Podobnou zvláštnou monumentalitou disponujú aj o niečo mladšie drobné stavby rotundy a jednoloďové kostoly, ktoré pochádzajú z 11. až 13. storočia a sú dôkazom pokročilej romanizácie nášho územia v tom období. Stavebníkmi týchto budov bola buď cirkev, alebo šľachta a v závislosti od toho boli umiestňované v kláštorných komplexoch, v rámci hradov, príp. na prírodných vyvýšeninách neďaleko sídiel či priamo v nich, kde mali potvrdzovať mocenské ambície miestnych zemepánov. Formálne jednoduché centrály či pozdĺžne stavby, zavŕšené polkruhovými apsidami mali masívne múry s úzkymi oknami a jednoduché oblúkové portály. Vnútorné priestory boli buď zaklenuté valenými klenbami, alebo mali jednoduché ploché drevené stropy a ich interiéry zdobili nástenné maľby s biblickými výjavmi. Ikonickou stavbou tohto typu je Kostol sv. Michala v Dražovciach (polovica 11. storočia) s ihlanovitou vežičkou umiestnený na okraji skalnatého výbežku vysoko nad okolitou krajinou, ktorý sa zachoval takmer v archetypálnej podobe. V tom istom regióne blízko Nitry sa nachádza aj o niečo starší Kostol sv. Juraja. Postavili ho v Kostoľanoch pod Tribečom v prvej tretine 11. storočia (najnovší výskum ho radí už do 9. – 10. storočia) pravdepodobne v súvislosti s misijnou činnosťou zoborského kláštora. Pozoruhodné jednoloďové románske kostoly sa však nachádzajú aj v iných častiach Slovenska. Spomeňme aspoň Kostol sv. Egídia v obci Ilija v Štiavnických vrchoch s pozoruhodným ústupkovým portálom, Kostol sv. Kríža v Hamuliakove s vežou, ktorú zdobia tri nad sebou umiestnené združené románske okná alebo Kostol Panny Márie v Čiernom Brode, časť Hegy, ktorý postavili z neomietnutej tehly, materiálu charakteristického pre južné regióny Slovenska.
Asi najznámejšou ukážkou centrálneho sakrálneho priestoru z tohto obdobia je Rotunda dvanástich apoštolov v Bíni, ktorú postavili okolo roku 1200. V tunajšom kontexte je jedinečná najmä vďaka vnútornému priestorovému riešeniu, s plytkou apsidou s vysokým portálom a 12 oblúkovými výklenkami zapustenými v obvodovom múre, ktoré dokumentuje vplyv taliansko-dalmátskej stavebnej tradície. Rotunda je však pozoruhodná aj v súvislosti s neďalekým premonštrátskym kláštorom vybudovaným v tom istom období. Aj keď sa z pôvodného komplexu dodnes zachoval len jednoloďový dvojvežový Kostol Panny Márie je dokladom pozoruhodných a intenzívnych stavebných aktivít reholí, ako boli cisterciáni, premonštráti či benediktíni pôsobiaci na našom území už od 9. storočia. Práve benediktíni vybudovali v Hronskom Beňadiku aj prvú rozsiahlu kláštornú stavbu u nás. Jej základ tvorila 30 m dlhá trojloďová bazilika s mohutným dvojvežovým západným priečelím. Na ňu nadväzovala rajská záhrada a obydlia opáta a mníchov, knižnica, kapitulná sieň, skriptórium, jedáleň a ďalšie priestory vnútornej klauzúry. Hospodárske budovy tvorili tzv. vonkajšiu klauzúru. Opevnené murované benediktínske kláštory sa do dnešnej doby nezachovali. Na základe archeologických nálezov a historických dokumentov však možno konštatovať, že Hronský Beňadik či Skalka pri Trenčíne patrili okolo 13. storočia nepochybne k najdominantnejším stavbám v krajine.
Do siete benediktínskych kláštorov s misijným poslaním patril aj spišský Kláštor. sv. Martina, ktorý vybudovali v 11. storočí. Vtedajší rozvoj cirkevnej správy, ale aj význam spišského regiónu v kontexte Uhorského kráľovstva podmienili vznik prepošstva na Spiši a následne po roku 1209 viedli k výstavbe sídla prepošta a poradného zboru prepošstva, tzv. kapituly na návrší východne od pôvodného kláštora. Najvýznamnejšou stavbou opevneného areálu prepošstva v Spišskej Kapitule bola Katedrála sv. Martina. Hoci mohutný trojloďový kostol v 15. storočí výrazne prestavali, dodnes sa zachovalo jeho západné priečelie s dvojicou románskych veží, združenými oblúkovými oknami a typickým ústupkovým portálom. Aj v interiéri katedrály nachádzame charakteristické románske prvky, ako sú napr. hlavice stĺpov dekorované výstupkami v podobe listových zámotkov a bobulí či torzo plastiky z pôvodnej výzdoby západného priečelia, tzv. Leo albus – biely lev s knihou v predných labách. Spišská Kapitula bola v období stredoveku najvýznamnejším centrom cirkevnej hierarchie na území Slovenska. Jej postavenie súviselo aj s dianím na neďalekom Spišskom hrade, ktorý bol v tom čase významným sídlom uhorskej šľachty. Práve v období, do ktorého sa datuje začiatok výstavby kapituly sa na Spišskom hrade usadil aj syn kráľa Ondreja II. Koloman. Ten sa zaslúžil nielen o výstavbu kostola, ale aj o významné stavebné aktivity na hrade.
Spišský hrad, ako významná súčasť ochrany severovýchodnej hranice Uhorského kráľovstva začali budovať v prvej polovici 12. storočia na mieste staršieho opevneného areálu. Zásadný rozvoj hradného komplexu však prinieslo až obdobie 20. a 40. rokov 13. storočia, keď na hrade sídlil Koloman Haličský. Vtedy vybudovali mohutné hradby s cimburím, dvojpodlažný obytný palác, valcovitú obrannú vežu i kaplnku. Do stavebnej substancie hradu zasiahli aj jeho neskorší vlastníci, či už to boli francúzski rytieri, Filip a Ján, ktorí vlastnili hrad na začiatku 14. storočia, bratríci pod vedením Jána Jiskru z Brandýza, ktorí vybudovali rozsiahle opevnenia v predpolí hradu, alebo Štefan Zápoľský, ktorý hrad prestaval na neskorogotickú rezidenciu v druhej polovici 15. storočia. Spišský hrad je dodnes spolu s neďalekou Spišskou Kapitulou a Spišským Podhradím mimoriadne pôsobivým stavebným komplexom dokumentujúcim vysokú úroveň staviteľského umenia spišského stredoveku. Lokalita patrí k najvýznamnejším architektonickým pamiatkam na našom území, o čom svedčí aj skutočnosť, že je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.
Už v úvode sme spomenuli, že hrady predstavujú jeden z kľúčových prvkov genia loci slovenskej krajiny. Ich výstavba súvisela jednak s obranou územnej integrity Uhorského kráľovstva, jednak s jeho správou. Zatiaľ čo ochranu hraníc zabezpečovali tzv. strážne hrady, komitátne hrady boli sídlami župnej správy. Najznámejšie sú z nich sústava strážnych hradov na západnej hranici reprezentovaná Pajštúnom, Plaveckým či Čachtickým hradom alebo považské strážne hrady, ktorých úlohou bola ochrana obchodnej cesty. Najväčší z nich, Trenčiansky hrad, sídlo palatína Matúša Čáka Trenčianskeho, však zohral najdôležitejšiu úlohu práve v procese presadzovania sa uhorskej šľachty proti panovníkovi v prvých desaťročiach 14. storočia. Najslávnejším komitátnym hradom bol nepochybne Bratislavský hrad, ktorý sa z významného cirkevno-správneho sídla arpádovského Uhorska stal na začiatku 15. storočia honosným kráľovským sídlom. Jeho prestavbu inicioval uhorský, nemecký a český kráľ Žigmund Luxemburský a na tento účel povolal do Bratislavy najvýznamnejších staviteľov a umelcov z celého kráľovstva. V tom čase postavili obytný palác a významne zlepšili opevnenie, pri ktorom uplatnili aj najnovšie poznatky talianskeho staviteľstva v podobe výklenkov so strieľňami, tzv. kazemát.
Paralelne s výstavbou cirkevných, kráľovských a šľachtických sídel sa v období 12. až 14. storočia stabilizovala aj štruktúra svetského osídlenia a vznikali prvé mestá. Vyrastali zväčša na pôdoryse pôvodných trhových osád či podhradí šľachtických hradov na kríženiach obchodných ciest, pri brodoch či neskôr pri náleziskách nerastného bohatstva. Pod ich prosperitu sa podpísali dve vlny nemeckej kolonizácie a ekonomické reformy, ktoré za vlády Anjuovcov zabezpečili hospodársku stabilitu Uhorska. Prvým slobodným kráľovským mestom na území Slovenska sa stala Trnava. Mestské privilégiá získala v roku 1238 ako druhá v Uhorsku. Medzi najstaršie mestá na území Slovenska patrí aj Bratislava, Nitra, Banská Štiavnica či Zvolen. Osobitné postavenie v štruktúre mestského osídlenia Slovenska predstavujú banské mestá, napr. Kremnica, Banská Bystrica a Banská Štiavnica, ktoré sa v období stredoveku rozvíjali vďaka ťažbe zlata, striebra či medi, ale aj spišské mestá, ktoré prosperovali vďaka svojej polohe na medzinárodnej obchodnej ceste. Relatívne hustá štruktúra osídlenia radila v tom čase Slovensko k najurbanizovanejším územiam Uhorského kráľovstva. Bohaté stredoveké mestá lákali aj dobyvačné výpravy. Spomeňme aspoň husitské vojská, ktorých vpády na uhorské územie spôsobili, že Žigmund Luxemburský nariadil začiatkom 15. storočia všetky mestá opevniť. Podobu stredovekého mesta tak určovala pomerne koncentrovaná štruktúra meštianskych domov obohnaná hradbami, sústredená okolo námestia s farským kostolom a radnicou. V takej pitoresknej podobe sa dodnes zachovali najmä spišské a banské mestá. Vyniká medzi nimi Bardejov, Levoča a Banská Štiavnica, ktoré sú tiež svetovým dedičstvom UNESCO.