôr parnej železnice spôsobila rozptyl módnych noviniek do odľahlých kútov, aj Uhorska. Ponukové katalógy firiem, módne časopisy, či strihové predlohy boli bežnými tovarmi, ktoré sa železnicou dostávali k majiteľkám a majiteľom.

Popri obchodných domoch zohrávali významnú rolu v šírení noviniek (nielen odevných a textilných) aj hospodárske výstavy, či už všeobecné svetové alebo špecializované medzinárodné ako aj krajinské, či regionálne výstavy, ktoré sa v priebehu prvej polovice 19. storočia udomácnili vo všetkých európskych krajinách. V priebehu niekoľkých dní skoncentrovali výrobcov, ich produkty, informácie k nim a stali sa mimoriadnymi hospodárskymi a spoločenskými podujatiami, o ktorých sa veľa písalo v dobovej tlači. Na výstavách boli účastní aj výrobcovia odevov a textilu, odevných doplnkov (topánky, kabelky, slnečníky a pod.). Boli zdrojom aktuálnych trendov a poznatkov o rôznych technológiách a výrobných technikách, pomáhali nadväzovať obchodné a odborné kontakty, ako aj hľadať nové trhy a odbytištia, no okrem toho nielen rekapitulovali, ale aj predznamenávali trendy vývoja. Od počiatku boli spájané aj s výstavami výtvarného a úžitkového umenia, čím mali výrazný podiel na vytváraní všeobecného estetického vkusu.

HISTORIZMY V ODIEVANÍ

Pod vplyvom klasicizmu sa aj v odievaní od sedemdesiatych rokov 18. storočia prejavili nostalgické tendencie spôsobujúce, že sa najvyššie vrstvy obliekali v duchu minulých období. V klasicizme sa naplno prejavila záľuba v staroveku, v období romantizmu dominovali stredoveké a renesančné vplyvy. Počas druhého rokoka nastúpila politická, ale aj estetická inšpirácia v ancienrégime, najmä 18. storočia. Móda turnýry sa nechala inšpirovať ešte rokokom, ale aj barokom. V ženskom šatníku však pretrvala obľuba inšpirácie dávnymi módami až do prvej svetovej vojny.

Vlny historizujúcich vplyvov sa  do polovice 19. storočia týkali rovnako žien ako aj mužov. Tí sa však od druhej polovice 19. storočia definitívne k striedmo pôsobiacemu odevu a väzbu na minulosť ponechali reprezentačným kostýmom, v Uhorsku napríklad uhorskému odevu, ktorý sa zrodil už v 16. storočí. Nostalgiu za minulosťou prejavovali aj na početných maškarných báloch, kde sa menili na rôzne historické postavy.

Tento príklon k minulosti prejavujúci sa aj v štýle obliekania 19. storočia pôsobí vo väzbe na rodiacu sa občiansku spoločnosť až paradoxne. Avšak meštianstvo, ktoré sa stáva nositeľkou moderných politických a spoločenských zmien si pomáha budovať sebavedomie aj vďaka napodobňovaniu životného štýlu šľachty. K tomu jej najvýraznejšie pomáha odev. Odevy napodobňujú monumentálne a nákladné odevné štýly minulosti. Pre aristokraciu predstavujú historizmy nostalgiu za monarchistickými režimami, ktorých istota bola už v 19. storočí narušená.

Z(A)VÄZUJÚCA ETIKETA

Od prvej polovice 19. storočia sa etiketa v odievaní  začala komplikovať. V priebehu dňa si žena uvážlivo vyberala toaletu podľa toho, ako a kde sa chystala tráviť čas. Na jazdu na koni bolo treba mať špeciálny jazdecký kostým; v lete bavlnené ľahké šaty; na prechádzku na mestskej promenáde spoločenské elegantné vychádzkové šaty, ktoré demonštrovali status otca či manžela; na cestovanie nenápadný komplet; na pobyt na vidieku ako aj na riviére, či v kúpeľoch reprezentatívnejší odev. Šaty, určené na slávnostné akcie usporadúvané počas dňa vyžadovali iný strih a iné doplnky ako slávnostné večerné odevy. Základný rozdiel medzi dennými a večernými typmi šiat bol v tom, že večerné šaty bývali výrazne dekoltované, často bez rukávov a samozrejme z nákladnejších textílií, jediným prijateľným materiálom bol hodváb a doplnené bývali klenotmi. Avšak denné šaty slávnostné sa nosili vždy s dlhým rukávom, bez dekoltu a museli byť tiež zhotovené z hodvábu. Menej formálne denné šaty mohli (mali) byť už zhotovené z iných materiálov, napr. jazdecký odev, cestovný zimný odev z vlny, letné šaty k moru a do kúpeľov z bavlny, či ľanu; prípustné boli aj zmesové tkaniny – vlna alebo bavlna s hodvábom. Na denné šaty sa nosili veľkorozmerné goliere, pripomínajúce malé pelerínky. Ich funkcia bola jednoznačná – cudne zakrývali dekolt. Na tento účel slúžili aj plastróny, ktoré si ženy vkladali do dekoltov. Používanie rukavíc bolo samozrejmé a vyžadovalo sa nielen do exteriéru, ale aj k niektorým spoločenských toaletám. Napriek tomu, že zvyk podávať si ruky „prepukne“ naplno až v druhej polovici 20. storočia, ľudia z vyšších spoločenských vrstiev (aj muži) si stále chránili ruky.

Schopnosť dobre sa obliecť neznamenala obliecť sa esteticky či luxusne, ale náležite podľa spoločenskej udalosti či časti dňa. Spoločenská a estetická primeranosť odevu sa vždy riešila aj prostredníctvom odevných doplnkov. Menej zámožné ženy, ktoré nemali prostriedky na viaceré typy denných alebo večerných toaliet, si šaty na konkrétnu udalosť prispôsobovali doplnkami. Drobnosti dodali toalete ten správny štýl: napríklad k vychádzkovej toalete si vždy brali slnečník a klobúk.

Ochrana pred slnečnými lúčmi bola nevyhnutná, pretože za urodzenú a krásnu sa celé 19. storočie považovala jedine bledá porcelánová pleť. Slnkom poznačené tváre mala pracujúca vrstva. Niektoré slnečníky mali striešku zhotovenú z impregnovanej textílie, takže mohli majiteľke poslúžiť aj ako ochrana pred ľahším dažďom.

Read More

Odev na Slovensku ovplyvnený rokokovým vkusom (40. až 90. roky 18. storočia)

ĎALEKO OD CENTRA MÓDY. FRANCÚZSKA MÓDA NA DVORE HABSBURGOVCOV A V KAŠTIEĽOCH NA SLOVENSKU

Začiatkom 18. storočia dochádza na európskych panovníckych dvoroch k postupnej zmene vkusu. Prím udáva Francúzsko, ktoré sa počas vlády Ľudovíta XIV. stalo vzorom životného štýlu pre celú európsku aristokraciu. Francúzsko sa stalo najväčším výrobcom kvalitných hodvábnych tkanín, ktoré začali pod vplyvom orientalizmov, najmä chinoiserie meniť vzory. Dominancia čipiek a stužiek na pánskom aj dámskom odeve pretrvávala. Zmena v odievaní nastala nielen prostredníctvom textílií, ale aj novej siluete. Tá nadobudla monumentálny charakter a napriek tomu, že v ženskom šatníku stále pretrvávala schéma útly driek a objemná sukňa, začali sa odevy šiť inými strihmi. Mohutnosť celej siluete  dodávala sukňa, pod ktorú sa obliekala prútená konštrukcia – spodná sukňa, v dobovej terminológii panier (fr.), v archívnych prameňoch z územia Slovenska Reifrock (nem.) (obr. 1a, obr. 1b). Ženy pôsobili ako nasadené na objemnom podstavci. Okolo roku 1745 dochádza k ďalšej zmene, ktorú spôsobil iný tvar sukne – začala byť formovaná výrazne do bokov, v extrémnych prípadoch mala táto elipsa v pôdoryse priemer až dva metre. Preexponovaná horizontálna silueta pôsobila veľmi štylizovane a nápadne. Teatrálnosť tohto odevu znásobovala aj obľuba používať sivé parochne, najskôr v malých účesoch, po roku 1745 vo vysokých. Zvláštna estetická norma, ktorá sivovlasé parochne kládla na vrchol dobovej elegancie platila aj pre mužov.

Nové zmeny nasledovala aj vysoká uhorská aristokracia zastávajúca vysoké úrady na dvore Habsburgovcov. Ale vzorom boli aj pre drobnejšiu uhorskú šľachtu obývajúcu územie Slovenska, najmä ženy. Napriek tomu, že obľúbeným typom odevu bol stále uhorský odev, nové francúzske trendy sa stali normou pre životný štýl šľachty.

Zmena vkusu prišla na viedenský dvor pomaly. Samotná Mária Terézia po sobáši s Františkom Štefanom Lotrinským začala nosiť síce novú úpravu hlavy, ale nový strih šiat ju ešte nelákal. Dobové portréty ukazujú, že robe à la française, najtypickejšiu rokokovú toaletu nosili až jej dcéry. Volali ju Franzözischer Sack (obr.  2). Móda ani vo Viedni na dvore za Márie Terézie a Jozefa II. nedosiahla také nebývalé rozmary ako na francúzskom kráľovskom dvore. Habsburgovci, aj keď nosili odevy nákladné a prepychové, sa vyhýbali extravagantnosti. Dcéra Márie Terézia, Mária Antoinetta by si nebola mohla na cisárskom dvore vo Viedni dovoliť také módne roztopašnosti ako vo Versailles.

Manželky uhorských šľachticov si obľúbili nielen tento typ šiat a biele parochne, ale aj nové typy textilných šperkov, ktoré sa nosili ako náhrdelníky a množstvo manžiet – angažanty (fr. engageantes). Rukávy dámskych šiat sa výrazne skrátili po lakte a prekrývali ich práve tieto čipkové výrazné manžety.  Dokonca si ich obliekali aj k uhorskému odevu, ktorý ostával v svojej skladbe nezmenený od renesancie. Jeho siluetu upravovali tiež podľa dobovej tým, že si pod sukňu dávali aj objemnú spodnú sukňu do bokov (obr. 3a, obr. 3b).

V mužskom šatníku uhorských šľachticov sa nosil stále kabát, vesta a nohavice na francúzsky spôsob. Od tridsiatych rokov sa nohavice zúžili, kabát mal v zadnej časti smerom od pása menej objemné šosy, zúžili sa rukávy a skrátila manžeta (obr. 4). Vesta a kabát sa šili z hodvábnych tkanín vzorovaných novými modernými vzormi, niekedy sa aj dopĺňali výšivkou zlatými a striebornými niťami, alebo sa zdobili výraznými pramárskymi tkanicami. Ich nákladnosť dopĺňali ešte výrazné gombíky na veste, kabáte, manžetách, aj vreckách. Bohaté čipkované žabó a manžety dopĺňali pánsku toaletu. Stále sa nosil veľký trojrohý klobúk. Farbené alebo biele hodvábne úpletové pančušky dopĺňali črievičky na podpätku, alebo vysoké čižmy na jazdu na koni. Tento typ odevu bol rozšírený na dvore, kde honosili aj uhorskí šľachtici. Na bežný život vo svojich sídlach na Slovensku preferovali stále uhorský odev. V portrétnej tvorbe vidíme, že uhorskí aristokrati a šľachtici sa dávali portrétovať v oboch typoch odevov (obr. 5a, obr. 5b).

Uhorským odevom sa inšpirovali nielen na viedenskom habsburgovskom dvore pri predpisoch na husárske a honvédske uniformy, takže v mnohých prípadoch vidíme na portrétoch vojakov v uniformách, pripomínajúcich uhorský odev. Najmä dekoratívnym zapínaním ako na mentiekach, lemovaním kožušinou, vyšívaním na prednej aj zadnej časti nohavíc, aj na bokoch lýtok, kožušinovou čiapkou, ale aj aranžovaným spôsobom nosenia mentieky prehodenej cez plecia (obr. 6).

Uhorský odev prestáva mať v druhej polovici 18. storočia taký politický pátos ako v storočí predchádzajúcom. Súvisí to aj s tým, že mnoho uhorských magnátov si na Habsburgovcov na uhorskom tróne zvyklo, mnohí boli priamo angažovaní v rôznych úradoch.  Uhorský odev nadobúda charakter slávnostného odevu na mimoriadne príležitosti. Dokonca si ho obliekajú aj aristokrati z Habsburského domu ako korunovačný slávnostný kostým. Sama Mária Terézia prijala v roku 1741 v Dóme sv. Martina v Bratislave na hlavu uhorskú korunu v tomto type odevu.

MEŠŤANIA NA NEMECKÝ A NA UHORSKÝ SPÔSOB

Obyvatelia, žijúci v mestách sa obliekali najmä podľa etnickej príslušnosti, buď na nemecký alebo uhorský spôsob. Označenie je dobové, podľa archívnych záznamov napríklad krajčírskych cechov. Viazalo sa na mužský, aj ženský odev v mestách. Mešťania slovenského pôvodu si vyberali z týchto dvoch možností. Rozdiel medzi meštiankami a šľachtičnami bol jednoznačný, pretože meštianky nemohli nosiť dlhé sukne, takže im sukne siahali po členky. Nenosili šaty, ale viacdielne komplety, napríklad sukňu s kabátikom alebo sukňu s košeľou a živôtikom. S obľubou nosili stále aj zásteru (obr. 7a, obr. 7b).

V kastovom aristokratickom režime každý obyvateľ vedel z akej vrstvy pochádza a kým neboli mešťania povýšení do šľachtického stavu, neobliekali sa ako šľachtici. Osemnáste storočie bolo posledným obdobím, keď sa vydávali vrchnostenské nariadenia určujúce, čo nemôže nosiť meštianstvo. Odev mešťanov sa musel zhotovovať z jednoduchších a lacnejších textilných materiálov, hodváb prináležal len šľachte, nemohli nosiť zlato a striebro a niektoré druhy kožušín. Práve použitie materiálu spôsobovalo, že meštiansky odev, hoci z rovnakých alebo podobných strihov ako šľachtický, pôsobil jednoduchšie a striedmejšie (obr. 8).

Read More

Odev na Slovensku pod vplyvom barokovej módy (20. roky 17. storočia až 20. roky 18. storočia)

Obyvatelia Slovenska v 17. storočí prežívali veľmi vypäté časy, ktoré zapríčiňovali stavovské povstania uhorskej šľachty, jej odpor voči absolutistickému režimu, násilnej protireformácii zo strany katolíckej cirkvi a pokračujúcemu konfliktu medzi habsburskou a tureckou ríšou.

ODEV AKO SYMBOL POLITICKEJ A KONFESIONÁLNEJ PRÍSLUŠNOSTI

Od dvadsiatych rokov 17. storočia v období tridsaťročnej vojny sa v Európe postupne začína presadzovať nový typ odevu. V Uhorsku však ostávali k tejto novej vlne rezervovaní. Prvky, ktoré z novej barokovej módy preberali do svojho uhorského odevu nemenili ich spôsob oblečenia, len ho mierne inovovali, najmä cez detaily. Účesy, dĺžka ženských rukávov alebo tvar výstrihu pozvoľna modifikovali stále pretrvávajúcu renesančnú módu. Na územie Uhorska sa dostávali aj vďaka svadobnej politike uhorských magnátskych rodín. Nevesty pochádzajúce zo zahraničných šľachtických rodín prinášali so sebou aj nové trendy, často v duchu aktuálnej módy (obr. 1, obr. 2). Stále platilo, že uhorskí magnáti lojálni voči Habsburgovcom sa obliekali podľa ich vzoru, teda podľa poslednej módy v Európe. Uhorské rody, ktoré profitovali politicky aj spoločensky z tejto náklonnosti ako Esterházy alebo Pálfy preberali medzi prvými západnú módu.

Uhorský odev však ešte celé 17. storočie pretrvával ako najobľúbenejší typ odevu medzi uhorskou šľachtou, ale aj meštianstvom. Nemenil sa v skladbe, ale u mužov sa začala postupne nosiť kratšia mentieka, aj dolomán. Dámy mierne prispôsobovali podľa módy najmä strih živôtika, účesy a jeho doplnky. Tkaniny používané na ušitie pánskeho a dámskeho uhorského odevu sa menili tiež podľa  módnych zmien najmä vzorov (obr. 3, obr. 4a, obr. 4b).

Portrétna tvorba prináša doklady o rozšírení ranobarokovej módy v šľachtickom šatníku v Uhorsku. Vo Viedni na dvore sa začala nosiť od Ferdinanda III. Habsburského a táto nová móda sa stala normou medzi rakúskymi Habsburgovcami a im lojálnymi šľachticmi pôsobiacimi na dvore. Tento ranobarokový odev druhej štvrtiny 17. storočia mal ešte odevné súčiastky ako renesančný odev, avšak stratil renesančnú tuhosť. Ženská silueta rovnako ako mužská bola objemná, najmä vďaka širokým rukávom a mäkkej mohutnej sukni. Horizontálnu líniu zvýrazňovalešte široký lodičkový výstrih s obľubou lemovaný čipkou. Účes bol tiež upravovaný do šírky, najmä na bokoch okolo tváre. Vydaté ženy z aristokratického a šľachtického prostredia obliekajúce sa podľa tejto módy už nenosili na účesoch čepce, sieťky, klobúky, barety, ale s obľubou chodili  bez nich (obr. 5). Najpreferovanejším komponentom na výrobu šperkov sa stali perly. Muži nosili kabát wams predĺžený pod zadok, jeho rukávy nabrali na objeme aj vďaka košeli, ktorá vytŕčala cez prestrihy v nich. Okružie nahradil biely ležatý golier lemovaný čipkou, ktorý sa podväzoval viazankou – novinkou v pánskom odeve. Bol to pás tkaniny, v tomto období ešte neviditeľný spod objemného goliera. Nohavice sa tiež predĺžili pod kolená a úpletové hodvábne pančušky fixovali a výrazne zdobili čipkované podväzky. Do módy prišli dlhé vlasy a mäkký plstený klobúk s objemnou krempou zdobenou vtáčím perím. Starostlivo upravená brada a fúzy, také obľúbené v španielskej renesančnej móde, sa teraz v prvej polovici 17. storočia rozšírili a ostali v móde až do začiatku 18. storočia.

V preberaní týchto nových módnych trendov boli odvážnejší nemeckí obyvatelia miest na Slovensku, ktorí ich priberali cez protestantské krajiny západnej Európy, najmä cez Nemecko a Holandsko (obr. 6). 

Tento módny štýl pretrval až do osemdesiatych rokov 17. storočia, kedy sa začal nosiť typ šiat nového strihu podľa preferujúcej vertikálnej siluety. Vytvorili ju na dvore Ľudovíta XIV. vo Versailles koncom sedemdesiatych rokov 17. storočia. Do prostredia uhorskej šľachty sa tento nový typ úpravy dostal z viedenského dvora, kde mu podľahli Leopold I. Habsburský a Karol III. Habsburský. V Uhorsku ho nosili nielen magnáti podporujúci Habsburgovcov, ale aj rody cudzieho pôvodu pôsobiace v Uhorsku ako napríklad Hellenbachovci (obr. 7).

Odlišný od ranobarokového odevu sa stal tým, že v siluete akcentoval vertikálu. Zmenila sa skladba pánskeho odevu, pretože sa začal nosiť oblek v trojkombinácii: kabát (fr. justaucorps), pod ním vesta s rukávmi alebo bez nich (fr. veste) a nohavice pod kolená (fr. culotte). Hodvábne pančušky siahali ku kolenám, kde ich fixovali dekoratívne podväzkové čipky a stuhy. Košeľu nebolo vidieť, len jej objemné manžety a kravatu so žabó (fr. jabeau). Hlavu zdobila objemná alonžová parochňa a výrazný trojrohý klobúk (fr. tricorn). Na nohách sa nosili črievice na podpätku s výraznou mašľou alebo sponou na priehlavku. Takýto odev pôsobiaci veľmi zženštilo symbolizoval už nie mužský ideál  muža-bojovníka, ale muža-dvorana, ktorý sa starostlivo a veľmi precízne staral o svoj zovňajšok (obr. 8).

Dámsky pendant pôsobil štíhlejšie vďaka zúženiu sukne a preneseniu jej objemu do zadnej časti, hlbokému výstrihu odhaľujúcemu poprsie, zúženiu rukávov, ich miernemu skráteniu pod lakte a vsádzaniu rukávov do živôtika v prirodzenom ramennom prieramku. Postavu zvyšovala pokrývka hlavy čnejúca vysoko dohora (fr. à la fontange) a vysoké podpätky skryté pod sukňou (obr. 9). Rovnako ako v prípade uhorských magnátov tieto zahraničné vplyvy nasledovali najmä ženy z rodín mocensky a politicky spriaznených s Habsburgovcami.

V 17. storočí vznikla aj nová technika čipky. Sieťované čipky obľúbené v období renesancie sa nahrádzali technikou paličkovania. Paličkované čipky sa rozširujú v Uhorsku nielen prostredníctvom obchodu, ale najmä vďaka novým skupinám obyvateľstva, ktoré sa na území Slovenska usadzovali. Boli to Holanďania, Nemci, Taliani, Židia, Chorváti a práve oni prinášali znalosti jej výroby. Okrem paličkovaných čipiek zdobili barokové odevy stuhy. Stali sa novým sortimentom, pretože doteraz sa zhotovovali ako lemovky a dekorácie na odevy tkanice, ktoré ručne vytvárali pozamentieri (pramári). V polovici 17. storočia však vznikol vo Francúzsku tkáčsky stav, ktorý vedel zhotoviť úzke stužky v keprovej, plátnovej alebo atlasovej väzbe. Takého stužky boli na rozdiel aj od pramárskych tkaníc jemnejšie, ľahšie a farebnejšie. To umožňovalo robiť z nich rôzne kokardy a rozety.

Read More

Renesančný odev na Slovensku (koniec 15. storočia až 20. roky 17. storočia)

Nový ideologický prúd šíriaci sa z talianskych miest – humanizmus – ovplyvnil nielen svetonázor a umelecké koncepcie, ale aj spôsob nazerania na odev, teda aj jeho formu. Prispôsobený viac potrebám tela, prirodzene vyznievajúci, zbavený preexponovaných dlhých rukávov, vysokých čepcov, špicatých topánok (takých obľúbených v období neskorého stredoveku), pôsobil proporčne. Ženský odev sa po prvý raz v dejinách začal strihať a šiť zvlášť ako vrchný a spodný diel. Košeľa už nebola len spodným odevom, ale stala sa viditeľnou a výrazne zdobenou odevnou súčiastkou vo výstrihu a na rukávoch. V 16. storočí sa v protestantskom Nemecku a v habsburskom Španielsku zrodili pánske nohavice, ktoré už boli viditeľné a spolu s kratším kabátcom vytvárali základ mužského odevu.

V období renesancie sa s obľubou začali nosiť ženské zástery už nielen ako pracovný odev, avšak bohato zdobené aj ako reprezentatívna odevná súčiastka. Stali sa súčasťou nielen meštianskeho, ale aj šľachtického odevu v Taliansku, v nemeckých krajinách, v Rakúsku, Čechách, Uhorsku aj Poľsku. V 16. storočí sa prirodzená, proporčne vyznievajúca silueta talianskeho renesančného odevu mení, pribúda objem ako v ženskom, tak v mužskom odeve, najmä v časti ramien a rukávov. Vrchná časť tela je opäť štylizovaná a preexponovávaná do masívne pôsobiacej horizontálnej siluety.

Závan novej módy prichádzal z Talianska do Uhorska sprostredkovane prostredníctvom obchodných karaván prinášajúcich najskôr nové druhy tkanín, z ktorých sa už v Taliansku zhotovovali aj nové typy odevov. Slovensko bolo významným centrom ťažby drahých kovov a obchodné kontakty s Talianskom sa nesústredili len na obchod s drahými kovmi, ale aj na dovoz nákladných textílií, odevov a doplnkov. Taliansko a Španielsko boli jedinými krajinami, kde sa v Európe zhotovovali luxusné hodvábne tkaniny. Ich výrobu tam doniesli a prevádzkovali perzskí a arabskí tkáči už v 9. storočí. V Taliansku sa od začiatku 14. storočia začali zhotovovať okrem lampasov aj zamaty (tal. Velluto, slov., poľ. aksamienty) a damašky s veľkoraportovými vzormi, ktoré sa veľmi rýchlo stali normami luxusu pre bohaté vrstvy v celej Európe. V Taliansku dostávali odevy z nich šité už aj nový strih, ten sa však v Uhorsku rozšíril až v druhej polovici 15. storočia. Ich používanie už v 15. storočí dokladajú nielen písomné pramene, ale aj zachované artefakty (talianske hodvábne textílie z druhej polovice 15. storočia (obr. 1).

Nástenné a tabuľové maľby pochádzajúce z územia dnešného Slovenska ukazujú, že niektoré odevné prvky neskoro stredovekej módy koexistovali s už renesančnými odevnými prvkami, napríklad postavy majú oblečené stredoveké typy plášťov, ušité už z renesančných zamatov a  s vyčnievajúcou košeľou na nový spôsob, poprípade s renesančnými baretmi na hlavách (obr. 2).

MÓDNE INŠPIRÁCIE Z KRÁĽOVSKÝCH DVOROV

Odevy na taliansky spôsob k nám prichádzali už  skôr ako za vlády Mateja Korvína, ale na uhorskom dvore v Budíne sa definitívne zmenil odev až vďaka manželke Mateja Korvína, ktorá si priniesla z rodného Talianska nové návyky. Beatrice Aragónska určovala trendy v Budíne na uhorskom dvore a o jej odevnej garderóbe  vypovedajú archívne pramene, aj výtvarné pamiatky.

Zvláštny variant talianskeho renesančného odevu v strednej Európe vidíme vďaka portrétom Jagelovcov a ich habsburských manželiek.  Nosil sa aj  na uhorskom dvore v čase Vladislava II. Jagelovského a jeho manželky Márie Uhorskej (Habsburskej).

Na príklade oboch kráľovien možno demonštrovať, že podoby renesančného odevu boli rôzne najmä preto, že renesančný odev mal svoje geografické a dynastické špecifiká. Navyše, v rôznych častiach Európy sa nové odevné prvky prijímali s rôznou mierou záväznosti, to znamená, že niekde si osvojili  len niektoré prvky novej módy a prispôsobili sa tamojšej tradícii. V Uhorsku sa obliekali na dvore najskôr na taliansky spôsob (obr. 3), neskôr, najmä pod vplyvom protestantského hnutia v cirkvi, sa začal nosiť odev typický pre nemeckú a stredoeurópsku oblasť (obr. 4).

Po nastúpení Habsburgovcov na uhorský trón sa na dvore začal objavovať španielsky typ renesančného odevu, ktorý sa na samotnom dvore v Španielsku rozmohol až od tridsiatych rokov 16. storočia v čase panovania Karola V., aj to najskôr v pánskom variante. Ešte Ferdinand I. Habsburský, ktorý zasadol na uhorský trón v roku 1526 nosil renesančný odev na taliansky spôsob. Jeho najstarší syn, okrem iného aj uhorský kráľ (korunovaný v roku 1563 v Bratislave) Maximilián II. nosil ako mládenec už španielsky renesančný odev. Habsburgovci, ako silný rod panujúci viacerým európskym krajinám, upevňovali svoje politické ambície aj dodržiavaním dvorských zvykov, medzi ktoré patril i spôsob odievania a rovnaká móda. V Uhorsku nosili španielsky odev najmä uhorská aristokracia a šľachta lojálna voči Habsburgovcom na uhorskom stolci. Tento odev bol odlišný od talianskeho renesančného odevu a protestantského odevu. Odlišoval sa od nich prísnou geometrizujúcou siluetou, v ktorej ľudia pôsobili akoby uzavretí v nábytku. Muži nosili buftanovité krátke nohavice, ktoré zdobilo vrecúško falického tvaru medzi nohami(fr. braquette). Kabát bol krátky, priliehavý, s výrazne strihaným predným dielom do špice (tzv. husie brucho) a s naberanými rukávmi v prieramku. Bol vysoko uzavretý až ku krku, kde vytŕčalo biele čipkové okružie. Na nohách nosili hodvábne pančušky fixované podväzkovou tkaničkou a črievičky na podpätku. Krátky strih vlasov a starostlivo upravený zostrih brady a drobných fúzov ich odlišoval od zvyšných krajín. Na hlave mávali tvrdené homolovité klobúky a toky.

Ženy nosili tri druhy šiat: S výraznými falošnými rukávmi, ktoré viseli z prieramku spodných rukávov a živôtik bol zošitý so sukňou (obr. 5). Ďalším typom boli šaty bez výrazných rukávov a na nich ropa (v Uhorsku pod názvom junker). Ropa bol voľný typ vrchného odevu, vrchné šaty – plášť. Mohla byť bez rukávov, alebo s krátkymi či dlhými rukávmi v hornej časti balónovito naberanými (obr. 6). Posledný typ dámskej toalety sa skladal z dvoch šiat, spodných a vrchných. Vrchné mohli byť bez rukávov alebo s krátkymi, či falošnými rukávmi a na rozdiel od ropy postavu obopínali (obr. 7). Všetky tieto popísané dámske odevy reprezentovali bohatstvo už len tým, že sa nosilo dvojo šiat na sebe. Na dámskych šatách bol živôtik výrazne vystrihnutý do špice (husie brucho ako muži). Postava pôsobila strnulo, šaty zakrývali všetky ženské krivky. Na formovanie tela sa používal kovový korzet, alebo sa do živôtika nasunuli kovové kostice a sukňu formovala obručová sukňa vertugado (na Slovensku vertigált). Výrazným doplnkom sa stalo biele čipkové okružie a manžety. Masívnosť a geometrickosť šiat podporovali aj luxusné vzorované tkaniny, dodatočne na šatách dekorované našívaním perál, brošní a iných  šperkových aplikácií, ktorých mohlo byť na jednej toalete aj niekoľko desiatok. Španielski Habsburgovci stvorili odev, ktorý vzbudzoval nielen rešpekt, ale aj údiv (obr. 8a, obr. 8b).

Univerzálnejší charakter odevov, tkanín, výšiviek a čipiek umožňovali aj tzv. Trachtenbuchy (z nem.) – knihy odevov a Musterbuchy (z nem.) – vzorkovníky s výšivkami a čipkami, vďaka  ktorým sa šírili po celej Európe nové textilné techniky, napríklad sieťovanie (čipky a výšivky na sieti), nové techniky výšivky (krížikový steh, mešterky, gatry), ale aj vzory, ich motívy, kompozícia, ornamenty. Kozmopolitné šírenie týchto noviniek zabezpečovali aj cechy. V nich sa vyžadovalo cestovať (vandrovky) po viacerých miestach Európy a zbierať skúsenosti. Vďaka cechom – napríklad krajčírov, vyšívačov, brašnárov, farbiarov, tkáčov a iných – sa do miest a mestečiek na území Slovenska prinášali nové trendy v odievaní a  v tunajšom prostredí sa začali aj vyrábať. Napriek tomu luxusné textílie – najmä hodvábne tkaniny a úplety predstavovali tovary, ktoré sa v Uhorsku nevyrábali a dostávali sa sem len prostredníctvom obchodu. Aj niektoré druhy odevných doplnkov boli najkvalitnejšie z dovozu (vyšívané rukavičky, hodvábne pančušky, vejáre).

MÓDA Z ORIENTU NA DVOROCH UHORSKÝCH MAGNÁTOV

Inšpirácia z Orientu v európskom odeve a textilnej výrobe pretrváva od raného stredoveku. V období renesancie prichádzajú trendy najmä od Osmanov, ktorí už od bitky na Kosovom poli predstavovali pre Uhorsko a Európu vojenskú a politickú hrozbu. Ešte pred rokom 1526, keď utrpeli uhorské vojská pri Moháči od Osmanov zdrvujúcu porážku, sa uhorské (aj poľské) vojsko inšpirovalo odevom svojich protivníkov, najmä pre jazdecké oddiely (husárov). Odložili ťažké  platňové brnenia a obliekli si kaftany s textilnými pásmi a vysoké čižmy. Postupne sa tento typ odevu rozšíril aj mimo bojísk. Uhorskí magnáti veľkú časť svojho života prežili na vojenských výpravách a osvojili si niektoré osmanské odevy ako praktickejšiu formu ošatenia, vyhovujúcu ich životnému štýlu viac než módne podoby západného odevu. Takýto odev dostával pomenovania ako uhorský odev a bol signifikantným prvkom uhorskej aristokracie a šľachty už v druhej polovici 16. storočia.  Používanie tohto typu odevu, ktorý pripodobňoval Uhrov viac k Turkom než k Európanom (Nemcom, Francúzom, Talianom) súvisel aj s politickým správaním uhorských magnátov, ktorí kvôli zachovaniu svojich stavovských privilégií lavírovali medzi lojalitou voči Turkom a Habsburgovcom.

Mužský odev ovplyvnený osmanským odevom sa skladal z vrchného kabáta:  mentieky (vrchný kabát s rukávmi), alebo delie (vrchný kabát bez rukávov alebo s falošnými rukávmi). Pod nimi sa nosil kabát – dolomána, niekedy sa pod neho obliekal ešte jeden kabát – kaftan (obr. 9a, obr. 9b). Na dolománe bol vždy výrazný opasok, v tomto období to bol najmä široký textilný pás z viacfarebných tkanín, mohol byť zdobený pletenými šnúrami. Ako spodný odev slúžila ľanová biela košeľa. Na nohy sa dávali spodné gate (plátenné) a ako vrchné nohavice hodvábne úpletové, alebo ušité zo súkna. Obúvali sa buď vysoké čižmy s podpätkom, alebo kratšie čižmy, tiež s podpätkom, obe formy ovplyvnené tureckou obuvou. Dolomány a kaftany mali stojatý golier, mentieky a delie široký ležatý golier a objemné výrazné rukávy. Zapínali sa guľatými gombíkmi, na orientálny spôsob slučka a gombík a dekorované boli pozamentierskymi tkanicami, šnúrami, pásmi, strapcami. Ich strih, zapínanie a zdobenie boli inšpirované osmanskými mužskými odevmi. Rovnako aj spôsob nosenia odevov (delia a mentieka mohli byť aj prehodené cez plece). V archívnych prameňoch sa spomínajú ako zvrchníky aj šubyhazuky. Uhri si začali aj holiť a upravovať tvár ako Turci, nosili vyholené hlavy, s ponechanými úzkymi pásmi vlasov na hlave, ktoré si zvykli aj rôznym spôsobom splietať; na tvári si nechávali fúzy, niekedy aj bradu.

KONZERVATÍVNE UHORSKÉ ŠĽACHTIČNÉ

Medzi niektorými uhorskými šľachtičnami sa rozšíril zvyk nosiť odev, ktorý mal v Taliansku, Francúzsku, ale aj v Nemecku meštiansky charakter: košeľa (oplecko), živôtik (vestička), sukňa a zástera. Meštiansky preto, že šľachtičné si obliekali vždy na oplecko rukávy, alebo živôtik s rukávmi a bezrukávové živôtiky boli odevom meštianok. Ako vrchný odev nosili mentieky alebo pelerínky rôznych dĺžok. Tento zvyk si možno vysvetliť tým, že manželky a dcéry uhorských magnátov, ktorí trávili roky na bojisku proti nepriateľovi počas ich neprítomnosti zastávali rolu manžela, organizovali hospodárstvo, dvor, výchovu detí a tento typ odevu pre nich predstavoval praktickejší variant ako napríklad španielsky alebo nemecký odev. Ikonografické a písomné pramene dokladajú fakt, že uhorské šľachtičné si zo západnej módy vyberali len niektoré súčiastky alebo doplnky. Z talianskej renesančnej módy mali základnú skladbu odevu a živôtik s predným šnurovaním, zo španielskej a nemeckej obľubovali košele vo výstrihu s uzavretým okružím, z francúzskej otvorený typ vejárovitého okružia, zo španielskej módy si prisvojili obručovú sukňu vertigált a krátke zvrchníky s rukávmi (bomezy), pelerínky, ale aj vrchné voľné plášťové šaty v Španielsku známe ako ropa (v Uhorsku junker). Z talianskej a nemeckej módy prevzali dekoratívnu zásteru.

Podľa archívnych prameňov vieme, že rozlišovali tento svoj odev na každodennú, sviatočnú a slávnostnú  príležitosť. Zobrazenia niektorých uhorských šľachtičien sú najčastejšie práve v tej najslávnostnejšej reprezentatívnej forme (obr. 10a, obr. 10b, obr. 10c). Rozdiel medzi nimi bol nie v skladbe odevu, ale v materiáloch použitých na ich zhotovenie, v množstve zdobenia (výšivky, pozamenty, čipky) a v doplnkoch. Uhorské šľachtičné zvečnené na reprezentatívnych portrétoch majú ozdobené živôtiky perlovými viacradovými šnúrami, niekedy sú ako pásy deliace sukňu a živôtik šiat. Vydaté manželky majú na hlavách čepce a dievčatá party, čelenky, diadémy. Účesy si podľa všeobecnej módy v Európe zdobili šperkami: brošňami, ihlicami a závesmi v účesoch, z archívnych materiálov známe ako bogláre. Tam sa spomínajú aj závoje na hlavu. Pod bohato zdobenými čepcami a šatkami nosili ženy zložité účesy formované kovovými pomôckami (analógie nachádzame v ľudovom odeve, v úprave účesu  na podložku, nazývanú aj ako grguľa, krkuľachomla), na ktoré sa fixovali vlasy, pletence z vlasov a následne upravovali do drdolov. Účesy mohli byť ešte prekryté sieťkami. Na niektorých uhorských dvoroch mávali v rámci osobného služobníctva dámy aj kaderníčku.

Osmanský vplyv je výrazný nielen v mužskom odeve v Uhorsku, ale aj v materiáloch na odev a technikách zdobenia textilu. Osmanská ríša produkovala veľmi luxusné hodvábne tkaniny: lampasy, atlasy, tafty, zamaty, tie najdrahšie a najžiadanejšie boli s votkávanými vzormi so štylizovanými rastlinnými motívmi. Pod vplyvom osmanskej hegemónie sa v Uhorsku obohatila aj výšivková tradícia. Exotickí vyšívači a vyšívačky pracovali na dvoroch uhorských magnátov a vyšívali tureckým spôsobom odevy, čepce, bytové textílie, konské postroje a pod. Termín turecké vyšívanie pretrvával vo výšivkovej tradícii ešte do konca 19. storočia. Turci prinášali aj nové techniky spracovávania a farbenia kože, jej povrchového dekorovania, ktoré preslávili nielen uhorskú obuv, ale aj iné remeselné výrobky z kože.

MÓDA V MESTÁCH

So šíriacim sa protestantským hnutím nastávali zmeny aj v spôsobe odievania. Mestá, najmä s nemeckým obyvateľstvom na Spiši, Gemeri, v banských mestách stredného Slovenska, ale aj v mestách východného Slovenska Prešove, Bardejove, ako aj  v Bratislave boli prostredím šírenia nových myšlienkových trendov. Spôsob obliekania ovplyvňovali protestantské zásady, ktoré nabádali ľudí (či už šľachtického alebo meštianskeho pôvodu) k striedmosti a zdržanlivosti. Do odevného kánonu sa dostávali  najmä tmavé farby, zakrývané ženské dekolty a pretrvávalo zahaľovanie hlavy a spodnej časti tváre. Tmavý odev s bielou košeľou, okružím a manžetami sa nadlho stal symbolom protestantov nielen v Uhorsku. V mestách 16. a 17. storočia mali svoje dielne (varštaty) aj krajčíri zhotovujúci nemecký či uhorský odev. Tieto dve alternatívy boli v mestách na Slovensku najrozšírenejšie (obr. 11a, obr. 11b, obr. 11c). Odievanie mešťanov určovali aj vrchnostenské nariadenia, ktoré určovali, ktoré materiály nemôžu nosiť mešťania, u žien zakazovali aj dlhé sukne a vlečky.

Read More