PhDr. Katarína Vrablicová

V Slovenskej republike existuje široké spektrum ocenení v oblasti umenia a kultúry. V prvom rade sú to čestné ocenenia, ktoré majú charakter vysokej pocty štátu ako verejné uznanie za celoživotné dielo či dovtedajšiu tvorbu. Majú v spoločnosti vysoký kredit, prispievajú k upevňovaniu národnej hrdosti. Môžu sa udeliť významnej osobnosti aj in memoriam. Ďalej sú to motivačno-iniciačné ocenenia, ktoré slúžia na podporu ďalšej tvorby umelca, napomáhajú vznik ďalších diel, sú spojené s finančnou odmenou; ocenenia spojené so symbolickou finančnou odmenou, ktorá býva doplnkom ceny (medaily, sošky, plakety… na festivaloch, prehliadkach atď.); ocenenia za výnimočné dielo – konkrétny počin, prínos, kvalitu, spravidla výročné, udeľované umeleckými tvorivými a profesijnými združeniami a inštitúciami; ocenenia určené výlučne mladým tvorcom – na cielenú podporu mladých talentov. Jednotlivcom i kolektívom sa udeľujú aj regionálne ceny: ceny samosprávnych krajov, ceny predsedov samosprávnych krajov, ceny miest, ceny primátorov miest, čestné občianstva miest za rozvoj kultúry v kraji, regióne, meste, za vynikajúce umelecké výsledky, výnimočné tvorivé výkony, za vzornú reprezentáciu kraja, regiónu, mesta – v oblasti umeleckej tvorby, záujmovej umeleckej činnosti, kultúrno-výchovnej práce, ľudovoumeleckej tvorby a ochrany kultúrneho dedičstva.

V Slovenskej republike existuje množstvo súťaží v oblasti umenia a kultúry. Sú to súťaže, festivaly či súťažné prehliadky vo všetkých druhoch a žánroch umeleckej tvorby – profesionálnej aj amatérskej, kde už samotná účasť vo finále je známkou kvality a formou ocenenia. V oblasti profesionálnej umeleckej tvorby sa konajú medzinárodné alebo domáce (národné) súťaže – vo všetkých umeleckých druhoch: výtvarné umenie a architektúra, literatúra, hudba, divadlo a rozhlas, film a televízia. Podobne sa organizujú celoštátne súťaže aj v jednotlivých druhoch neprofesionálnej umeleckej tvorby (aj s medzinárodnou účasťou). Regionálny charakter majú nižšie kolá (okresné, regionálne, krajské) celoštátnych postupových súťaží amatérskej umeleckej tvorby vo všetkých oblastiach. Osobitný význam majú súťaže pre mladých tvorcov, ktoré tak, ako ocenenia, slúžia na podporu mladých talentov s cieľom etablovať ich v profesionálnom prostredí. Aktivizácia a motivácia predovšetkým mladej tvorby je zárukou kontinuity kultúry a umenia v národnom meradle a jej začlenenia do európskeho a svetového kontextu. Konfrontácia so zahraničím na medzinárodných podujatiach významne prispieva aj k výmene skúseností a vzájomnému obohacovaniu. Uskutočňujú sa aj súťaže pre vekové kategórie detí a mládeže – žiakov základných a študentov stredných škôl (folklórne, literárne, spevácke, výtvarné a i.) i pre žiakov základných umeleckých škôl na Slovensku (nástrojovej hry, komornej hry, výtvarné, literárne atď.). V celom spektre súťaže významne prispievajú k rozvoju národnej kultúry, zabezpečujú jej kontinuitu a plnohodnotné uplatnenie v celoeurópskom a svetovom kontexte.

Read More

Začiatok profesionálneho kočovného divadla v Európe sa datuje do 16. storočia, keď sa po Európe rozbehli divadelné skupiny, ktoré začali prekračovať hranice svojich krajín a začali hrávať pre cudzie, inojazyčné publikum. Najvyspelejšie divadelné kultúry boli v Taliansku a v Anglicku. Divadelní umelci týchto krajín najviac ovplyvnili vývoj divadla v strednej Európe. Podľa vzoru Angličanov a Talianov vznikli začiatkom 17. storočia nemecké divadelné spoločnosti. Ich produkcie boli známe aj na Slovensku. Profesionálna divadelná kultúra (vrátane bábkového divadla) prinesená v tomto období na Slovensko bola nemecká a rakúska.
Stredoeurópska bábkarská tradícia, v ktorej dominuje marionetové divadlo, bola ovplyvnená v 17. storočí talianskou barokovou bábkovou operou, talianskou bábkovou komédiou dell´arte, produkciami anglických komediantov, ktorí často hrávali s hercami i s bábkami – teda v dvojakej verzii alžbetínsky repertoár (napríklad hru anglických komediantov Faust), a neskôr, v 18. storočí aj viedenským ľudovým divadlom s komickými postavami.
Cudzie kočovné skupiny hrávali vo vlastnom jazyku, a preto potrebovali medzi hercami a publikom sprostredkovateľa, ktorý by v domácom jazyku priblížil publiku dej hry. Takto vznikli komické figúry, napríklad Hanswurst, Kasperl ─ na Slovensku neskôr Gašparko, ktoré plnili túto funkciu.
Historické pramene dokazujú, že na územie Slovenska v 18. storočí prichádzalo množstvo divadelných skupín rôznych národností. Boli to skupiny rakúske, nemecké, talianske, neskôr v 19. storočí maďarské a české, ba aj jedna švédska skupina s českými koreňmi, s marionetovým divadlom.
Slovenské kočovné marionetové divadlo vzniklo v 19. storočí. Pre porovnanie, vtedy registrujeme aj vznik prvého slovenského ochotníckeho činoherného predstavenia a vznik prvého slovenského profesionálneho marionetového divadla. Vydavateľ, kníhkupec a kníhviazač Gašpar Fejérpataky-Belopotocký uviedol 22. augusta 1830 v Liptovskom Mikuláši inscenáciu Chalupkovej hry Kocúrkovo. O prvom slovenskom bábkovom divadle Jána Stražana a jeho divadelnej činnosti nachádzame prvý písomný dôkaz z roku 1882. Slovenskí činoherní ochotníci i prvý slovenský kočovný profesionálny bábkar boli súčasťou procesu budovania základov novodobej slovenskej divadelnej kultúry.
Ján Stražan (1. 7. 1856 Varín – 15. 9. 1939 Trnava) je zakladateľom bábkarskej dynastie, ktorá hrá bábkové divadlo bez prerušenia už vyše stodvadsať rokov. Je aj praotcom významných slovenských činoherných hercov Jozefa Stražana (nar. 11. 5. 1943), dlhoročného člena umeleckého súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a Mariána Zednikoviča (15. 8. 1951 – 5. 5. 2007), predčasne zosnulého protagonistu Divadla Astorka Korzo ’90 .
Ján Stražan predvádzal marionetové divadlo v maľovaných kulisách. Hrával tradičný európsky repertoár a ako každý tradičný európsky bábkar, aj on mal v programe Fausta a mnoho ďalších obľúbených hier. Okrem toho ukazoval publiku aj optické predstavenia tzv. panorámy a ako sme objavili v archívnych dokumentoch, ponúkal aj tzv. gymnastické cvičenia. Skutočnou raritou, ktorá výnimočne obohacuje slovenské kultúrne dedičstvo, sú jeho portrétové marionety. V súčasnosti sú majetkom Slovenského národného múzea, pracoviska Etnografického múzea SNM v Martine. Možno tu nájsť bábku s tvárou Jána Stražana, ktorý si dal svoj portrét i portrét svojho syna Viliama vyrezať ako bábku rezbárovi Františkovi Brezňanskému z Hodruše v období pred prvou svetovou vojnou. V zbierke sa nachádzajú i ženské portréty z jeho rodiny.
V Jánovej bábkarskej tradícii pokračovali jeho synovia Viliam (29. 4. 1882 ─ 16. 4. 1934) a Jozef (24. 7. 1902 ─ 1956). Ladislav Stražan mladší (nar. 1952) je pravnukom zakladateľa divadelníckej dynastie Stražanovcov. Hráva marionetové divadlo v štýle prvorepublikového bábkového divadla pre deti.
Okrem rodu Stražanovcov hrávali marionetové divadlo aj ďalšie rodiny, napríklad Anderlovci, tri rodiny Dubských, bratia Pavol a Alexander Nosálekovci, bratia Noví, Karol Kuník a ďalší.
Kočovné marionetové bábkové divadlo malo v širšom meradle na Slovensku trvanie do 50. rokov 20. storočia. Likvidácia súkromného vlastníctva, ktorú v tomto období spôsobil komunistický prevrat v Česko-Slovensku, znamenala aj koniec kočovného bábkového divadla. V rámci vtedajších kulturno-politických koncepcií postupne zanikli autentické rodové tradičné bábkové divadlá, ktoré si toto remeslo odovzdávali z generácie na generáciu.
Z tradičných slovenských bábkarov sa v novodobej histórii stal najvýznamnejším a medzinárodne uznávaným Anton Anderle (20. 11. 1944 – 16. 5. 2008), ktorý po „zamatovej“ revolúcii v roku 1989 obnovil tradíciu kočovného marionetového divadla ako živnostník. Jeho odchodom tradičné (rodinné) bábkové divadlo tzv. barokového štýlu vo svojej autentickej podobe zaniklo. Rôzne bábkarské tradície oživujú súčasní bábkari alebo nadšenci (napr. Juraj Hamar, Ivan Gontko).
V 50. rokoch začali vznikať profesionálne bábkové divadlá – štátne inštitúcie, ktoré dostali od štátu divadelné budovy, dielne, administratívu a začali vytvárať profesionálne podmienky pre generáciu skutočných umelcov v oblasti bábkového divadla a priestor pre nové bábkarské techniky a repertoár. Prvými členmi týchto umeleckých súborov boli väčšinou ochotnícki bábkari, no postupne začali do týchto divadiel prichádzať absolventi Katedry bábkarstva Divadelnej fakulty AMU v Prahe, medzinárodne známej bábkarskej, a do r. 1989 jedinej školy v Československu. Ako edukovaní umelci v oblasti bábkoherectva, scénického výtvarníctva, technológie, réžie a dramaturgie povýšili kedysi komediantské remeslo na nový progresívny divadelný druh.
Prvé profesionálne bábkové divadlo na Slovensku vzniklo v Žiline v roku 1950, ďalšie v Nitre v roku 1951, v Bratislave v roku 1957, v Košiciach v roku 1959 a posledné v Banskej Bystrici v roku 1960.
Bábkové divadlo Žilina vytvorilo v 60. rokoch tradíciu divadla masiek, ale využívalo (aj naďalej využíva) široké spektrum výrazových prostriedkov bábkového divadla. V 70. rokoch bol dominujúcou osobnosťou režisér Milan Tomášek, ktorý v tomto divadle naštudoval vyše tridsať inscenácií. Obľúbeným žánrom v tvorbe divadla bola aj klauniáda. S nedávnou históriou divadla v 80. rokoch sú späté napríklad mená režisérov Karla Brožka, Jozefa Pražmáriho, dramaturga Jozefa Mokoša, ale aj mnohých ďalších umelcov.
Bábkové divadlo Žilina má dnes mladý herecký kolektív. Divadlo uprednostňuje repertoár pre deti, ale pripravuje aj inscenácie pre vyššie vekové kategórie. Z posledných úspešných inscenácií možno zdôrazniť inscenáciu Zvedavý sloník, ktorého scénografka Eva Farkašová získala celonárodnú divadelnú cenu DOSKY za scénu a bábky. Divadlo úspešne realizuje aj umelecky hodnotné pouličné predstavenia. BDŽ je jedným z usporiadateľov autorskej súťaže ARTUR a usporadúva celoslovenskú prehliadku profesionálnych bábkových divadiel Bábková Žilina, ktorá je jediným festivalom, kde dostávajú slovenské profesionálne bábkové divadlá priestor na tvorivú prezentáciu svojich výsledkov. Divadlo má najkrajšiu budovu spomedzi všetkých profesionálnych bábkových divadiel. V roku 2014 ju otvorili po dvojročnej rekonštrukcii. Divadlo na ňu získalo grant z Programu cezhraničnej spolupráce Slovensko – Poľská republika 2007 – 2013. Riaditeľom divadla je absolvent odboru bábkoherectvo na VŠMU Peter Tabaček, umeleckou vedúcou je Jana Eliášová.
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre (predtým Staré divadlo a Bábkové divadlo Nitra) je druhým najstarším profesionálnym bábkovým divadlom na Slovensku. Jeho zakladateľom bol nitriansky výtvarník a pedagóg Pavol Horváth (1913 – 1995). Od roku 1951, kedy bolo založené, ho dve desaťročia umelecky aj administratívne viedol súbor Ján Romanovský (1916 – 1989), osobnosť bábkového divadla celoslovenského významu. Bol zakladateľom tzv. nitrianskej javajkovej školy, umeleckého bábkového štýlu spodových bábok. V nitrianskom bábkovom divadle pôsobilo vtedy niekoľko významných slovenských osobností (napr. V. Tureková, M. Kožuchová, K. Kuchárik). Po J. Romanovskom prebral tvorivé vedenie divadla režisér Ján Hižnay (1943 – 2004). V divadle pôsobili významné herecké osobnosti akými sú Ján Kožuch a Ján Hrmo. Hosťovali tam Ctibor Turba, známy český mím, režisér Karel Brožek, Pavel Uher a ďalší. V divadle pôsobila slovenská výtvarníčka Emília Jakubisová – Čučková. Dlhoročnou výtvarníčkou divadla je Mária Herodeková. Divadlo malo v minulosti veľmi čulé pracovné výmeny s bulharskými divadelníkmi a hrali sa aj bulharské hry pre deti. V roku 1994 sa stal riaditeľom činoherný režisér Karol Spišák (1941 – 2007). Dramaturgia divadla začala zaraďovať do repertoára aj hry pre mládež a dospelého diváka. V roku 1999 založil Karol Spišák stredoeurópsky festival Stretnutie, Setkání, Spotkanie, Találkozás, ktorý sa stal pracovnou prehliadkou vysokých bábkarských škôl a divadiel z Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska. Významnou umeleckou osobnosťou divadla v stredoeurópskom meradle je režisér Ondrej Spišák, ktorý pravidelne režíruje v bábkových a činoherných divadlách v Poľsku a v nezávislom divadle Teatro Tatro. Pre jeho inscenácie je charakteristická invenčnosť, divadelná mágia, a dôraz na výtvarnú estetiku. Medzi najúspešnejšie jeho inscenácie v SDKS patrí Havran z kameňa, za ktorú dostal režisér celonárodnú cenu Hašterica za tvorivý čin v oblasti bábkového divadla na Slovensku.
Významným momentom je účasť Starého divadla Karola Spišáka na kongresom festivale UNIMA (Medzinárodný bábkarský zväz/UNESCO) v Číne r. 2012, kde súbor vystúpil s ďalšou úspešnou festivalovou inscenáciou Palculienka v réžii Ivana Martinku.
Divadlo sa v r. 2010 tvorivo i organizačne podieľalo na spoločnej medzinárodnej slovensko-česko-poľskej inscenácii Jánošík (réžia O. Spišák).
V roku 2011 vydalo divadlo spoločne s VŠMU knižnú publikáciu Idy Hledíkovej Snívajte s nami k 60. výročiu divadla.
Členmi súboru sú viaceré osobnosti slovenského divadelníctva, medzi nimi najmä Ivan Martinka, súčasný umelecký vedúci divadla. Od roku 2015 je riaditeľom divadla Martin Kusenda.
Bratislavské bábkové divadlo (založené roku 1957, do r. 2002 nieslo názov Štátne bábkové divadlo) bolo známe snahou o uvádzanie originálnych titulov a tradíciou hudobných inscenácií. Z tých najznámejších boli aj za hranicami našej krajiny obľúbené najmä Moment Musical (1967) a Concertino Unisono (1973) – virtuózne čiernodivadelné predstavenia z dielne výtvarníka a režiséra Bohdana Slavíka. Slavík bol v tom čase kľúčovou umeleckou osobnosťou divadla. V 70tych rokoch tu režírovali aj bábkoherec Ladislav Füleky a absolvent réžie a dramaturgie Katedry bábkarstva DAMU v Prahe Pavel Uher. Úspešnou Fülekyho inscenáciou bola hra poľského autora Jana Wilkovského O muzikantovi Zvŕtalovi (1976) podľa goralskej legendy K. P. Tetmajera a Uherove hudobné inscenácie Peter a vlk (Sergej Prokofjev, r. 1977), Cisárove nové šaty (Juraj Beneš 1977), Petruška (Igor Stravinskij, r. 1979), Vták Ohnivák (Igor Stravinskij, r. 1981), Drevený princ (Béla Bartók, r. 1981). ŠBD účinkovalo s Uherovými hudobnými inscenáciami o.i. aj na festivale Bratislavské hudobné slávnosti (r. 1979, 1981). Režisér Uher dramatizoval a režijne spracovával známe diela literatúry pre deti a mládež, písal svoje hry a režíroval v ŠBD širokú škálu inscenácií pre deti vrátane Feldekovho Botafoga s hudbou Jaroslava Filipa.
V 90. rokoch divadlo nadviazalo na predchádzajúcu hudobnú dramaturgiu inscenáciami Jozefa Bednárika a Andreja Pachingera. Jozef Bednárik tu režíroval Čarovnú flautu W. A. Mozarta (1990), Nápoj lásky G. Donizettiho (1994), A. Pachinger režíroval Karneval zvierat C. Saint-Saënsa a Petra a vlka S. Prokofjeva (1992). Jozef Bednárik r. 2001 naštudoval ešte balet P.I. Čajkovského Luskáčik a muzikál F. Nortona Ču-čin-čau r. 2007. Dušan Štauder naštudoval r. 2001 na motívy Obrázkov z výstavy (M. P. Musorgskij) inscenáciu Finist – Obrázky z výstavy a inscenáciu Malá morská víla na motívy 9. symfónie Antonína Dvořáka (r. 2007). Juraj Adamík naštudoval pôvodný bábkový muzikál Víťazoslava Kubičku O soche zaľúbených (2004).
Viaceré z týchto inscenácií získali ocenenia na medzinárodných festivaloch.
V divadle hosťovali viaceré divadelné slovenské a české osobnosti, napr. režiséri Roman Polák, Ondrej Spišák (pôsobil v 90tych rokoch niekoľko sezón aj ako interný režisér ŠBD) Karel Brožek, Josef Krofta, Pavel Polák, Matúš Oľha, Martin Kákoš, Gejza Dezorz, Kamil Žiška, výtvarníci Hana Cigánová, Ján Zavarský, Eva Farkašová a iní. Významnými umeleckým a vedúcimi osobnosťami divadla boli Ján Ozábal (autor a riaditeľ), Vladimír Predmerský (dramaturg), Katarína Revallová (dramaturg), Jozef Mokoš (autor, dramaturg, umelecký vedúci).
Divadlo reprezentovalo slovenskú kultúru na mnohých domácich a zahraničných festivaloch, zájazdoch a reprezentačných medzištátnych kultúrnych podujatiach. Inscenácie divadla zaznamenali okrem domácej verejnoprávnej televízie aj televízne spoločnosti v bývalej Juhoslávii, Spolkovej republike Nemecko a v Japonsku.
Od roku 2005 sa divadlo začalo orientovať na inscenácie pre najmenšie deti tzv. škôlkohry.
Dramaturgičkou divadla je Katarína Jánošová, riaditeľom divadla je od roku 1986 Ing. Ján Brtiš.
Bábkové divadlo Košice patrí k významným umeleckým súborom metropoly východného Slovenska. V inscenačnej tvorbe dáva dôraz na bábky a bábkovosť svojich inscenácií.
Košický súbor na začiatku jeho pôsobenia v 60. rokoch 20. stor. profilovali režisér Bedřich Svatoň a výtvarníčka Jana Pogorielová – Dušová, ktorá od začiatku existencie divadla r. 1959 dávala inscenáciám svoj výtvarný rukopis.
V 80. rokoch malo divadlo úspešné obdobie, kedy tu ako režiséri pôsobili autor hier, dramaturg a režisér Ján Uličiansky, v súčasnosti medzinárodne uznávaný autor literatúry pre deti a mládež a Karol Fischer (zomrel v r. 2015).
Ján Uličiansky spoločne s výtvarníkmi Evou Farkašovou a Petrom Čisárikom vytvoril niekoľko dramaturgicky a výtvarne náročných inscenácií, okrem iných to boli napr. Peter Pan, Janko Pipora, Šťastný princ, Krajina Zázračno, Golego, Peter Kľúčik a pod. Karol Fischer tu vytvoril úspešné inscenácie ako napr. Košeľa pre Jánošíka, Popolvár, Vajíčko, Štyri rozprávky o drakovi.
Keďže ťažiskom tvorby Bábkového divadla v Košiciach je inscenačná tvorba pre deti, v roku 1995 divadlo otvorilo experimentálne činoherné štúdio Jorik s možnosťou uvádzať činoherný repertoár pre dospelé publikum. Medzi najvýraznejších režisérov štúdia patril Valentin Kozmenko-Delinde.
V posledných rokoch Bábkové divadlo v Košiciach rozšírilo spoluprácu s VŠMU, omladilo súbor o bábkohercov Katedry bábkarskej tvorby VŠMU a realizujú sa tu aj jej mladí režiséri.
V minulosti i teraz dáva divadlo pomerne veľký priestor známym domácim a zahraničným režisérom staršej, strednej i mladšej generácie (napr. Karel Brožek, Petr Nosálek, Vladimír Čada, Ádam Bádin, Gejza Dezorz, Pavel Uher, Oleg Žiugžda, Ewa Piotrowska, Jacek Malinowski, Silvia Vollmanová).
Košické bábkové divadlo má aktívnu medzinárodnú cezhraničnú spoluprácu s Poľskom a Ukrajinou, aktívne organizuje viaceré medzinárodné podujatia (festival Virvar, konferencie, publikačná činnosť, umelecké cezhraničné projekty, hosťovanie zahraničných tvorcov). Aktívne spolupracuje s UNIMA, r. 2013 usporiadalo s Komisiou výskumu bábkového divadla (UNIMA Research Commission) významnú medzinárodnú konferenciu Bábkové premeny 1. s účastníkmi z Latinskej Ameriky, Ázie a Európy. Spolupracuje aj s inými umeleckými telesami, napr. s operou Štátneho divadla Košice. Riaditeľom divadla je Pavol Hrehorčák, umeleckým vedúcim je Ivan Sogel.
Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici (predtým Krajské bábkové divadlo) je najmladším v sieti bábkových divadiel riadených a dotovaných verejnou správou. Hoci je najmladšie, má pomerne bohatú umeleckú históriu.
V 70. rokoch patrilo spoločne s Divadlom DRAK v Hradci Králové k najprogresívnejším bábkovým divadlám v bývalom Československu. Zaslúžila sa o to skupina divadelníkov na čele s dramaturgom a umeleckým vedúcim divadla, básnikom Jozefom Mokošom.
Mokoš mal ako výnimočný básnik iné nároky na dramaturgiu, na divadlo a na postavenie bábky v ňom, než bolo v tom čase štandardné. V prvom rade mu šlo o kvalitný literárny základ (divadelnú hru, poéziu, prózu), z ktorého vychádzal. Jeho dramaturgia nekopírovala tituly ostatných divadiel, ale prinášala originálne témy. Mal iný pohľad na tvorbu pre deti v bábkovom divadle, ktoré v rámci istého, (ešte prvorepublikového) tradicionalizmu a neskôr v rámci novej socialistickej ideológie malo pôsobiť na deti didakticky. Mokoš však vyberal a prepracovával náročnejšie texty. Začalo sa pracovať s literárnou i divadelnou metaforou a pripúšťal sa vtedy tzv. experiment s využitím bábky. Bábka vyšla spoza paravánu a v niektorých inscenáciách nebola použitá vôbec. V bystrickom bábkovom divadle zanechali estetiku iluzívneho bábkového divadla, v ktorom vystupovali len bábky. V takomto divadle mali rovnaké postavenie bábka i herec.
V roku 1975 sa uskutočnil prvý významný medzinárodný slovensko-poľsko-český projekt – spoločná inscenácia na tému legendy o ľudovom hrdinovi Jánošíkovi (na ktorý nadviazalo r. 2010 Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre spoločne s divadlami LD DRAK v Hradci Králové a divadlom Lalka vo Varšave), takže pôvodný projekt možno s odstupom času považovať za historicky významný.
V 80tych rokoch prišlo v divadle ku generačnej výmene na postoch dramaturga a režiséra. Väčšina protagonistov z divadlo odišla spoločne s Jozefom Mokošom. Do divadla prišli na post dramaturga Iveta Škripková a najskôr herec, potom režisér Marián Pecko. Divadlo sa v 90. rokoch vypracovalo na ambicióznu divadelnú scénu, ktorá prinášala nové formy bábkových inscenácií nielen pre najmladších divákov, ale i pre mládežnícke a dospelé publikum. Trend náročnosti repertoáru si divadlo stále udržiavalo. Uvádzali tu napríklad adaptáciu diela E.T.A. Hoffmanna pod názvom Taverna Magica, hru G. Büchnera Leonce a Lena, dramatizáciu vybraného diela slovenského disidentského prozaika Dominika Tatarku, Dickensovu Vianočnú koledu a ďalšie pozoruhodné inscenácie, vrátane autorských. Významnými partnermi režiséra sa v 90. rokoch stali výtvarníci Ján Zavarský a Eva Farkašová.
Autorské projekty sa stali postupne dominujúcimi. Divadlo sa na základe svojho smerovania premenovalo na Bábkové divadlo na Rázcestí, postupne opúšťa princípy materiálového divadla (vrátane figuratívnych bábok) a stáva sa autorským činoherným divadlom. Kontinuálne vyvíja množstvo pozoruhodných aktivít. V minulosti to boli napríklad inscenácie pre sluchovo postihnuté deti a mládež, projekt Divadelný mlyn pre najmenších divákov, inscenačné projekty s poslucháčmi vysokých škôl, scénické čítania.
Dnes sa dramaturgia divadla orientuje o. i. na genderovú problematiku a divadlo ako prvé na Slovensku uvádza hry pre batoľatá.
Vedúcimi umeleckými osobnosťami divadla sú autorka a dramaturgička Iveta Škripková, ktorá sa stala režisérkou a od čias po zamatovej revolúcii je riaditeľkou divadla, a Marián Pecko, režisér a umelecký vedúci divadla. Marián Pecko pôsobí ako renomovaný režisér tiež v divadlách v Poľsku a v Čechách.
Bábkové divadlo na Rázcestí organizuje najstarší bábkarský festival profesionálnych divadiel na Slovensku, dnes medzinárodný festival Bábkarská Bystrica a iné kultúrne aktivity.
Divadlo PIKI je jedným z najúspešnejších nezávislých bábkových divadiel pre deti. Jeho vedúcimi osobnosťami sú Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor. Vytvárajú autorské divadlo, sú hercami, režisérmi a aj autormi svojich hier. Ich divadelné umenie je založené na pohybovom divadle s bábkou. Blízky je im žáner klauniády. Ich inscenácie sú plné inteligentného situačného humoru a vtipu. Medzi ich najúspešnejšie inscenácie patria Pipi dlhá pančucha, O deviatich mesiačikoch, Elá Hop!, Kamoš Obor, Pes prítulák. Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor sú známi z televíznych programov pre deti, najmä ako dvojica Ela a Hop. Divadlo reprezentuje slovenskú kultúru na medzinárodných festivaloch v zahraničí (Česká republika, Poľsko, USA, Španielsko atď.).
Teatro Tatro patrí k nezávislým divadelným scénam. Vo svojich inscenáciách využíva výrazové prostriedky rôznych druhov divadla (činohra, bábkové divadlo, komediantské divadlo, výtvarného divadlo, divadlo objektu) a univerzálne herectvo. Založili ho režisér Ondrej Spišák a výtvarník František Lipták spoločne so skupinou hercov a bábkohercov v roku 1991v Poprade. Ich prvou inscenáciou bola už v roku 1990 hra M. Ghelderoda Sir Halewyn, postavená na postupoch výtvarného divadla. Divadlo neskôr presídlilo do Štúdia Tatra pri Bábkovom divadle v Nitre (dnes Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre). Teatro Tatro zájazdovým divadlom, ktoré hráva vo vlastnom priestore (maringotka, plenér, stan). Združuje hercov angažovaných vo viacerých divadlách (napr. Divadlo ASTORKA Korzo´90, SND, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre). Medzi najzaujímavejšie tituly patria: Minas Thirit Minas Morgul podľa Tolkienovej predlohy Pán prsteňov (1993), Bianca Braselli, žena s dvomi hlavami (1999), pouličné predstavenie založené na cirkusových prvkoch Lietajúca Frída (2000), ktoré vzniklo v spolupráci so Štúdiom tanca z Banskej Bystrice. Významnými inscenáciami divadla sú Prorok Iľja (2005), hra súčasného poľského autora Tadeusza Słobodzianka a naštudovanie adaptácie románu Michaila Bulgakova Majster a Margaréta. Divadlo Teatro Tatro patrí medzi najprogresívnejšie multižánrové slovenské divadlá. Dostalo sa mu mnohých ocenení, naposledy napr. cena za inscenáciu Majster a Margaréta na festivale Stretnutia v poľskej Toruni r. 2015.
Teatro Neline je nezávislé bábkové divadlo bábkoherečky Petronely Dušovej, ktorá cielene pracuje pre detského a mladého diváka. P. Dušová pripravuje okrem dramatizácií klasických titulov pre najmladšie deti (Danka a Janka) aj vlastné autorské projekty, ktoré sú postavené na interaktívnom princípe komunikácie s detským divákom (Janko Polienko). Divadlo pripravuje aj hudobné diela s bábkami ako cyklus výchovných koncertov v Slovenskej filharmónii. Umeleckými partnermi P. Dušovej sú najmä Miroslav Duša, výtvarník a technológ a Jana Pogorielová – Dušová, výtvarníčka. Divadlo naštudovalo niektoré inscenácie v koprodukcii s Domom umenia pre deti BIBIANA. Petronela Dušová je aj hosťujúcou režisérkou v profesionálnych bábkových divadlách (napr. Bábkové divadlo Košice). Dominantnou v jej inscenačnej tvorbe je práca s bábkou.
Dezorzovo lútkové divadlo je nezávislé bábkové divadlo, ktoré vzniklo v roku 2014 z radov bývalých poslucháčov Katedry bábkarskej tvorby VŠMU. Vedúcou osobnosťou divadla je režisér Gejza Dezorz. Hlavným výrazovým prostriedkom tohto posttradičného divadla je čisté bábkové divadlo. Tvorcovia prezentujú svoj repertoár prostredníctvom klasických bábkarských techník – marionet a prstových bábok, no bábky a ich výtvarný charakter sú súčasné (autorom bábok je Martin Dubravay). Dezorzovo divadlo je výsadne zamerané na mladého, ale dospelého diváka a v jeho repertoári nie sú hry pre deti. Divadlo zvolilo pre svoju prvú inscenáciu (Dešperanduľa) žáner hororu. Inscenácia zarezonovala na bábkarských festivaloch doma i v zahraničí ako ukážka nových možností uchopenia historických bábkarských postupov. Charakteristickým znakom inscenácií je kreatívne používanie prvkov pop-kultúry a žánrová pestrosť. Roku 2013 uviedlo inscenáciu Sandokan – Tiger sa vracia, roku 2014 inscenácie Fantomas a Lovec zombíkov. Medzi atraktívne inscenácie patrí bábkový muzikál Panoptikum Frankenstain premiérovaný v roku 2015, s ktorým sa divadlo zúčastnilo na festivale Bábková Žilina.
V roku 2011 divadlo začalo uvádzať aj klasický bábkarský repertoár ako Slovenské marionetové divadlo, keď postupne uviedlo niekoľko inscenácií v dobovom spracovaní, napr. Faust, Don Juan. Medzi historické žánre patria aj vystúpenia s trikovými bábkami. Sem patrí i predstavenie Cirkus (2014).
Silnou stránkou hercov Dezorzovho lútkového divadla je majstrovská animácia bábok kombinovaná so zrelou interpretáciou postáv (Kamil Kolárik, Alex Maďar, Marián Mitaš, Andrej Kováč).
Medzi divadlá s pozoruhodnými, náročnými inscenáciami, ktoré používajú princípy aplikovaného bábkového divadla patrí nezávislá skupina Med a prach. Vedúcimi osobnosťami divadla sú bábkoherec Ivan Martinka a hudobný skladateľ Andrej Kalinka, ktorí sú zároveň režisérmi. V rámci produkcií zoskupenia Med a prach vytvorili r. 2012 monodrámu na biblické motívy Bartimejove pašie a r. 2014 postdramatickú koláž Domov, eros, viera. Ivan Martinka patrí medzi najvýraznejšie osobnosti v oblasti bábkového divadla. Je hercom, technológom, animátorom. Spolupracuje na animovaných filmoch, s bábkovými a činohernými divadlami, pôsobí aj ako filmový herec. Hral vo filmoch Martina Šulíka (napr. Krajinka, Slnečný štát). Účinkoval aj v cyklickej encyklopedickej relácii Slovenskej televízie pre deti s názvom Gombík.
Divadlo Maškrta patrí k etablovaným nezávislým bábkovým skupinám na východnom Slovensku. Prezentuje rozprávky s bábkami divákom najmladšej generácie. Tvorcami divadelných inscenácií, hercami, režisérmi, výtvarníkmi a dramaturgami sú Jana a Tomáš Šebovci.

Read More

Prvým krokom na ceste k opätovnému uplatneniu politickej moci vo filme bolo zrušenie tvorivo-výrobných skupín, cenzúra a centralizácia „kontroly obsahu“. Nasledovalo zrušenie nezávislých umeleckých zväzov v oblasti filmu, divadla, rozhlasu a televízie a zákaz tvorby pre viacerých filmových tvorcov.
Viacerí tvorcovia emigrovali do zahraničia (Stanislav Barabáš, Ján Kadár, Igor Luther, Karol Skřipský). Hoci niektorí režiséri (Štefan Uher, Martin Hollý a iní) mohli nakrúcať ďalej, viaceré ich filmy zo 60. rokov mali však zákaz verejného premietania. Na tieto účely ministerstvo kultúry zriadilo osobitnú komisiu, ktorá na prelome rokov 1969 – 1970 prezrela všetky slovenské filmy vyrobené v predchádzajúcom období a pri mnohých z nich navrhla zákaz akéhokoľvek ďalšieho verejného uvádzania. K zrušeniu tohto zákazu došlo až v roku 1989.
V tematickej orientácii hranej tvorby sa znovu začali preferovať ideologicky osvedčené témy alebo neutrálne či divácky populárne žánre. Medzi tie prvé patrila najmä téma vojny a Slovenského národného povstania, ktorá zaznamenala nový nástup v podobe ilustratívnych veľkofilmov podľa vzoru sovietskej kinematografie. Len niekoľko slovenských filmových diel tohto obdobia sa dokázalo vyčleniť z tézovitej ilustrácie politicky exponovanej témy. Namiesto neživých postáv či udalostí sa sústredili väčšmi na individuálne dramatické charaktery a zobrazili tak vplyv vojnovej situácie na život, konanie a vzťahy jednotlivcov – Keby som mal pušku (1971, réžia Štefan Uher), Človek na moste (1972, réžia Ján Lacko), Trofej neznámeho strelca (1974, réžia Vladislav Pavlovič). Až v druhej polovici 80. rokov sa v stvárnení tejto témy výraznejšie prejavil odklon od povrchnej ideologizácie smerom k tvorivému využitiu historických súvislostí – Chodník cez Dunaj (1989, réžia Miloslav Luther), Zastihla ma noc (1985, réžia Juraj Herz), Kohút nezaspieva (1986, réžia Martin Ťapák).
Ďalšou tematickou líniou v hranej tvorbe tohto obdobia je orientácia na „realistické“ zobrazenie súčasnosti. Otvoril ju film Dosť dobrí chlapi (1971, réžia Jozef Režucha), ktorý získal niekoľko normalizačných ocenení a predznamenal trend „angažovanosti“ vo filmovom zobrazovaní súčasnej reality. Prejavil sa predovšetkým v politicky nekonfliktnom stvárnení tém z niektorých oblastí spoločenského a pracovného života a v dôraze na „správne“ občianske a charakterové postoje hlavných hrdinov. Priestor na spoločenskú kritiku bol minimálny. Sporadické výnimky sa trestali zákazom už pri námete, príkazom na prepracovanie filmu alebo stiahnutím dokončeného diela do trezoru.
Takýto osud postihol aj film, ktorým sa režisér Juraj Jakubisko po desiatich rokoch mohol vrátiť k hranej tvorbe – Postav dom, zasaď strom (1979). Príbeh muža, ktorý na svoj osobný majetkový prospech využíva nedostatky vtedajšieho spoločenského systému, mal jednoznačný spoločensko-kritický podtext. Aj napriek prepracovanému záveru bol film podrobený zdrvujúcej kritike v denníku komunistickej strany a stiahnutý z distribúcie.
Rovnako aj film režiséra Dušana Hanáka Ja milujem, ty miluješ (1980, spoluautor scenára Dušan Dušek) bol označený za dielo, ktoré sa zámerne orientuje na ľudí zo spoločenskej periférie len preto, aby prostredníctvom nich zosmiešnilo celú spoločnosť. Hanákova filmársky aj obsahovo výnimočná tragikomédia o citovom svete starého mládenca sa do kín dostala až po roku 1989 a získala množstvo medzinárodných ocenení (okrem iných aj Strieborného medveďa za réžiu a osobitné uznanie FIPRESCI na 39. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Berlíne). Spomedzi filmov, ktoré v 70. nepodľahli dobovému konjunkturalizmu v stvárnení súčasnej reality, sa politicky tolerovaným a divácky dlhodobo obľúbeným dielom stali len Hanákove Ružové sny (1976), ktoré nakrútil tiež v spolupráci so scenáristom a spisovateľom Dušanom Dušekom. Príbeh o vzťahu poštára Jakuba (Juraj Nvota) k mladej Cigánke Jolanke (Iva Bittová) je najmä o nespojiteľnosti dvoch odlišných svetov, mentalít či kultúr, ktoré nedokáže preklenúť ani čistá a spontánna láska dvoch mladých ľudí. Táto pestrofarebná lyrická tragikomédia sa tak stala jedným z najvýraznejších filmov šedivého obdobia 70. rokov.

Read More

V roku 1962 vstúpili do hraného filmu režiséri, ktorých filmoví historici označujú ako „veľkú trojku“. Martin Hollý svojím dlhometrážnym debutom Havrania cesta, Peter Solan filmom Boxer a smrť a Štefan Uher vo filme Slnko v sieti priniesli nielen výraznú profesionalizáciu filmovej réžie a moderné výrazové prostriedky, ale najmä osobnostný autorský prístup k interpretácii témy.
Hollého Havrania cesta je dramatickým príbehom z prostredia stavby elektrických rozvodných systémov na slovenskom vidieku. Základný námet filmu síce vychádza z oficiálnej témy industrializácie Slovenska, no zobrazuje ju cez výrazné dramatické charaktery, ich vzťahy a konflikty. Namiesto budovateľskej agitácie prináša skutočné spoločenské vzťahy v konkrétnych podmienkach a zobrazuje ich vplyv na život aj konanie jednotlivca.
Film Boxer a smrť prichádza s témou individuálnych vzťahov a medziľudského konfliktu v prostredí malého koncentračného tábora počas druhej svetovej vojny. Symbolický boxerský súboj veliteľa tábora a jeho väzňa je metaforou nerovného súboja vojenskej moci a utláčaných nevinných ľudí. V postupnom prerode rezignovaného väzňa na revoltujúceho hrdinu sa film stáva myšlienkovo hlbokou a emotívne pôsobivou výpoveďou o existenčnej situácii, ktorá v mocenskom útlaku ovplyvňuje životy jednotlivca aj spoločenstva. Solanov film je zbavený akejkoľvek ideologizácie či zjednodušenej interpretácie historickej reality a v precíznom režijnom stvárnení prináša dramatický príbeh postavený na dôslednej psychologizácii postáv a na postupnom rozvíjaní základného konfliktu do metaforickej výpovede.
Prelomovým filmom vo vývine slovenskej aj českej hranej tvorby sa v roku 1962 stalo dielo režiséra Štefana Uhra Slnko v sieti. Viacerí historici ho označujú za prvý zreteľný impulz českej a slovenskej filmovej „novej vlny“ šesťdesiatych rokov.
Film prichádza s navonok komorným stvárnením jednotlivých epizód z bežného života a s dôrazom na mladú generáciu a na jej životné pocity a vzťahy. Dominantným prostredím filmu je mesto a jeho blízke okolie v poetickom stvárnení s výraznou obrazovou symbolikou (kamera Stanislav Szomolányi) aj s použitím mestského slangu v dialógoch. Tvorcovia narúšajú klasickú dramatickú kompozíciu príbehu aj literárne konvencie vo filmovom rozprávaní. Sústreďujú sa najmä na pocity, obrazy či na všedné situácie vo voľnom asociatívnom radení. Vznikla tak pôsobivá mozaika, ktorá otvára priestor na metaforickú interpretáciu diela. Slnko v sieti sa stalo jednou z umelecky najvýraznejších a filmovo najmodernejších výpovedí v dejinách slovenskej kinematografie.
V druhej polovici 60. rokov debutovala v hranom filme ďalšia trojica výrazných režisérskych osobností so skúsenosťou z výnimočného kultúrneho a filmového kontextu, ktorý predstavovala v tom čase pražská filmová škola FAMU.
Z generačných rovesníkov (všetci narodení v roku 1938) ako prvý nakrútil dlhometrážny hraný film Juraj Jakubisko. Jeho hraný debut Kristove roky (1967), ale najmä ďalšie filmy Zbehovia a pútnici (1968) a Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) priniesli do slovenského filmu výrazne novú autorskú aj filmársku poetiku. Scenárista Lubor Dohnal ju nazval „bláznovstvom v protiklade s angažovanosťou“. Za týmto pomenovaním sa skrývala tvorivá sloboda a neviazanosť filmového výrazu, otvorená rezignácia či odmietnutie akýchkoľvek tematických alebo štylistických konvencií a príklon k hravosti aj k subjektivizácii autorskej výpovede. Aj do tejto navonok bezstarostnej individuálnej hry však zasahujú spoločenské alebo historické súvislosti, ktoré ju neraz menia na tragédiu alebo na situáciu, z ktorej niet východiska. Jakubisko v jednom z vtedajších rozhovorov charakterizuje svoju poetiku ako „myšlienkovú a štýlovú koláž fikcie a skutočnosti“, v ktorej sa dokumentárne fakty stretávajú s rozprávkou, naturalizmus s poéziou a realita s výmyslom. Jakubiskove filmy znamenali v kontexte slovenskej kinematografie otvorenie cesty k výraznej filmovej imaginácii.
Podobnú mieru takejto imaginácie prejavil aj Elo Havetta. Vo svojom prvom hranom filme Slávnosť v botanickej záhrade (1969) vytvoril spolu so scenáristom Luborom Dohnalom „karnevalový sviatok“ plný fantázie, paródií, filmových citácií a hravosti, inšpirovaný rozličnými vplyvmi – od biblických motívov cez naivné maliarstvo, ľudové umenie či stredovekú poéziu až po chaplinovskú grotesku.
Havetta ako prvý priniesol do slovenského filmu princíp tvorby ako hry – so svetom, s človekom, s filmom a umením, aj s divákom. Kým prvý Havettov film bol lokalizovaný do fiktívnej „biblickej“ dediny Babindol, tak jeho druhý hraný film Ľalie poľné (1972) je motivicky začlenený do konkrétnejšieho historicko-spoločenského kontextu (návrat vyslúžilcov z prvej svetovej vojny). Aj tu však Havetta rozvíja najmä „tulácku históriu“ ústrednej dvojice postáv a jeho stvárnenie historickej reality zostáva v polohe individuálnych zážitkov, pocitov alebo spomienok. Ľalie poľné však boli dokončené až v čase, keď sa pod zámienkou tzv. normalizácie v slovenskej kinematografii znovu začali uplatňovať politické tlaky, cenzúra a ideologický dozor. Havettove filmy putovali do trezoru a z filmárskej hry sa stala tragédia jej tvorcu. Po krátkom pôsobení v televízii zomrel v roku 1975 vo veku nedožitých 37 rokov.
Tretí z generácie režisérov, ktorá vstupovala do hraného filmu na sklonku 60. rokov, bol Dušan Hanák. Na rozdiel od Jakubiska a Havettu mal za sebou už skúsenosť z dokumentárneho filmu. Venoval sa aj filmovému experimentu a fotografovaniu. Spomedzi svojich rovesníkov má najbližšie k realite či k štylistike „filmového civilizmu“ s tematickou orientáciou na súdobú spoločnosť a na postavenie jednotlivca v nej, ako aj s dôrazom na autentickosť filmového výrazu. Vo väčšine svojich hraných aj dokumentárnych filmov sa Hanák pohyboval na hranici dokumentárneho a štylizovaného zobrazenia reality. Táto jeho poetika sa prejavila už v hranom debute 322 (1969). Je to príbeh človeka, ktorý v podozrení na vážnu chorobu (názov filmu má byť diagnostickým označením rakoviny, ktorú metaforicky možno chápať aj ako diagnózu spoločnosti) prehodnocuje svoje dovtedajšie životné skúsenosti a pocity. Ide najmä o pocit viny za spoluúčasť v procese násilnej kolektivizácie v 50. rokoch. Hanák už v tomto filme prejavil svoju autorskú orientáciu na charaktery a osudy tzv. obyčajných ľudí, v ktorých hľadá ich individuálnu neobyčajnosť a vnútornú krásu.
Naplno toto tvorivé úsilie rozvinul v dlhometrážnom dokumentárnom filme Obrazy starého sveta (1972). Inšpirovaný fotografiami Martina Martinčeka prináša presvedčivé a sugestívne portréty prevažne starých ľudí. Hoci žijú v chudobných podmienkach, neraz priam „na okraji spoločnosti“ a v navonok nevľúdnych životných pomeroch, Hanák v nich objavuje životnú krásu, istotu viery aj duchovné hodnoty, vnútorný optimizmus a nezlomnú energiu. Film svojou poetikou vzbudil výčitky ideologických dozorcov a bol označený za „estetiku škaredosti“, ktorá nepatrí do kín (film napokon skončil v ideologickom trezore). Svojím významom však tento film patrí medzi najväčšmi inšpiratívne filmové diela v slovenskom aj v medzinárodnom kontexte. Po roku 1989 získal rad prestížnych medzinárodných ocenení, okrem iných aj osobitné uznanie poroty Európskej filmovej ceny 1989, Cenu Asociácie filmových kritikov v Los Angeles 1990 a nomináciu na Oscara – cenu Americkej akadémie filmového umenia a vedy v kategórii dokumentárny film v roku 1991.
V druhej polovici 60. rokov výrazne vstúpila do kontextu slovenskej kinematografie aj televízia. V rámci nej vznikla v roku 1964 dramaturgická skupina s názvom Televízna filmová tvorba. Výsledkom jej pôsobenia je viacero televíznych filmov, v ktorých prevažuje najmä dramaturgická inklinácia k literárnym predlohám slovenských aj zahraničných autorov a výrazovo moderná filmová štylizácia.
Televízne filmy sa nakrúcali na filmový materiál a s účasťou viacerých filmových režisérov (Martin Hollý, Stanislav Barabáš, Peter Solan, Juraj Herz, Jozef Zachar) aj kameramanov (Stanislav Szomolányi, Igor Luther, Dodo Šimončič, Vincent Rosinec). Výsledkom je niekoľko výrazných filmových diel, ktoré sa vyznačujú vynachádzavou obrazovou aj hudobnou štylizáciou (Balada o siedmich obesených režiséra Martina Hollého, Sladké hry minulého leta v réžii Juraja Herza, Krotká režiséra Stanislava Barabáša) alebo naratívne tvorivou interpretáciou literárnej predlohy (Švantnerova Dáma v réžii Ivana Balaďu, Horňákova adaptácia novely Vincenta Šikulu S Rozarkou, film Petra Solana Slávny pes podľa poviedky Jana Weissa, Ťapákov Živý bič podľa románu Mila Urbana a ďalšie). Viaceré filmy získali v čase svojho vzniku ocenenia na medzinárodných televíznych festivaloch. Aj napriek oficiálnemu zrušeniu Televíznej filmovej tvorby v roku 1971 tak vznikol dramaturgický a tvorivý potenciál, ktorý sa stal základom neskoršieho vývoja televíznej dramatickej tvorby a jej kreatívnych vrcholov v 70. a 80. rokoch.

Read More

Prof. Doc. PhDr. Dušan Škvarna, PhD.

Slovensko je nielen geograficky, ale aj historicky typickou stredoeurópskou krajinou. Jeho história vyniká rôznorodosťou kultúrneho a hospodárskeho života, v ktorom hralo po stáročia dôležitú rolu baníctvo drahých kovov. Podobne ako v iných stredoeurópskych krajinách sa tu miešali a spolunažívali rôzne etniká. Historický vývoj Slovenska sa odohrával v rámci latinského civilizačného okruhu, avšak nezanedbateľne ho ovplyvnili aj podnety z európskeho Východu. Jeho moderné dejiny sa vyznačovali popretŕhanosťou politického a štátoprávneho života, taktiež sociálna, občianska a nacionálna emancipácia Slovákov prebiehala v porovnaní so západnými krajinami Európy zložito a oneskorene.

Read More

K tradičnej nehmotnej kultúre zaraďujeme ústne tradície a prejavy vrátane jazyka (nárečie a ľudová slovesnosť), interpretačné umenie (ľudová hudba, piesne, tance, hry), spoločenské praktiky, zvyky, rituály a slávnostné udalosti, poznatky a obyčaje súvisiace s prírodou a vesmírom, pracovné postupy domáckej výroby a tradičného remesla a ďalšie. Základ tradičnej nehmotnej kultúry tvorí teda kultúra duchovná a umelecká, ktoré sa zároveň úzko prelínajú a dopĺňajú aj s nehmotnými aspektmi materiálnej kultúry.
K duchovnej (socionormatívnej) kultúre patria tie zložky tradičnej ľudovej kultúry, ktoré uspokojujú duchovné a spoločenské potreby človeka. Patria sem najmä zvyky a obrady súvisiace s kalendárnym a životným cyklom, viera a náboženský život, vedomosti a predstavy o prírode, človeku, nadprirodzených bytostiach a silách, mágii, polodémonoch, démonoch, hygiene, medicíne, metrológii, kozme, orientácii v priestore a čase, ako aj o produkcii a používaní materiálnych hodnôt. V širšom chápaní sem patrí aj spoločenská kultúra, t. j. spoločenské vzťahy, problematika spoločenstiev vymedzených na základe rôznych hľadísk, problematika manželstva, rodiny, príbuzenstva a pod.
Najvýznamnejšie kalendárne zvyky a s nimi spojené špecifické prejavy správania v tradičnom prostredí sa viazali na pevné termíny, tzv. stridžie dni – Ondrej, Katarína, Mikuláš, Barbora, Lucia, obdobie Adventu, Štedrý večer, Narodenie Pána, Štefan, Starý a Nový rok, Traja králi, Blažej, Gregor, fašiangy, Veľký pôst, Smrtná nedeľa, Kvetná nedeľa, Veľká noc, máje, Svätodušné sviatky (Turíce, Rusadlá), Juraj, Ján, Dušičky a Všechsvätých.
Zvyky rodinného (životného) cyklu súvisia so zmenou životného stavu jednotlivca, resp. skupiny jednotlivcov. Patria sem zvyky, ktoré sa viažu k narodeniu dieťaťa, krstu, prijímaniu do mládeneckého a dievockého stavu, regrútskym odvodom, svadbe a pohrebu.

Read More